ղľáԾ
V bratislavskom Pálffyho paláci bola 10. mája 2022 slávnostne udelená Cena Dominika Tatarku za rok 2021 Erikovi Jakubovi Grochovi za básnickú zbierkuviety. Oznámil to predseda poroty Peter Zajac. Prestížna cena sa odovzdáva už 28 rokov. Laudácio predniesol minuloročný držiteľ ceny Daniel Liška. Prinášame tatarkovskú reč oceneného básnika
Vážené dámy avážení páni, vážená porota, milí priatelia.
Myslím, že dva dni potom, čo som dostal od Konzervatívneho inštitútu správu orozhodnutí poroty, napadlo Rusko Ukrajinu. Keby som dnes povedal pravdu, že sa neviem dobre sústrediť na prácu, ktorou ma zaviazal štatút ceny a ktorá sa má vzťahovať na Dominika Tatarku, aže som nič nenapísal, časť zvás by to akceptovala, no väčšia časť určite nie. Kvôli tejto druhej časti som sa pokúsil napísať niečo aspoň trochu kveci aospravedlňujem sa dopredu za zdĺhavejší, rozpačitejší úvod. Zozáznamov, ku ktorým som sa dostal, som zistil, že väčšina laureátov poznala Tatarku osobne a písala osvojom vzťahu knemu alebo o konkrétnom zážitku s ním. Vrokoch 1984-1986 som žil vBratislave vekumenickom spoločenstve sDanielom Pastirčákom, mojím dnes vari najstarším priateľom, aďalšími chlapcami. No aniekedy vosemdesiatom piatom ma letmo pozval František Mikloško - pred bránou Klarisiek - avten istý deň ajkamarátka Anka Hlaváčová na stretnutie sTatarkom, tuším vLuxorke. Neviem, prečo som na stretnutie neprišiel, ale spomínam si, že som si večer povedal „veď ešte bude príležitosť...“ Ale ako to už vživote býva, niektoré príležitosti sa prosto nezopakujú. Mal by som to dnes večer predsa len očosi ľahšie. Som Košičan, preto som od mladosti vedel o nevydávanom Sándorovi Máraiovi, do ktorého pracovne som sa dva roky pozeral zgymnaziálneho okna na Poštovej, ale oDominikovi Tatarkovi som začul iba všesťdesiatom ôsmom roku drobnú zmienku od môjho otca, ktorý to mal po zázračnom návrate zgulagu vhlave navždy upratané aTatarku čitateľsky sledoval. Mal som vtedy desať rokov aprázdniny som trávil udeda tuto neďaleko vHarmónii, kde za jednou zákrutou mal chatu či skôr dom aj nejaký Tatarka. Po ceste okolo domu som sa sám seba pýtal: Býva tu ten slávny spisovateľ Dominik Tatarka, môj kolega? Mal som totiž už za sebou nemenej slávnu poviedku Grizly, ktorú som prečítal svojim spolužiakom vpiatej triede amala obrovský úspech. Okrem iného aj preto, že som medveďa na dvanástej strane porazil takmer holými rukami, keď som mu nečakane do tlamy vrazil patyku konára. Hneď po lete som strávil štyri roky valžírskom Orane, vCamusovom meste, ana dom na ohybe zadedom som nadlho zabudol.
Po prvý raz som sa stretol stextom Dominika Tatarku až začiatkom deväťdesiatych rokov pri čítaní na pokračovanie vrádiu Devín. Nezachytil som úvodnú znelku, takže som ani netušil, ktorý Francúz túto prózu napísal, pretože mi to prišlo šarmantne francúzske. Dej sa, ako viete, odohráva vParíži, apriznám sa, že som bol zčítania rovnako prekvapený ako nadšený. Až pri záverečnej znelke som sa dozvedel, že čítali Tatarkove Prútené kreslá. Nemohol som sa po prvý raz lepšie stretnúť sautorom ako práve cez toto čítanie. Zhruba odesať rokov neskôr som dizajnoval štyri Tatarkove knihy pre vydavateľstvo Artforum: Sám proti noci, Navrávačky, Démon súhlasu auž spomínané Prútené kreslá, a spoznal som ďalšie tri knihy. Po tohtoročnom februárovom oznámení poroty som si ešte zantikvariátu dokúpil knihu noviel Vúzkosti hľadania. Ale knihy, ktoré ma názvami najviac lákali, vroku 1935 časopisecky uverejnenú prózu Záchvevy duše aopol aviac storočia publikované Listy do večnosti, Hovory okultúre aobcovaní aKultúra ako obcovanie, som pre krátkosť času nezohnal. No ešte dva mesiace po oznámení som sa bezradne pýtal, čo stým? OTatarkovom diele aoTatarkovi samotnom bolo napísaných toľko akademických aj neakademických prác, čo už by som ja ktomu všetkému mohol pridať? Tak som sa napokon dostal knateraz poslednej Tatarkovej knihe, aspoň čo sa môjho čítania týka, kTatarkovým Písačkám. Začítal som sa atu sa dostávam knevyhnutnej odbočke iných „čítačiek“, ktoré predchádzajú niekoľkým poznámkam kTatarkovi... k Tatarkovi básnickému.
Ak som celý život čítal takmer výlučne prózu alen okrajovo poéziu apovedzme práce zoblasti humanitných vied, posledných desať rokov je to tak na polovicu, ba možno už je to viac poézie ako prózy. Určite to súvisí aj smojou tvorbou, ktorá je výlučne básnická, ak nerátam niekoľko kníh pre deti. Vdigitálnom rozmachu nie je veľký problém túlať sa po súčasnej svetovej poézii, najmä ak znie veľmi úspešného učenia sa jazykov zostala aspoň znalosť gramatiky azopár základných idiómov apribudol skvelý digitálny prekladač DeepL. Napokon básnicky si posledné roky vyberám aj prózu, preto sa stále viac vraciam k Mauriacovemu Vyzliekaniu zdetských šiat alebo Buninovým Temným alejam, ku knihám LeClézia alebo Juliena Greena. Na postaršie kolená zisťujem, že aj zfilozofie dočítam len to, čo je veľmi blízke poézii, Lyotardove alebo Deleuzove práce, ktoré prekypujú básnickým jazykom, kde je samotný spôsob písania tmelom napísaného auvoľňuje priestor na snenie, ako oňom píše Bachelard. Takto som dal prednosť aj Lyotardovej knihe, ktorú mám rozčítanú, ofenomenológii, pred Husserlovými Logickými skúmaniami, ktoré sú pre mňa príliš logické, než aby umožňovali spomínané snenie. Pripomínam túto knihu nie preto, aby som sa nenápadne veľmi nápadne pochválil, čo leží na mojom nočnom stolíku, ale pretože kniha má súvis smojím múzickým čítaním Tatarku. Spomeniem len štyri vety zčitateľských poznámok Lyotarda, súvisiace smyslením, ktoré so mnou, smojím spôsobom čítania kníh, obcujú, ako hovorieval Tatarka.
,,Začiatok sa dá vykonštruovať, počiatok sa musí zrodiť.
Musí to byť to isté stým, čo mi je najvlastnejšie.
Rovnaké sa poznáva len rovnakým.
To, čo sa u-vlastní, stáva sa tým-tiež.“
Hovorím teda otom zTatarkových Písačiek, sčím som sa najviac uvlastnil. To, čo sa mi počas čítania vyjavilo ako básnické, ako zreteľne započaté azavŕšené ako celistvé básne. Zknihy sa mi takto živelne vynorilo najmenej sedem básní zkrátkych celkov – predstavme si strapce malokarpatského hrozna – a zktorých vám jednu, na záver mojich čítačiek, prečítam. Medzi jednotlivými veršami alebo vetami sú tri riadkové medzery, preto aj moje čítanie bude otri medzery pomalšie.
Viem sa obrátiť sama do seba
Naše telámajú, ako vidíš, auru, dúhu, dúhové žiarenie.
Vtvojej cele som zaujala voči tebe polohu lotosu.
Roztvárajúceho sa kvetu, ktorý sa znechá, nech ho zarosí energia.
Cítim, ako sa cítia doma vmori mechúrniky, kvety na strome Pavluše.
Ak chceš semeno, stúpa vo mne od hlavy hore do lona.
Ale ja, aty tiež, naše božské nevytrasieme zo seba vnádeji na nesmrteľnosť vpotomstve.
My svoje semeno, ktoré vo chvíľkovej rozkoši chce vymoknúť znás, vieme obrátiť späť hore.
Vieme to vrátiť do svojho vnútorného kolobehu, malého mozgu, čelných lalokov, do očí, do pokožkových, pigmentových záchceliek.
No nie sú to pigmentové znamienka, len po mojej pokožke rozosiate temné hviezdy.
Moja nazad navrátená blaženosť, viditeľne poznamenaná.
Viem sa obrátiť sama do seba, netušiac, čo to so mnou robí.
