Pavol Stanislav, vlastným menom Pavol Pius, patrí svojimi zbierkami lyriky k najvýznamnejším básnikom súčasnej slovenskej literatúry.
Je lyrikom s vlastným profilom a silou, vytvoril si individuálne výrazové formy a myšlienkové obsahy. Jeho lyrika má nezameniteľný tón a štýl. Je pevne zakorenená, ale vie samostatne artikulovať moderné problémy.
Napriek všetkým záležitostiam sa pokúša básniť elementárne a jednoducho, s typickou bezprostrednosťou. Korene Stanislavovej tvorby sú obsiahnuté v jeho pôvode a v životopise, v existenčných vzťahoch k ľuďom a k miestam, stretnutiam, skúsenostiam, snom a víziám.
Tvorba a životopis sú u básnika úzko späté, takže pred nami leží celkový obraz s početnými dôkazmi. Vidieť pritom, že už do kolísky mu bol vložený poeticko-hudobný prvok. Práve ten patrí k jeho najhlbšej ľudskej identite.
Mnohé jeho básne hovoria o vlasti, rodnom dome, ale aj o úlohe jazyka (reči), ktorá pre neho znamená oslobodenie a život. Reč (jazyk) ako poézia – to je predovšetkým to dynamické v nej, hravé, čo súčasne hľadá pravdu. Jazyk lyrika sa musí preto od nového (nových vplyvov) uchrániť a presadzovať.
Písanie básne aktivuje v ňom predovšetkým cítiaceho, pravdu prijímajúceho, spomínajúceho, milujúceho, ale aj mysliaceho, reflektujúceho človeka. Písanie znamená pre neho hovoriť o človeku, ako by nedokázalo žiadne iné médium. V básňach Pavla Stanislava sa spájajú realita, skúsenosti, fikcia, spomienky, rozum a imaginárno do jednej jedinej syntézy.
Báseň je pre neho formuláciou okamihu jedinej (jedinečnej) konštelácie, stretnutia s tvorivými silami jazyka/reči a jej schopnosťou kryštalizácií. Vedľa momentu hravého je pre jeho básnické umenie charakteristický aj prvok lakonického, teda ovláda (ťažké) umenie pominutého, selekcie krátkosti.
Cieľom je jednoduchosť, jasnosť. Stanislav je básnik návratu, vlasti, priateľstva a vernosti nielen k miestam (predovšetkým k detstvu), ale hlavne k ľuďom, čo je určujúca tematika jeho básní. Domáce básnické témy dopĺňa súčasnými, spoločnosť a civilizáciu kryštalizujúcimi témami. Jeho básne sa neobmedzujú len na jednotlivý osud, na osobnú oblasť. Často hovorí o tom, čo sa deje s človekom v našom čase, čo sa deje s jeho humanitou.
Ale určujúcou v jeho poézii nie je bezútešnosť. Z jeho básní čoraz viac vyžaruje nádej a dôvera, viera v človeka, ale predovšetkým viera v Boha, na ktorej stojí celá myšlienková základňa básní. V tomto zmysle sa dá povedať, že celá literárna tvorba básnika Pavla Stanislava je jedinečný náčrt (úvah, osnov) určenia miesta človeka v dnešnom svete nepokoja, neistoty a katastrofy.
Priamo a nepriamo je to aj protirečenie prijímanej moderne, možno aj tiché posolstvo poézie.
Vincent Šabík
