ղľáԾ
Druhémiesto za esejzískalPatrik Vavrovič, ktorýnavštevujeGymnázium sv. Uršule vBratislave.Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Hľadali ste vsebe vsebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí srôznymi povahami anázormi.“(Ján Johanides: Súkromie)
Keď som bol malý chlapec, mal som výnimočnú úctu k starým ľuďom apekné kučeravé vlasy. (Tie kučeravé vlasy zatiaľ nie sú relevantné, iba chcem aby mal každý čitateľ možnosť si ma predstaviť čo najpresnejšie.) Nezdá sa to tak dávno, ale odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Pred nástupom internetu som mal tú možnosť rozvíjať svoju myseľ pri pekných knihách, očo je väčšina moderných detí pripravená, pretože kniha na nich nevyskočí vnekonečne hýbajúcich sa farieb anezačne im motať hlavu nejakou blbosťou.
Takže áno, vtom čase som choval veľmi veľkú úctu kľuďom. Malým iveľkým. Pre mňa boli všetci príslušníkmi onoho čudného živočíšneho druhu, ktorému sa podarilo zvrhnúť kráľov, vytvoriť generátorom elektrinu aplatiť malými veselými kartičkami na ktorých boli zázračné peniažky. No čo ma fascinovalo ešte viac, boli starí ľudia. Znie to nezvyčajne, som si toho vedomý, no malo to prostý dôvod.
Všetci sa ponevierame vesmírom na tej istej rotujúcej skale aniektorí ľudia sú na nej už pekne dlho. Títo starí ľudia za ten čas blahoželali svojim blízkym k novému roku nie raz, nie dvakrát, ale niekedy aj dvadsať, tridsať, päťdesiat, či dokonca sto ráz! Ak by si taká storočná babička robila každé ráno iné raňajky, mala by dokopy vyskúšaných asi 365x100=36 500 raňajok. Vtedy som nemal také odborné znalosti matematiky, aby som si vedel predstaviť, koľko to je. Vedel som len odhadnúť, že je to pekelne veľa, takmer nekonečno.
Toľko času stráveného na tejto planéte. Prišiel som teda klogickému záveru, že starí ľudia musia vedieť skoro všetko. Lebo žijú dlho. Nerozumel som tomu, prečo je toľko mladých ľudí takých zaslepených anepočúvajú starých ľudí viac. Veď keď starý človek, ešte ktomu aj sbielou bradou, povie, že mal kedysi známeho, ktorý veľa pil azlyhala mu pečeň, tak by som sa alkoholu za žiadnych okolností nechytal! Ak by povedal, že lásku svojho života stretol vo svojich 9 rokoch aže ľutuje, že sa jej nedržal, nikdy by som nepustil svoju kamarátku Lauru zočí. (Len pre prípad.)
Veril som, že každú chvíľu sa človek niečo naučí, každú hodinu ho stretne niečo nové, čo si až do smrti zapamätá. Môj ďalší logický úsudok bol lineárny nárast vedomostí skaždým dňom, mesiacom, rokom života. Oto väčšia bola moja fascinácia ľuďmi, čo mali viac ako 18 rokov aboli takzvane svojprávny. To bolo zvláštne slovo, ktoré mi vtedy naháňalo strach. Teraz žiaľ vidím, že tretina týchto slávnych svojprávnych sa bojí objednať si pizzu cez telefón.
Mojej starej mamy som sa raz opýtal, koľko má rokov. Skamarátkou sa zasmiala apovedala mi, že sto! Ajej kamarátka zase, že sto ajeden! Bol som vúžase. Ani som len netušil, že moja babka mala len niečo cez 50. Takže to bola napokon pravda, starší ľudia boli okus prefíkanejší ako ja.
Je úplne prirodzené, že čas je mimoriadne zákerný amá možnosť držať všetkých hrdých členov druhu homo sapiens všachu. Pustil sa aj do mňa, narástli mi fúzy, nohy, ruky atrochu aj hlava. Moje miesto vprvej triede nahradil nejaký ďalší malý chlapec, čo mal možnosť nechápavo pozerať na znaky všlabikári. Ajedného dňa snáď duchaplne halucinovať pri pohľade do dobrej knihy. Mňa však vtom čase okolnosti donútili prehodnotiť moje vnímanie sveta. Čelil som už druhej tvrdej realite (pričom tá prvá bola, keď som zistil, že nič neviem, trochu ako Sokrates). Nie všetci dospelí boli nevyhnutne rozumní. Aod tohto momentu už to išlo iba dolu kopcom.
Masa informácii apodnetov zo všetkých možných strán, sociálnych skupín, internetu, kňaza amoderátora športových novín sa na mňa valila denne. Toľko názorov, na nekonečno problémov. Bola za zničením dvojičiek americká vláda, aby mala dôvod prísť na blízky východ? Oplatí sa mať jednotky zo všetkých predmetov? Budem zdravý, ak budem jesť karfiol azeleninovú polievku? Zabijú ma jedného dňa instantné rezance?
Počas môjho štúdia vzahraničí som utrpel už tretí tvrdý stret srealitou. Nielen, že ja nič neviem. Prišiel som na to, že ani ostatní nič nevedia. Nevedia nič osebe, omne, oSlovensku... Všetci boli asú chytení vbiednej sieti ako ryby. Lenže túto sieť nie je možné vidieť mikroskopom, chytiť, rozrezať nožnicami ani ju vziať so sebou na jazero. Všetci boli chytení vtom, čo dôverne poznali. Vrutine, vsystéme, vpatetickej nevedomosti. Aja som túžil byť jej súčasťou.
Zotázky: „Všetci moji kamaráti sa môžu hrať vpiesku, tak prečo nie ja?“ sa zrazu stalo: „Prečo som jediný, kto vie na tomto dvore po anglicky? Veď sa to tu vyučuje ako povinný predmet!“ Vnútri siete, kde boli všetci chytení, tvorenej zich zvykov, sociálnych kontaktov apredchádzajúcich skúseností, bola všetka tá zábava. Aaj keby tam bolo kopec utrpenia, stále tam bolo viac zábavy ako mimo nej. Lenže ujsť znej von bolo rovnako náročné ako sa dostať dnu. Atak mi nezostalo nič, iba ju sledovať.
Atakto to ide stále dokola, každý deň je stret srealitou. Každý deň sa dozvedám, že ani po rokoch štúdia, rozhovoroch smnožstvom múdrych ľudí a skúmaním sveta na tejto poletujúcej skale ničomu celkom nerozumiem. Zrejme sa nedá chápať iba jednu vec na tomto svete. Môže človek pochopiť iba... Povedzme kameň? Nie, musel by pochopiť celú geológiu, aby mal úplne presnú predstavu otom, čo je kameň. Aako sa medzi sebou rôzne kamene líšia. Apotom, ako presne zapadá taký kameň do litosféry? Ačo biosféra alebo hydrosféra? Človek musí rozumieť aj im, aby porozumel kameňu. Jeho zloženiu, vplyvu na prostredie alebo pôvod.
Ale tým to nekončí. Ako rýchlo padá kameň dolu kopcom, keď ho hodím, lebo mám nervy zo štúdia geológie? No, na to potrebujem fyziku. Ačo cíti taký kameň, keď sa kotúľa po iných kameňoch? Má dušu, myseľ? Po odpoveď by som si mal pre istotu zájsť za filozofom, biológom, ten ma pošle ku psychológovi aten ma odporučí známemu psychiatrovi, ktorý mi čírou náhodou ukáže „kanceláriu“ vmiestnom blázinci, kde sa môžem nerušene zamýšľať. Aviete, očo sa bude snažiť, keď zistí, aké mám poistenie? Že prečo ma ten kameň tak zaujíma. Žeby za tým bola nejaká trauma zdetstva? No, to dúfam nie.
Pýtam sa teda: „Dá sa poznať človeka bez toho, aby som poznal spoločnosť? Aspoločnosť, bez znalostí ostatných druhov? Aživé veci bez znalosti neživých? Aempirické od duchovných? Askutočné od vymyslených?“ Ešte pár viet ačloveku sa začne búriť vžilách krv. Ako sa tento ničomník opovažuje urážať druh, ktorý vymyslel lietadlá, ktorý sa naučil variť pivo aktorému naháňajú väčší strach revízori ako aligátory.
Akeď na to napokon jedného dňa nájde nejaký človek odpoveď, nastane čas položiť si poslednú otázku. Má zmysel sa toľko pýtať? Je to podstatné? Nedá sa nič robiť. Zistil som, že je jedno, či si dám vlasy doľava alebo doprava. Jednej zmojich spolužiačok sa to aj tak nebude páčiť. Vtomto svete nie je pevný bod. Ja ho nemám atí ľudia, ktorí ho majú, si ešte len nevšimli, že častice vňom kmitajú.
Ako povedal Hérakleitos zEfezu: „Všetko plynie.“ Aani len netušil, akú mal pravdu.
Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Skvelé, vtipné, vypointované, dospelé azároveň študentské – tieto prívlastky sa objavili v mojich krátkych poznámkach kdoslova poslednej prečítanej eseji od Patrika Vavroviča. Vzozname bola šesťdesiata prvá, atak bola zároveň i výborným uzavretím môjho tohtoročného čitateľského zážitku zEseje Jána Johanidesa.
Text začína zľahka, návratom do detstva. Ale nie prvoplánovým spôsobom. Patrik Vavrovič začína vetou, vktorej sa doznáva, že mal ako malý chlapec výnimočnú úctu kstarým ľuďom. Avzápätí na to vysvetľuje svoje dôvody prečo avtipne prichádza kzáveru, že starí ľudia musia vedieť skoro všetko, lebo žijú dlho.
De facto sa zamýšľa nad detskou nevinnosťou, ktorá mu je stále vlastná, aaj nad zaslepenosťou, ktorá zase sprevádza dospelých. Medzi riadkami ich kritizuje, pretože nevidia poklady ukryté vmysliach starších, no vedomostne bohatých ľudí. „Je úplne prirodzené, že čas je mimoriadne zákerný amá možnosť držať všetkých hrdých členov homo sapiens všachu,“ píše Patrik Vavrovič očase, ktorý napokon dobehol aj jeho, nielen všetkých tých starých ľudí, oktorých sa zmieňuje vprvej polovici svojej eseje.
A ako rástol, sčím prichádzali zmeny, podnety a novézistenia, prišiel na to, že „nie všetci dospelí boli nevyhnutne rozumní“. Všetko sa teda rýchlo menilo, autorov detský svet sa štrbil alámal, a prechádzal do tradične nepríjemného stretu s realitou dospelosti. Náhle zisťuje, že človek musí aspoň sčasti chápať, ako veci fungujú, aprečo fungujú tak anie onak. Inak nevie vôbec nič.
Ďalej prichádza na to, že svet je zložený zmalých kúskov, ktoré tvoria jeden veľký celok, ktorý ale nie je uchopiteľný, aani celkom pochopiteľný. Pretože existujú veci, na ktoré nestačí ani veľmi múdra a stará ľudská myseľ. Medzi riadkami nám Patrik Vavrovič odkazuje, že čím skôr to pochopíme, tým rýchlejšie prídeme na to, že možno vôbec nemá zmysel celý život klásť otázky, keď na ne existuje také nekonečné množstvo odpovedí. Aaj tak sa vždy nájde niekto, komu tie odpovede stačiť nebudú.
Esej Patrika Vavroviča je filozofická, bez digresií a zbytočných floskúl. Jazyk používa veľmi živo aobratne, aje jasné, že vďaka knihám, ktoré bezpochyby číta, premýšľa osvete inak, ako je bežné. Má celkom jasne vyprofilovaný apriamočiary názor, vďaka čomu je jeho esej vysoko konzistentná a ucelená. Anapokon aj vhodne ukončená: „V tomto svete nie je pevný bod. Ja ho nemám atí ľudia, ktorí ho majú, si ešte len nevšimli, že častice vňom kmitajú.“
Patrik sa vo svete dospelých rozhodne nestratí, aak oto bude mať záujem, takurčite ani vo svete knižných autorov.
