ղľáԾ
Slovenské preklady beletrie vlani obohatil nezvyčajne rozsiahly román (má vyše 600 strán) so zvláštnym názvomSvoj podiel noci niesťsúčasnej argentínskej spisovateľkyMariany Enriquez. Zo španielskeho origináluNuestra parte de noche(2019) ho preložilaEva Palkovičová.
Čitateľa, ktorý nebol odchovaný na literatúre hororu, vrománe od ženskej autorky zarazí nevšedne veľa hrôzy, krvi anásilia. Násilie ateror je však neodmysliteľnou súčasťou dejín Argentíny od conquisty až po dvadsiate storočie, keď sa kmoci dostali diktátorské režimy. Argentína ich zažila niekoľko, ale najbrutálnejšia bola diktatúra vrokoch 1976 – 1983. S cieľom nastoliť „normalizáciu“ prenasledovala aväznila nielen ľavicovo zmýšľajúcich intelektuálov, ale aj homosexuálov. Odporcov režimu mučili, vraždili a ich deti unášali. Konečná bilancia bola približne tridsaťtisíc nezvestných.
Detstvo vatmosfére hrôzy
Vtýchto rokoch strachu a hrôzysa odvíjalo detstvo Mariany Enriquez (1973). Vrozhovoroch oňom veľa nehovorí, ale priznáva, že rada čítala hororové príbehy od anglosaských autorov. V jejmysli splývali dovedna strach, násilie,teror asmrť vrealite avo fikcii. Aj potom, čo vyštudovala žurnalistiku, pretrval jej záujem omystiku, ezoteriku a „temné“ stránky života. Kritika priraďuje jej tvorbu ktzv. gotickému latinskoamerickému románu. Gotický žáner charakterizuje pochmúrna atmosféra strachu, násilia a smrti. V Latinskej Amerike nadobudol osobité črty astal sa takmer výlučne teritóriom ženských autoriek. Jedna zjeho popredných predstaviteliek, ekvádorská spisovateľka Mónica Ojeda vpoviedkach Lietajúce ženy (Las voladoras, 2020) prepája poetiku gotiky sprvkami tradičnej andskej kultúry, mýtov afolklóru.
Aj Mariana Enriquez pracuje slokálnymi argentínskymi mýtmi, náboženskými predstavami apoverami asúčasne nadväzuje na argentínsku literárnu tradíciu fantastického realizmu. Svoje prózy obohacuje opolitický rozmer. Podobne ako iní autori aautorky tzv. Novej argentínskej literatúry sa vyrovnáva s historickou traumou, ktorú na živote jej generácie zanechala diktatúra. Hoci, ako sa vyjadrila, rada by písala o niečom inom. Vjej prózach nenájdeme zombis ani im podobné bytosti; horor,násilie a poníženie, ktoré zobrazuje, čerpá zkaždodennej reality a nedávnej histórie Argentíny. Pramení zostrachu zdiktatúr, politických a ekonomických kríz, bezmocnosti abezradnosti najzraniteľnejších – žien adetí.
O vzťahu otca a syna
V románe Svoj podiel noci niesť sú najzraniteľnejší Juan aGaspar – otec a syn. Spisovateľka sa priznala, že pociťovala únavu z príbehov, založených na vzťahu matky adcéry; chcela preskúmať, ako funguje vzťah otca a syna. Román sa dá čítať ako rodinná sága sospletitými rodinnými osudmi astrašnými tajomstvami, ale príbeh sa odohráva na pozadí vojenskej diktatúry, čo je jeho ďalšou a nezanedbateľnou rovinou. Juan nie je hocijaký otec, ale je médiom krvilačného anenásytného božstva – Temnoty. Uctievajú ho členovia Bratstva, ktorí sa chcú stať nesmrteľnými prenosom svojho vedomia do nového tela. Na čele tajného spolku sú bohaté statkárske rodiny Bradfordovcov aReyesovcov.
Juan, svrodenou srdcovou poruchou, je pôvodom syn chudobných švédskych prisťahovalcov. Rodina si ho kúpila a liečila, keď zistila, že má paranormálne schopnosti atak sa nechtiac stane nástrojom zla. Počas magického ceremoniálu invokovania Temnoty sa jeho telo mení na telo mága či androgýna so zvieracími pazúrmi. Vo vzťahu syna a otca panuje napätie. Juanova manželka Rosario, dcéra Reyesovcov, zomrela za temných okolností. Otec chce syna Gaspara uchrániť pred osudom, ktorý postihol jeho, preto je knemu neraz tvrdý, čo chlapec nechápe, ale tuší, že otec je iný ako rodičia jeho priateľov. Gaspara, ktorý trpí duševnými poruchami, po otcovej smrti vychováva otcov brat. Po záhadnom zmiznutí kamarátky Adely, ktorej otec bol nezvestný, aohavnej rituálnej vražde strýka si Gaspar uvedomí, akého zla je rodina zmatkinej strany schopná, apostaví sa jej zoči-voči.
Rozprávanie, členené do šiestich kapitol, sa odvíja na pozadí dejín Argentíny od posledných rokov diktatúry až po deväťdesiate roky, keď krajina prechádzala zložitým procesom demokratizácie a čelila novým výzvam. Dej sa odohráva v Buenos Aires iv Londýne, ako aj vprovincii Misiones na severe Argentíny, kde sa dodnes zachovali mnohé ľudové povery. Uprostred pralesa v Misiones neďaleko vodopádov Iguazú je sídlo Reyesovcov a členovia Bratstva tam praktizujú krvavé rituály. Kapitoly majú nerovnaký rozsah, každá znich je akoby samostatným celkom. Osobité miesto vrománe má piata kapitola, ktorá svojsky prepája všetky ostatné. Má podobu novinovej správy onájdení masového hrobu obetí diktatúry vmestečku Iñartú. Ide o fiktívne miesto, na mape ho nenájdeme, hoci práve ono pôsobí na čitateľa najrealistickejšie. Medzi mnohými, čo prišli do Iñartú vnádeji nájsť pozostatky svojich nezvestných blízkych, je aj Betty, matka Adely. Hrob vIñartú je síce vymyslený, ale vArgentíne sa takých hrobov v skutočnosti našlo mnoho.
Kvalitný preklad
Záverom treba vyzdvihnúť aj kvality slovenského prekladu. Otázne je len písanie veľkého „B“ pri označení Temnoty: „Temnota je dementná, je to divoký Boh, je to blázon.“ (s. 41) Možno by bolo vhodnejšie použiť výraz „božstvo“. V románe je veľa alúzií na svetovú literatúru, ktoré nie sú len akýmsi apendixom, ale súvisia sdejom. Napríklad názov románu, pri ktorom sa argentínska spisovateľka inšpirovala veršom z básne Emily Dickinsonovej. Eva Palkovičová venovala patričnú pozornosť aj týmto aspektom, čo dokumentujú záverečné Poznámky ktextu, kde čitateľ môže zistiť aj to, zakých slovenských prekladov čerpala.
Paulína Šišmišová (1953)
Romanistka, pôsobila na FiF UK vBratislave. Venuje sa reflexii aprekladu literatúry písanej po španielsky. Je spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku avo svete (2021) a desiatok štúdií ovýznamných postavách španielskej ahispanoamerickej literatúry afilozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno ainí).
Mariana Enriquez: Svoj podiel noci niesť
Preklad: Eva Palkovičová
Bratislava: Inaque, 2022
