ղľáԾ
Jeho držiteľkou je Viktória Mária Balušíková, ktorá navštevuje Bilingválne slovensko-španielske Gymnázium v NovomMestenad Váhom.
Veľkosťou druhý najmenší kontinent na Zemi, rozmanitosťou národov ajazykov azda najbohatší. Pozerám na mapu avidím Európu – farebný zlepenec maličkých štátikov, dokonca aj tie rozložitejšie znich sa nedajú porovnať smohutnosťou najväčších svetových mocností, a pritom im dokážu konkurovať, obchodne ipoliticky. Kolíska architektúry, kultúry, rodisko najvýznamnejších svetových objaviteľov atováreň na krvavé konflikty. Byť Európankou pre mňa znamená byť súčasťou vyspelého sveta, veľmi starého, dáva mi pocit hrdosti aprepojenia. Na druhej strane si uvedomujem, že nie tak ďaleko, hneď za našimi hranicami, sa dodnes odohrávajú bitky oúzemie – nenásytná ruská papuľa sa roztvára ako čeľuste čٴdzٱý rýb achniape po susedoch, akoby beztak bola ukrátená oveľké územia.
Píše sa rok dvetisícdvadsať aEurópa sa drží vmieri. Staroveký kontinent od dôb dávno minulých rozdeľovali vojny, odlišné jazyky predstavovali dobré dôvody na hádky anásilné pokusy ozjednotenie, európske životy ohrozovali rozporuplné idey extrémistických šialencov anáboženské vyznania spôsobovali presný opak toho, čo pokladajú za svoje rudimentárne hodnoty. Dnes stojíme na prahu ďalšieho desaťročia ausilujeme sa – aspoň tí rozumní znás, čo nestrácajú záujem – oto, aby sa pekelné udalosti predchádzajúcich rokov, ktoré Európu viac rozdeľovali ako spájali, viac oslabovali ako posilňovali, už nikdy nemuseli opakovať.
Už to tak raz býva, že niečo staré končí aniečo nové začína. Dávno pred narodením Ježiša Krista Rimania menili politické zriadenia ako ponožky. Posledného kráľa, siedmeho v rade rímskych kráľov, sexuálneho delikventa Tarquinia Superba vyhnali za brány mesta. Vláda diktátora neprinesie krajine ružovú budúcnosť. Tobôž nie, ak nemá zakorenenú základnú ľudskú slušnosť aúctu kženám, oktorej sa, pravda, po dobu niekoľkých nadchádzajúcich storočí ešte ľudstvo neobtrelo. Zmonarchie vznikla republika sjasnou myšlienkou – dať hlas väčšine ľudu apodporiť vznik úradov. Množstvo otrokov zajatých pri dobyvateľských triumfoch afinančná kríza neskôr prerástli cez hlavu všetkým rímskym úradníkom ana scénu prichádzajú zvučné mená, tak ako ich poznáme zpríbehu oAsterixovi aObelixovi, ale otom potom. Republika je vháji, Oktávius sa šikovne korunuje prvým cisárom ahlas ľudu prehlušuje svojím ,,som prvý medzi rovnými“. Podkopávanie základov právneho štátu bolo, zrejme, realitou už vstaroveku, nie je tomu tak len dnes na aktuálnej slovenskej politickej scéne. Hlavne teraz pred voľbami môžeme pozorovať rozbroje slovenských mačov, ktorým sa ztoľkej predvolebnej vášne topí maslo na hlave. Vyťahujúc na seba nekalé praktiky aj krivé obvinenia, snažia sa uchrániť najposlednejšie suché vlásky, ktoré im ostali.
Udalostí, ktoré sa začali ideou rovnosti amierového spolunažívania avyústili do popierania na prvý pohľad takej ľúbeznej myšlienky, zažila Európa krížom-krážom dejinami hneď niekoľko. Príklad Rímskej ríše nasledovali mnohé ďalšie politické zriadenia: Svätopluk, jeho snaha ojednotný slovanský národ ajeho traja synovia, ktorí snahy otca zmarili vzlomku sekundy (či lepšie prútika). Písal sa rok 1789, keď si Francúzi povedali, že šľachtických papalášov majú už po krk. Svervou – takou typickou pre francúzskych občanov, hnaní heslom ,,sloboda, rovnosť, bratstvo“ započali revolúciu. Šľachta sa vzdala, ale akosi nikto nebol pripravený prebrať žezlo anastoliť poriadok. Všetci sme predsa slobodní arovní, ato sme chceli. Žezla sa nakoniec predsa len chopil rodák zKorziky, úspešný dobyvateľ Napoleon ana stolci cisára zadupal revolučné heslo do zeme. Život sa vokamihu môže obrátiť naruby.
Neuveriteľných tisíc rokov uhorskej snahy oobnovu Svätoplukovej myšlienky sa obrátilo vnásilné presadzovanie si maďarskej aneskôr nemeckej kultúry. Prišla Prvá svetová vojna aukázalo sa, že Rakúsko-Uhorsko oslabené vnútornými nepokojmi, snahami ocentralizáciu moci amaďarizáciou národa, nedokáže konkurovať iným mocnostiam, atak sme našim tisícročným kamarátom zamávali apobrali sa vlastnou cestou prvej Česko-slovenskej republiky. Ani tridsať rokov spolunažívania sbratmi – Čechmi neobmäkčilo slovenské srdce bažiace po samostatnosti. Na čele sneschopným, korpulentným prezidentom snázormi jedovatými ako vetvičky samotného tisu, zato sami vo vlastnom štáte, sme 7 rokov prikyvovali fírerovi. Sprostý sa však ani zvlastných chýb nepoučí. Nie je to poslednýkrát, čo sa lúčime sideou spoločného štátu.
Medzitým, čo Európu zahaľoval mrak zo západu hnedastý, zvýchodu červený amy sme sa ocitli presne vstrede (asi ako väzbový elektrónový pár jednoduchej väzby sigmy), príliš slabí na to, aby sme nepodľahli jednej zideológií, sa na druhom konci Európy, vzemi pomarančovníkov aúdenej bravčovej šunky, odohrávala kľúčová revolúcia. Republikáni mali jasno: chceli spravodlivejšiu republiku. Nacionalisti na čele sFranciscom Francom mali zahmlené: chceli tvrdú diktatúru. Atak obidva tábory dostali to, po čom ani jeden netúžil: občiansku vojnu. Krajina slnka atepla nasledovala príklad krajiny croissantov ajej občania namiesto lepšieho života zakúsili kapitalizmus najhrubšieho zrna. Niekto musel počas Druhej svetovej vojny nakŕmiť hladné krky Európy, atak Španieli prelievali pot na poliach, zatiaľ čo zvyšok Európy prelieval pot (a krv) na bojisku. V snahe uniknúť Francovmu diktátu či vtúžbe zanechať za sebou stopu, boli španielski junáci vyslaní na najrôznejšie fronty Európy. Je len náhoda, že ostreľovač sa všpanielčine povie ,,FRANCOtirador“?
Vosemdesiatych rokoch sme boli svedkami vhistórii azda najjasnejšieho príkladu potlačenia idey, ktorá mala priniesť rovnosť adostatok pre všetkých. Niekoľko desaťročí privinutí k„velikému dubisku“ sme boli ukrátení onárok na súkromné vlastníctvo o možnosť slobodne sa vyjadrovať, o schopnosť orientovať sa vo svete nezávislého obchodu. Na počiatku stála myšlienka, že všetci sa budeme mať rovnako. Nebudú bohatí ani chudobní. Každý bude mať prácu. Vobchodoch bude všade rovnaký tovar cenovo dostupný pre každého. Nebude existovať konkurencia. Tlač bude prechádzať prísnou štátnou cenzúrou, takže pôvodná ateoreticky poškodzujúca informácia pre vtedajší systém sa kčitateľovi buď nedostane vôbec, alebo zmenená na nepoznanie. Dokonca aj politická strana bude iba jedna, ale bude sa voliť demokraticky. Čo to bude tentoraz – komunistická strana alebo komunistická strana? To aby ľudia nemali dilemu, koho voliť. Všetko bolo majetkom štátu, takže jediní, kto sa mohol nabaliť, boli stranícki vrchní. Červených sme nakoniec tiež pochovali pod ťarchou múrov, vyštrngali kľúčami, potopili pod množstvom letákov srevolučnými heslami.
Pretože nie je vporiadku prísť oslobodu. Slova, voľby, majetku, vierovyznania...
Nie je to tak dávno, čo sme hromadne odhodili kosáky akladivá. Nie všetci červenú etapu dejín pokladajú za prehnitú. Pozostatky zvráteného režimu napádajú aj dnešné vlády azískavajú si neustálu podporu voličov. Takmer celej Európe hrozia extrémistické smery. Británia opúšťa po štyridsiatich siedmich rokoch Európsku úniu. Vmaďarských novinách si prečítate len to, čo predseda vlády uzná za vhodné. Na Ukrajine vládnu nepokoje. Bojím sa, že nikdy nebudeme dosť odolní, aby sme sa nenechali strhnúť ich lahodivými, populistickými heslami. História je na to, aby sme sa znej poučili, anie opakovali omyly minulosti. Preto si želám adávam nádej do mladej generácie, že bude vidieť dostatočne dopredu anebude sa báť zmeniť smer, ku ktorému sa schyľuje. Aby sme po stáročia zachovali Európu mierovú arôznorodú, smiestom pre každého bez ohľadu na jeho farbu pleti, náboženské vyznanie či sexuálnu orientáciu. Práve tieto individuálne črty bývali dôvodom pre najvášnivejšie udalosti, ktoré po stáročia rozdeľovali európsky kontinent.
Esej hodnotí spisovateľka Soňa Uriková:
Esej sa vyznačuje značne expresívnym jazykom, ktorý vyčnieval popri ostatných prácach vsúťaži. Písať esej, zmôjho pohľadu, neznamená iba kľučkovanie medzi jazykovými mantinelmi apoužívanie eufemizmov, často nejasných aabstraktných, ale aj akurátne pritlačenie na pílu na správnych miestach. Text prezentuje jasné názory, kritizuje populizmus, novodobý imperializmus niektorých štátov a reaguje na dianie v21. storočí spôsobom, ktorý sa hodí pre 21. storočie. Autorka pritom nezabúda na kontext zminulosti. Esej vyzdvihuje angažovanosť a prejavovanie záujmu osúčasné dianie, zbytočne sa však nevyvyšuje anedidaktizuje. Text sa vyznačuje dôvtipom avnútornou logikou, má premyslenú štruktúru aneodbieha od témy. Esej Viktórie Márie Balušíkovej je dôstojným i drzým vyjadrením pocitov dnešnej mladej generácie.
