ղľáԾ
Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 – 1852), „najzvláštnejší básnik aprozaik, akého kedy Rusko vytvorilo“, ako oňom napísal Vladimir Nabokov, boljedným zprvých ruských spisovateľov, ktorí sa stali aj spisovateľmi svetovými. Vtýchto dňoch si pripomíname 170 rokov od úmrtia tohto neobyčajného majiteľa slova.
Život tohto človeka, ktorý svojimi mimoriadne citlivými zmyslami (najmä zrakom ačuchom) nielen vnímal svet okolo seba avo svojej bujnej fantázii ho pretváral alebo možno skôr vytváral nový svet, ale najmä ho dokázal vyjadriť slovami atým ho sprostredkovať aj iným ľuďom, sa skončil presne pred 170 rokmi, 4. marca (podľa juliánskeho kalendára 21. februára) 1852.
Pri takejto príležitosti si však vprípade významných osobností zvykneme skôr pripomínať, čo je zich diela stále živé. Tvorba N. V. Gogoľa, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj ruskej literatúry (spomeňme známy Dostojevského výrok „Všetci sme vyšli zGogoľovho ʱášť“) astala sa súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry, ovplyvnila aj slovenský kultúrny priestor, ato možno väčšmi, ako si to uvedomujeme.
Sem snelichotivými skutočnosťami!
Vstup N. V. Gogoľa do slovenskej kultúry nebol rýchly asamozrejmý – kým českí národní buditelia priniesli prvé preklady Gogoľa do češtiny už v30. –40. rokoch 19. storočia (napr. Karel Havlíček Borovský), prvé slovenské preklady Gogoľových diel sa objavili až vyše pätnásť rokov po jeho smrti, vroku 1868.
Vdruhej polovici 19. storočia sa síce medzi predstaviteľmi slovenského národného života stupňovali rusofilské nálady, tie však mali za následok, ako čítame uSone Lesňákovej (vknihe Ruská literatúra vslovenskej kultúre vrokoch 1836 – 2015, zostavenej Máriou Kusou), „nekritický obdiv ku všetkému, čo bolo ruské“, ale zároveň „odmietanie všetkého – aj z pera ruských spisovateľov –, čo sa priečilo oficiálnej vládnej ideológii cárskeho Ruska“, lebo „jedine silné Rusko mohlo byť prameňom viery i nádeje v lepšiu budúcnosť utláčaného slovenského národa“ a kritika Ruska túto silu oslabovala.
Napriek tomu autor prvých slovenských prekladov Gogoľa Bohuš Nosák-Nezabudov popri niekoľkých poviedkach (napr. Ivan Fiodorovič Špoňka ajeho tetuška) z Gogoľovej prvej knihy Večery na dykaňskom laze,radostného, pestrofarebného fantastického cyklu zprostredia autorovej rodnej Ukrajiny, preložil aj úryvok zpoémy Mŕtve duše, zobrazujúcej Rusko vnie najlepšom svetle.
Už vroku 1871, a toďalším dielom zobrazujúcim nelichotivé skutočnosti, otvoril Mikuláš Štefan Ferienčík Gogoľovi cestu aj na slovenskú divadelnú scénu, hoci jeho Komisár alebo Nehnevaj sa na zrkadlo máš li krivé ústa, skôr adaptácia než preklad Gogoľovej svetoznámej hry íǰ, nepatril k vydareným.
Nasledovala historická novela Taras Buľba vpreklade Jozefa Škultétyho, jednotlivé poviedky z ˱čDZ“ aj zpetrohradského cyklu (medzi prekladateľmi bol napr. aj Martin Kukučín), komédie íǰ (dokonca vodvoch vydaniach, vpreklade Fedora Jesenského) a áč (prel. Ján Burjan) av rukopiseDobrodružstvá Čičikova alebo Mŕtve duše (prel. Juraj Maro).
Polemiky o preklade
Vmedzivojnovom období sme už mali do slovenčiny preloženú okrem iného aj komédiu ŽԲ (prel. Oľga Houdeková aValér Kubány), znova íǰa (prel. Mikuláš Gacek) akonečne aj vydané Mŕtve duše (prel. F. Jesenský). Počnúc 40. rokmi 20. storočia sa hlavnou sprostredkovateľkou Gogoľovho diela stala Zora Jesenská: Večery na dedinke neďaleko Dikaňky (takto znel jej preklad názvu), cyklus noviel Mirhorod, poéma Mŕtve duše či novela Taras Buľba vychádzali vjej prekladoch opakovane až do konca 60. rokov.
Povojnové obdobie bolo obdobím hľadania ideálneho prístupu kprekladaniu umeleckých textov, o prekladoch sa na rôznych fórach viedli polemiky (často sa týkali práve Jesenskej, keďže to bola veľmi plodná prekladateľka sosobitým vzťahom k slovenčine), ktoré napokon viedli, aj Jesenskej zásluhou azásluhou jej prekladov Gogoľa, kstanoveniu istých pravidiel vrámci umeleckého prekladu. Nové vydania jej prekladov Gogoľa preto neboli iba obyčajnými reedíciami – zakaždým ich upravovala, aby sa väčšmi priblížila autorskému zámeru (tak sa napríklad zdedinky neďaleko Dikaňky vneskoršom vydaní stal laz) inovej jazykovej situácii.
Vpovojnovom období sa objavil aj nový preklad ŽԲ (prel. Mária Rázusová-Martáková) aPetrohradských noviel, ktoré najprv (1950) preložil kolektív ruského seminára (na univerzite vBratislave ho viedla Z. Jesenská) apotom Viera Marušiaková (pod názvom Petrohradské poviedky aneskôr í), neskôr aj autorka prekladu zbierky noviel Arabesky. Keď bola po roku 1969 Jesenská, autorka moderných prekladov Gogoľových kľúčových diel, zakázaná, bolo treba tieto diela preložiť nanovo. Od polovice 70. rokov ich postupne preložila Jesenskej žiačka Dana Lehutová, atak vdvojzväzkových Gogoľových vybraných spisoch (Tatran, 1989), ktorých druhý zväzok obsahuje navyše výber zGogoľových nebeletristických textov, bola prekladateľkou väčšiny diel(spoluprekladateľmi boli Viera Marušiaková aJán Štrasser).
Viacnásobný preklad– mnohostranné čítanie
Po roku 1989 vychádzal Gogoľ len sporadicky, prevažne vreedíciách (Bláznove zápisky D. Lehutovej aV. Marušiakovej, Mŕtve duše D. Lehutovej), atak je potešujúce, že sa nedávno objavil aj v novom preklade (íǰ ainé hry, 2020): Ján Štrasser sa vrátil ksvojmu prekladu ŽԲ apridal nové preklady: áčDZ,íǰa aGogoľov vysvetľujúci dodatok knemu, Odchádzanie zdivadla po predstavení novej komédie.
Gogoľ je tu teda stále snami aje tu vďaka svojim „spoluautorom“ prekladateľom. Každý preklad je aj pri najväčšom úsilí prekladateľa oobjektivitu nevyhnutne aj interpretáciou diela, atak čím viac prekladov toho istého diela máme kdispozícii, tým mnohostrannejšie ho dokážeme čítať.
Učebnice ipredslovy či doslovy kdielam N. V. Gogoľa nás nabádajú, aby sme ho čítali so „smiechom cez slzy“, ako satirika pranierujúceho pomery vcárskom Rusku. Ak by to však bolo takto, nebolo by to trochu málo? Stačilo by to, aby sme ho stále chceli prekladať ačítať? Alebo tak ako sme v19. storočí nechceli vidieť na Rusku nič zlé, teraz to budeme chcieť presne naopak?
Literárny historik Dmitrij Mirskij tvrdí, že Gogoľova satira nie je obyčajná satira, je to satira subjektívna, „jeho postavy nie sú realistickými karikatúrami vonkajšieho sveta, ale introspekčnými karikatúrami fauny jeho vlastnej mysle. íǰ aMŕtve duše sú satirou na seba,svoje ja, asatirou na Rusko aľudstvo sú len do tej miery, do akej sa Rusko aľudstvo vtomto ja odrazili.“
Vďaka slovenským prekladomGogoľovho diela teda máme príležitosť, aby sme v ňom, tak ako Nabokov, uvideli básnika ačítali jeho diela, najmä hry, ako „poéziu vakcii“, čiže „tajomstvá iracionálneho vnímané prostredníctvom racionálnych slov. Takáto pravá poézia vyvoláva – nie smiech ani slzy – ale žiarivý úsmev dokonalého pôžitku“.
Ivana Kupková (1971)
Prekladateľka,prekladu sa venuje aj teoreticky. Prekladá zruštiny (A. P. Čechov, M. Bulgakov, P. Krusanov, V. Pelevin ai.).
Otto Friedrich Theodor von Möller: Portrét N.V. Gogoľa (okolo r. 1840)
Zdroj: wikipedia / Tretiakovská galéria, Moskva
