Viliam Marčok patril kuznávaným znalcom našej literárnej histórie historickej poetiky,kriticky však reflektoval aj súčasnú slovenskú literatúru. Po vydaní dvoch básnických zbierok (Včase odletov, Iba vtáci), vktorých sprejavil ako kultivovaný lyrik rúfusovského ladenia, sa jeho celoživotným tvorivým záujmom stal literárnovedný výskum folkloristika. Metodologicky objavné postupy literárnovednej analýzy umeleckej prózy sú charakteristické pre jeho prácu Počiatky slovenskej novodobej prózy, ktorá je obrazom našej klasicistickej preromantickej prózy (J. I. Bajza, M. Godra, A. Ottmayer, K. Kuzmány, P. Tomášek). Tvorivo vnej využil postupy morfologicko-štrukturálnej metódy, vhodne skombinovanej so sociálno-genetickým prístupom kskúmaným faktom. V60. rokoch vznikli aj jeho početné úvahy štúdie, publikované vdobových literárnychčasopisoch vedeckých zborníkoch: Okompozícii zobrazovacej metóde Janka Kráľa, Kostrovo úsilie osyntézu, Kolíska Alfonza Bednára, Omožnostiach štrukturálnej analýzy nadrealistickej poézie, Premeny „konkretizmu“, Obdobie medzi dvoma vojnami ako metodologický problém, Fikcia človeka ako sujet iné. Diela zo 70. rokov Oľudovej próze Estetika poetiky ľudovej poézie sú výsledkom jeho záujmu oľudovú slovesnosť. Zmetodologicky vyhranených pozícií vnich analyzoval historicko-spoločenské korene tematickej druhovej diferenciácie, ako aj ústne základy textu kontextu folklórnej poézie prózy. Rovnako cieľavedome interpretoval aj esteticko-poetické princípy ľudovej poézie zameral sa na historické determinanty tvarových osobitostí ľudovej piesne. Vtomto období venoval viacero úvah aj otázkam rozvíjania folklórnej tradície najmä vtvorbe pre deti mládež. Monografia Milan Rúfus zroku 1985 je pôsobivou interpretáciou diela tohto veľkého slovenského básnika, hoci mu– vrámci obranárskeho postoja – zbytočne pripisoval „budovateľské“ atribúty. V 70. a 80. rokoch, napriek ťažkostiam pri publikovaní, sústavne kriticky sledoval novú pôvodnú slovenskú tvorbu (Nové slovo). Vznikli tak desiatky recenzií, článkov úvah, ktoré pomohli, napriek normalizačným limitom, vytvoriť vtomto období priaznivejšiu slobodomyseľnejšiu atmosféru na diskusie oproblémoch literárneho procesu, ale isocialistického realizmu. Po roku 1989 sa Marčok stal spoluautorom knihy Biele miesta vslovenskej literatúre spolu sT. Janovicom edične pripravil antológiu českej básnickej satiry Kniha sťažností. Od 90. rokov sa intenzívnevenoval aj problematike postmoderny. Pod jeho odborným editorským a autorským vedením vzniklo aj rozsiahle dielo Dejiny slovenskej literatúry III ǻپٳܱdz Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia, ktoré nadväzuje na Dejiny slovenskej literatúry I, II od literárneho vedca Stanislava Šmatláka, završuje tak syntetický relatívne ucelený pohľad na slovenskú literatúru vcelom jej historickom vývine. Viliam Marčok je autorom ťažiskových kapitol knihy: Peripetie zmien literárnej situácie, Premeny poézie, Premeny fabulárnej prózy, Premeny dramatickej tvorby, Premeny nefabulárnej literatúry spoluautor kapitol Vznik premeny modernej fantastiky (spolu sO. Hercom), Vznik premeny modernej literatúry pre deti mládež (spolu so Z. Stanislavovou), Premeny exilovej emigrantskej literatúry (spolu sJ. Hviščom). Svoj prístup kdejinám tohto obdobia definoval V. Marčok ako „rekonštrukčno-reštitučný“, keďže „ viacnásobné mimoliterárne zásahy do literárneho procesu spôsobili, že sa nedial len vrámci oficiálneho obehu, ale vždy aj vpodzemí v zahraničí; viacero individuálnych tvorivých programov bolo zmarených, iných sa vzdali autori; publikovanie kníh vždy nezodpovedá času ich vzniku; súvislosti zostali popretŕhané a nejasné; niektoré fakty boli bagatelizované, iné sa vôbec nebrali do úvahy, viaceré zostali nezverejnené atď. Preto prvým rekonštrukčným cieľom bolo uviesť fakty do reálnych súvislostí podľa možnosti zrekonštruovať aj zdeformované a popretŕhané vzťahy... „Reštitučný aspekt spočíva predovšetkým vsnahe vyvlastniť literárny proces spod marxistického výkladu...“ – uvádza vSlove na úvod V. Marčok. Dejiny slovenskej literatúry III sú okrem obsahovej bohatosti aj prvým dielom, ktoré po roku 1989 prináša ucelený ideologicky nezdeformovaný pohľad na dianie vslovenskej literatúre vdruhej polovici 20. storočia.
Anton Baláž
