Veronika Šikulová vyštudovala po absolvovaní gymnázia v Modre žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Knižne debutovala v roku 1997 zbierkou próz Odtiene, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Napísala prózy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), autobiograficky motivovaný román Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), eseje a poviedky o hudbe, literatúre či výtvarnom umení Freska v dome (2014), novelu Medzerový plod (2014), za ktorú získala cenu Anasoft litera. Rozhovory, portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta spracovala v knihe Moyzesovo kvarteto 40 (2015). Napísala aj knihu poviedok Petrichor (2016), román-neromám Tremolo ostinato (2020), za ktorú získala aj Cenu čitateľov Anasoft litera 2021, a knihu Líštičky majú rady teplo (2022), ktorá bola opäť nominovaná na cenu Anasoft litera 2023. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku, či Pozor, bodkovaný pes! V roku 2025 jej vyšla kniha Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte. V súčasnosti pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Pravidelne píše komentáre do denníka SME a do časopisu Miau. V Modre a v Pezinku organizuje rešpektovaný festival poézie Feliber Poetry. Žije a tvorí v Modre.
