Už svojimi poviedkami vknihe Deň motýľa dokázala autorka- pôvodným povolaním geofyzička, inak dlhoročná publicistka Tatiana Jaglová, že vysoko prekračuje limity bežnej ženskej literatúry apríbehov o podobáchlásky avzťahov. Potvrdila to aj vo svojej najnovšej próze – románe Znamenia ohňa.
(...) Anna, hoci len tridsaťpäťročná, prežíva krízu stredného veku: únavu, pocit prázdnoty, márnosti... Nevládze a čuduje sa: Sú tie nohy ešte moje? A keď jej, simultánne tlmočníčke, začnú vypadávať adekvátne slová, rozhodne sa radikálne zmeniť svoj život. Vzdá sa tlmočenia, a keďže na preklady kníh nepotrebuje zunovanú Bratislavu a k životu ani zunovaného manžela, po rozvode predá byt, kúpi si zrub a mestskú osamelosť medzi ľuďmi vymení za život v lesnej samote. Podhorie, v ktorom sa usídli, jej učarilo z dovoleniek s exmanželom. Verí v panteistické splynutie s prírodou a vesmírom, v ktorom je človek len súčasťou prírody, nie jej pánom. V novom prostredí pookreje, no uvedomí si, že: „Ak je človek nešťastný, krása neteší, ale bolí..“ Musí si zvykať na drsnosť hôr, rýchle zmeny v striedaní slnka, hmly, dažďa, víchra i búrok, a odkázaná na seba potláčať strach z nevítaných hostí – ľudí aj lesnej zveri. Navyše až na mieste určenia zistí, že zrub, vzdialený od dediny, nemá zavedenú elektrinu a od prekladov bude musieť odbiehať do obce, aby si nabila počítač a mobil.(...) T. Jaglová už v piatich knihách postupne prezentuje svoj model románu. Ide vždy oexkluzívny príbeh, každý z inej oblasti, no výbornej rozprávačke s bohatou predstavivosťou nerobia problémami nečakané dejové peripetie. V Čertovej svadbe do poslednej strany neprezradí, ako sa príbeh skončí. Majstrovské sú jej časté, no svieže a dramatické opisy prostredia, v ktorom sa dej odohráva. Vrátane menlivého správania hôr i ľudí ho autorka tak dôverne pozná a detailne oživuje, že čitateľ má pocit, akoby sa v románe bezprostredne ocitol. Sugestívne rozprávanie, ktoré nestráca napätie, ho natoľko vtiahne do deja, že uverí v jeho reálnu existenciu.
Jana Šimulčíková: Žena na úteku. In: Literárny týždenník 9 – 10 (16. 3. 2022)
Exkluzivitu príbehu podčiarkujú práve tie životné paradoxy, do ktorých sa ženská protagonistka dostáva celkom dobrovoľne aspätne na veľkom priestore rekonštruuje vlastný svet. Sledovať ho, nie je žiadny oddych. Je to neustále spytovanie svedomia? Nie, je to sebaurčovanie vpodmienkach, ktoré postave nie sú vlastné, alebo len čiastočne. Táto sebareflexia, podaná paralelne autorkou aj vmužskom rode je zaujímavý kompozičný moment vedúci knaoko pokojnému rozprávaniu, akoby opisy acelá narácia aj takto – formálne -- stáli na opačnom konci civilizačného virvaru aokamžitej akcie súčasného sveta. Tento ponor do relaxačných opisov prírody však základne ruší napätie podobné tomu v severských románoch Gulbrandsena, lebo príroda je harmonická práve preto, že sa spontánne vybúri ačlovek to vnej nemá vôbec ľahké. Anna si sprírodou rozumie, žaluje sa smrekom, im vyrozpráva, čo ju trápi: „Neviem nájsť pokoj, niečo mi chýba, niečo podstatné... keby aspoň...“ (s. 175), alebo vscéne, keď splynie shmlou anevie ani, „kde je hore, kde vľavo, či vpravo“ a vtedy „strach ju odrazu opustí“ a„vlastne nie je ani sama sebou“... (s. 181)... Tieto zvláštne psychické stavy sú vyvážené opismi prírody, zdanlivo harmonickými. Máme pred sebou románový príbeh modernej ženy zvláštnej iracionálnym spôsobom, ktorý nik vlastne nechápe, takže ostáva odsúdená na samotu.
Mária Bátorová: Odsúdená na samotu. In:Slovenské pohľady,roč. IV. + 138, 2022, č. 6, s. 116 – 117.
