Rudolf Dilong patrí medzi popredných a mimoriadne plodných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Dilong dostal od literárnych kritikov mnoho prívlastkov – utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody, Boží básnik, básnik burlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke pero a v druhej meč, aby rúbal perom a písal mečom – pričom každý z nich vystihuje a približuje Dilongovu povahu a tvorbu. Jeho život aj básnickú tvorbu nezmazateľne poznačila veľká celoživotná láska k Vali, žene židovského pôvodu, "zakázaná" láska, navyše v čase, keď v Európe i na Slovensku vrcholil antisemitizmus. Inšpirácia dôsledky tohto ľúbostného vzťahu boli neskôr v rôznych podobách intenzite prítomné v takmer celej Dilongovej tvorbe. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup, okolo ktorého sa združila už predtým založená rovnomenná skupina mladých básnikov, prozaikov kritikov. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V tridsiatych začiatkom štyridsiatych rokov prijímal podnety rôznych básnických prúdov, najmä poetizmu nadrealizmu (Mesto s Ružou). Podľa literárneho historika Stanislava Šmatláka v Dilongovej tvorbe tohoto obdobia "išlo o bytostné osvojenie si subjektívne prežitie i básnické artikulovanie novej podoby lyrizmu, ktorým sa Dilong nezameniteľne svojským spôsobom začlenil do utvárania práve modernej vývinovej štruktúry slovenskej poézie v onom období." Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch (zb. Konvália, Nevolaj, nevolaj iné). Básnická úroveň jeho tvorby kolísala menej hodnotnú časť jeho tvorby predstavuje príležitostná oslavná poézia (Roky pod slnkom) ako aj poézia s agitačnými veršami podporujúcimi totalitnú ideológiu Slovenskej republiky (Gardisti na stráž!, Vojna). V druhom, exilovom období vydal Dilong viac ako 70 básnických zbierok, pričom ich konkrétna podoba obsah zostáva dosiaľ v jeho vlasti neznámou. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že aj v tomto období sa jeho literárna produktívnosť rozrástla do veľkých rozmerov i žánrovo oveľa viac pozornosti popri písaniu poézie venoval písaniu prózy, publicistike i dráme. Po 1989 sa tomuto autorovi začala opätovne venovať na Slovensku pozornosť – vyšli niektoré reedície jeho skorších kníh, ako aj výber z exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, ktorý je svedectvom básnikovho veľmi intenzívneho prežívania trpkého údelu vydedenca odlúčenosti od vlasti. K posledným prvýkrát publikovaným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar (2000), ktorá vznikala v druhej polovici šesťdesiatych rokov. V próze básnik tlmočí svoje smútky, krehkú nádej i vieru v nezlomného ľudského ducha všemocnú silu lásky. Zatiaľ poslednou publikovanou knihou je Dilongov zápisník – "životopis" s názvom Mladosť z očistca, ktorý vznikal v roku 1939 – 1942. Kniha predstavuje hlboký pohľad do básnikovho myslenia, jeho názorov na svet, Boha, poéziu, kňazské povolanie, cirkev, národ, ale aj najintímnejších pocitov, ktoré prežíval z kradmej "zakázanej" lásky. Dilong sa svojou tvorbou zapísal do slovenskej literatúry ako moderný básnik, ktorý ani v poézii nezatajoval svoj františkánsky rehoľný habit zároveň mu kňazské rúcho nebránilo v tom istom okamihu vnímať svet z dynamiky mimokláštorného života či podnikať výpravy do vnútra vlastného ľudského ja.
Norbert Gašaj
