ղľáԾ
Vtvorbe Rudolfa Juroleka (1956), pozostávajúcej zbásnickej iprozaickej produkcie, vrátane participácie na kolektívnych projektoch – Haiku, haiečku, haiku zelený (F. R. & G., 2011), Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (Skalná ruža, 2011), Proglas. Preklady abásnické interpretácie (LIC, 2012), Krajina vo mne (cyklus Poznámky na kraj, Verbum, 2015) – možno identifikovať viacero princípov dávajúcich autorovmu rukopisu rozpoznateľnú črtu. Je to predovšetkým silné vedomie komplementarity mnohorozmerného života aspoločne obývaného sveta. Autor dokáže túto tému presvedčivo demonštrovať na pozadí výrazne reduktívnej črty, ktorá sa prejavuje v rôznych polohách: akcent na minimálne básnické formy charakteristickéúspornosťou textovej plochy acivilnosťou jazyka; úzka škála motívov, medzi ktorými dominuje svet prírodných javov, vnemy azáznamy zpozorovania krajiny; žáner lyrického zátišia snenásilnými emocionálno-reflexívnymi vstupmi. Básnik umenšuje rolu subjektu vzmysle potláčania jeho individuálnej výnimočnosti; ľudský element stavia do pozícií kontemplátora sveta či citlivého interaktívneho vedomia. Autor operuje silným výtvarným cítením, pričom presahy do symbolizujúceho jazyka farieb alínií dokážu sprostredkovať ním utváraný básnický svet diskrétne aintenzitne zároveň. Uvedomelou snahou je prehovárať komunikatívne ajasne, sdôrazom na javy, ktoré akcentujú krásu apriaznivosť bytia. To však neznamená, že Jurolekova výpoveď je jednorozmerná aľahko uchopiteľná. Schopnosť na malom priestore – prostredníctvom elementárneho výraziva – sprostredkúvať nuansy, vrstvy i paradoxy života ho približujú ktradícii a žánrom niektorých východných kultúr (R. Passia, R. Kovács), hoci vzákladoch sa básnik opiera ospiritualitu kresťanstva.
Jurolekovo dielo sa rozvíja vdvoch paralelných, dopĺňajúcich sa líniách. Centrálnu predstavujú zbierky prírodno-reflexívnej povahy (Dobrovoľná samota, Život je možný, Smrekový les, Poľné vety, Bukolika) charakteristické nepríznakovo tvarovaným veršom, vktorom sa balansuje pomer medzi jeho predlžovaním askracovaním textovej plochy či naopak. Básne bez názvov pripomínajú neukončený prúd opakovaných pozorovaní aspresňujúcich reflexií. Do druhej línie možno zaradiť diela s tendenciou k experimentu a konceptu. Tu je zvýraznená netradičnosť zápisu či žánru (Putovanie Jakuba zRána, ʴé ticha aplnosti, Hierografia, Poznámky na kraj; vistom rozmere sem môžeme zaradiť aj prózu Pán Ó) av niektorých (Putovanie Jakuba zRána, Hierografia, Pán Ó) aj exponovaný subjekt, ktorého pozícia je vostatnej tvorbe tlmená. Hoci majú knihy tejto línie vlastný výpovedný svet aumeleckú kvalitu, môžeme ich vnímať aj ako cenný doplnok kzbierkam sreduktívnou črtou – naznačujú bohatstvo vrstiev a frakcií, vktorých autor uvažuje anásledne z nich programovo selektuje.
Debut Posunok (Smena, 1987) je vJurolekovej tvorbe zo strany ponovembrovej literárnej vedy azda až príliš marginalizovaný. V čase publikovania mu bola venovaná zvýšená pozornosť, nakoľko básnikova generácia poznala autora už ako prispievateľa rôznych periodík (Nové slovo mladých, Smena na nedeľu a iné), zborníkov mladých (Letokruhy, 1982; Druhý dych, 1985) atiež viacnásobného finalistu literárnej súťaže Wolkrova Polianka. Napriek vyrovnávaniu sa snormatívnymi požiadavkami Mihálikovej básnickej školy (viazaný verš vprvej časti avzáverečnej básni, spoločenský optimizmus, črta angažovanosti), ktorých prítomnosť pôsobí vzbierke heterogénne, viacerí doboví kritici postrehli už zárodky toho, čo bude básnik cielene rozvíjať aj vslobodnej ponovembrovej produkcii: ambíciu siahnuť po hlbšom poznaní zmyslu každodennosti; pokojnú ajednoduchú vonkajškovosť, no so strážayovskydynamickou výpoveďou zápasov pod povrchom (J. Petrík), zmysel pre pôvabnú básnickú miniatúru, ktorá dokáže zachytiť nevšednú krásu okamihu; cit pre jasné, jadrné apôsobivé slovo (V. Hujík), emocionálnu nasýtenosť – schopnosť zachytiť na malej ploche zložitosť psychických stavov, zlapidárniť i paradoxné momenty (C. Gomba), odmietanie uponáhľanosti sveta (J. Kabalíková). Vohlasoch zaznieva kritika smerom kmenej výraznému druhému plánu a oslabenej mysliteľskej pozícii, ktoré básnik vnasledujúcej tvorbe prehĺbi. Zbierka, rámcovaná scenériou mesta aukotvením subjektu vrodinno-spoločenských väzbách (manžel, otec, pracovník vtovárni, vojak, občan), čím je vJurolekovej tvorbe ojedinelá, má štyri časti vzťahujúce sa k postupne rozvíjaným formám a témam – viazaný verš, prírodné motívy, rodina, vlastný svet (R. Jurolek). Vedomá štruktúrovanosť predznamenáva neskoršiu autorovu črtu koncipovať knihy premyslene, hoci nie vykonštruovane. Ak bude vneskoršej básnikovej tvorbe dominovať motív vykročenia apohybu v krajine, prezbierku Posunok sú symptomatickým gestom áٲ v zmysle zhodnocovania intimity adôvernosti domova.
Trojicu zbierok zdeväťdesiatych rokov vydal básnik vo vlastnom – Malom vydavateľstve poézie, neskôr Štúdio F a Solitudo, ktoré vr. 1992 – 2003 viedol. Všetky tri knihy zároveň sám ilustroval (Hierografiu spolu s M. Knapom). Ďalším spojivom je snaha osymbolizáciu individuálneho – práca sarchetypom čihypostazovaným subjektom, v dvoch neskorších knihách aj zložitý, filozoficky dotovaný konštrukt blížiaci sa ktraktátu, čo naznačuje blízkosť ktendenciám, ktoré boli pre druhú polovicu deväťdesiatych rokov v slovenskej poézii príznačné. Neskôr od nich autor ustupuje.
Zbierka Dobrovoľná samota (Malé vydavateľstvo poézie, 1994) má vJurolekovej tvorbe programový charakter. Autor opúšťa zaľudnenosť mesta akonštituuje svoj centrálny priestor ipozíciu subjektu vňom – ako pozorovateľa akontemplátora prírodného sveta, jeho detailov asúvislostí; a tiež procesov vedomia, ktoré vstupujú svonkajším dianím do interaktívnych vzťahov. Objavujú sa reflexie poézie ako tvorivého, hoci od života odvodzovaného (limitujúceho) činu. Takto redukovaný svet je zároveň synekdochou života (Z. Rédey) – neustále sa obnovujúcej prítomnosti, fraktálových zrkadlení detailov akontrastov tvoriacich nevyčerpateľnú jednotu bytia. Vporovnaní sostatnou tvorbou má kniha priznaný spirituálny rozmer – ten bude neskôr prítomný oveľa diskrétnejšie. Autor prezentuje panteistické vnímanie sveta, ktorého Boh je nielen stvoriteľom, ale aj „matériou“, zktorej je bytie utvorené. Archetypy sv. Františka aJána Krstiteľa (R. Junovská) naznačujú základné pozície subjektu, ktoré sa budú variovať aj vnasledujúcej tvorbe – 1. extaticko-radostnú a2. poznačenú odstupom viazaným na pocity melanchólie, samoty alebo uvedomovanej dispozičnej obmedzenosti individuálneho bytia. Napriek nastolenému asketickému režimu je vzbierke prítomná silná extatická črta pripomínajúca iniciačné (až mystické) okamihy, ktoré subjekt zasahujú. Zosilnená štylizácia ako jemná dekoratívna ozdobnosť – výraz ušľachtilosti, dôvery vbytie sa v dielach prírodno-reflexívnej línie výraznejšie objaví až v zbierke Bukolika (2021), pri ktorej možno uvažovať aj ovedomých alúziách na klasicizujúcu tvorbu J. Hollého, hoci sňou autor vedie i skrytú polemiku. Vostatných knihách prírodno-reflexívnej línie je štylizovanosť skôr potláčaná.
Vzbierke Putovanie Jakuba zRána ǻپٳܱdz ajeho druhov aich titanský boj s12-hlavým svetom oBoha, lieskové oriešky ainé obyčajné veci v14 spevoch (Štúdio F Malá edícia poézie, 1996) je pozornosť sústredená na zložitosť personálneho aspektu, ktorý stojí vo väčšine ostatných kníh vúzadí. Kniha, motivovaná biblickým príbehom zGenezis, pripomína divadelný scenár, vktorom vystupuje mnoho-hlas jednej postavy – Jakuba z Rána (Hľadač, Filozofus, Teozofus, Poeta, Tralali – ľahký duch, Baladus – ťažký duch, Marginálius, Rembó, Ironikus, Pustovník, Páter) – každý hlas sa prezentujevlastným videním sveta igrafickým zápisom. Vpolyfónii sú zdôrazňované zrážky, ale iprieniky, ktoré prebiehajú vtom istom vedomí aovplyvňujú povahu vnímaného sveta. J. Gavurovi asociuje zbierka ľ J. Ondruša. Hoci do jej utvárania vstupuje aj poetická hravosť (vytrženie) či ironické spochybňovanie, gnómy zoblasti vysokého sú opätovne vážne nastoľované (R. Passia). Vkomparácii spredchádzajúcou zbierkou je posilnený mysliteľský režim Jurolekovho básnenia; nápaditá je tiež intertextovosť. Centrálnu pozíciu medzi hlasmi zaujíma postava Hľadača, ktorý má aj vtejto knihe priznané spirituálne zázemie.
Hierografia (Solitudo, 1999) sasociáciami na „sakralitu“ (aj ako centralizovanie) textu je členená na dva vnútorné oddiely – Distext aʱó. Forma kontinuálneho zápisu sa približujepróze (M. Milčák hovorí o žánri mikroeseje). Zátvorkovanie alebo dvojzátvorkovanie výpovedí pripomína Husserlovu metódu odkazujúcu na postupy odstupu, spochybňovania samozrejmého (tu aj jazykom demonštrovaného) ako cestu kpodstatám vecí ajavov. Fenomenologické východiská potvrdzuje i dôraz na čírenie vedomia, nutnosť prenikavého sústredenia vprocesoch poznávania („Svet jestvuje diskontinuitne, len vokamihoch nášho sústredenia, keď horíme asvojím plameňom ho osvetľujeme, vyvolávame kživotu, jestvuje ako sled obrazov prerývaných tmou aprázdnom“, s. 8). Metódatiež korešponduje siným Jurolekovým experimentom zdaného obdobia – autorskou knihou ʴé ticha aplnosti (1993, doplnená verzia 1997), ktorej naplnením sú prázdne strany. Konceptuálnosť projektov, vHierografii aj prevažujúca metatextovosť, jazyková abstraktnosť, vytváranie prázdnych miest pre interaktívne vstupy čitateľov, sebaironizujúce, soliptické až agnostické gesto majú blízko kviacerým postupom vtom čase sa etablujúcich autorov text-generation (P. Macsovzsky, M. Habaj), hoci R. Jurolek snimi vedie aj skrytú polemiku („Oh, my God, očo teplejšie vyznieva pátos!“, s. 12). Včasti ʱó pozorujeme posun kodľahčenému, k prírodným motívom spojeným srodiskom – Oravou, k umenšovaniu exponovane mysliaceho ja (R. Junovská), prijatiu „dobrovoľného bláznovstva“ v zmysle návratu kevidentnosti bytia, kjeho detailom a banalitám, s ktorými možno senzuálne kooperovať. Subjekt opätovne nadobúda svoje pôvodné poslanie – pozorovať apozorované vdisponovanom vedomí zvýznamňovať.
Táto pozícia je naplno rozvinutá vnasledujúcom literárnom zošite Život je možný (Veršeonline/ Slniečkovo, 2007) uvedenom mottom E. Canettiho: „Len pokoj apomalosť / stoja ešte vživote za to.“ Jeho nemecký preklad Das Leben ist möglich (2008) získal prestížnu cenu Bank Austria Literaris. Vpriestore slovenskej literárnej vedy ho viacerí, navzdory minimálnemu textovému rozpätiu (18 básní), považujú za Jurolekovo kľúčové dielo. Básnik sa vprincípe vracia kanalogickým pozíciám zo zbierky Dobrovoľná samota. Novou črtou je zoslabovanie spirituálnych konotácií, ktoré nadobúdajú skôr latentné podoby (R. Junovská si všímaalternovanie náboženského princípu motívmi neba a svetla, ktoré majú aj fyzikálne určenia). Rovnako tlmená je expresívnosť jazyka tendujúceho knocioálnosti; posilňuje sa opisnosť a postupy priraďovania. Vzbierke sa zvýznamňuje decentná aktivita subjektu – vykročenie či sústredenosť ako pohyby kozmyselňovaniu sveta. Na komplementaritu fyzikálneho ametafyzického odkazujú i atribúty krehkosti a efemérnosti hmotného. Exkluzívna iniciačná skúsenosť zDobrovoľnej samoty je alternovanákrásou sýtenej každodennosti, pričom účasť na nej má i regeneratívne účinky (J. Šrank). Umenšovanie subjektu prebieha nielen na úrovni mystických splynutí scelkom sveta, ale tiež cez priznanú deficitnosť a sebaironizujúce gesto („Píšem básne, / bože, muž pred päťdesiatkou, / píšem básne.“, s. 8).
Vanalogickom móde možno čítať aj ďalšie tri zbierky, ktoré Jurolek publikoval vo vydavateľstve Modrý Peter – Smrekový les (2009), Poľné vety (2013) a Bukolika (2021). Vnázve zdôraznené prírodné motívy nenápadne odkazujú i na priestorové súradnice meniaceho sa autorovho životného toposu – Breza na Orave – Baden pri Viedni – Trnava (postupne sa objavujú tiež áٲ ksúradniciam mesta acivilizačnej stope), alatentne i na plynutie univerzálneho času, ktorý súznie sosobným dozrievaním, nadobúdaným nadhľadom, tiežstarnutím, reflektovaním geneticky zdedeného či spomienkového.
Smrekový les charakterizuje proporčná dvojdielna kompozícia (Zosnovanie neba – Byť je ľudské) založená na viacnásobnom kontrastovaní (iluminačné precitnutia –indisponovanosť subjektu, sentimentalita – vecnosť, harmonickosť – disturbatívnosť, večnosť – časnosť), vrátane bohatstva dynamických emocionálnych stavov (Ľ. Somolayová). Polarity sa zámerne nevyhraňujú len na graficky vyčlenených plochách (k detenzívnemu smerujúci prvý oddiel – ktenzívnemu druhý). Medzi pnutiami sú presakovania apulzácie, ktoré opakovane podporujú centrálnu myšlienku autora okomplementarite bytia založenej na prirodzenej kontrastnosti, diferencii i konečnom súznení vecí adejov, ktorých súčasťou je ičlovek ajeho individuálna existencia. Tento postup je pozorovateľný vcelej autorovej tvorbe.
Už vdruhom oddiele zbierky Smrekový les je naznačený motív ľúbostnej straty (M. Jareš), ktorý autor plnšie rozvinie vpróze Pán Ó (F. R. & G., 2017). Jej text nadväzuje na viaceré témy zJurolekovej debutovej zbierky – zhodnocovanie (tu in absentia) partnerského vzťahu ako bipolarity tvoriacej homeostázu bytia; kritické vnímanie civilizačnej uponáhľanosti. Dielozároveň vchádza do dialógu sknihou Putovanie Jakuba zRána – postava Pána Ó vystupuje ako zostarnuté, zreálnené, sebaironizujúco („bez prvoradej ambície upratať chaos života do prehľadnej osnovy príbehu“, V. Barborík), no zároveň empaticky uchopované alterego. Prvý Jurolekov prozaický pokus presvedčivo testuje hraničné polohy literárnej druhovosti (strety epického alyrického), žánrového určenia (V. Barborík vňom identifikuje stopycudného ľúbostného príbehu, biografického bilančného rozprávania, denníkových záznamov i krátkych reflexívnych žánrov), ale ajvynaliezavosť „s pozíciou amožnosťami rozprávača apostáv“ (G. Rakúsová) čiprelínajúcimi sa časmi (T. Lietavec).
Vštvordielnej kompozícii Jurolekovej nateraz predposlednej zbierky Poľné vety, založenej na dynamike ročných období, je zdôraznené prestupovanie a cyklickosť univerzálneho aj individuálneho bytia. Autor stouto myšlienkou variovane pracuje od druhej knihy, pričom jej nosnosť umocňujú aj výtvarné sprievody kníh – vo všetkých sa objavuje motív kruhu sodkazmi na plnosť, materskosť bytia, sprehľadňujúcu jednoduchosť, spresňujúcu návratnosť či obnovujúcu sa prítomnosť; neskôr (Pán Ó) i ničotnosť, odkázanosť na neustále začínanie. Neprekvapuje, že vduchu autorovho konceptuálneho prístupu kulminuje väčšina zbierok i prózav myšlienke neukončenosti, pokračujúceho hľadania, neuzatvárania ideí vzáverečných textoch.
R. Jurolek sa okrem naznačených aktivít (hoci neproporčne) venuje i básnickému prekladu (M. Donhauser: čٲ, 2018, spolu so S. Rude-Porubskou) azostavovateľskej činnosti (kniha Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka, 2017). Od r. 2012, spolu sJ. Kuniakom aE. J. Grochom, pôsobí ako jeden zo spoluzakladateľov,editorov a redaktorov edícií ʴé aSolitudo vydavateľstva Skalná ruža.
Jeho básnická pozícia má najbližšie ktvorbe Erika J. Grocha. Obaja autori sú zaraďovaní do produktívneho prúdu ponovembrovej spirituálnej lyriky sdôrazom na diskrétne aoriginálne uchopovanie jej tém. Sám básnik sa skôr považuje za predstaviteľa prírodnej poézie.
Jana Juhásová, 2021
