ղľáԾ
Autor prozaických textov Pavol Rankov vstupuje do literárneho povedomia vroku 1995 poviedkovou zbierkou Sodstupom času. Toto nevšedné prozaické dielo predstavuje Rankova nielen ako pútavého rozprávača, ale aj ako prvotriedneho mystifikátora. Nadväzuje na tradície svetového i domáceho fantastického realizmu (Borges, Cortázar, Grendel, Mitana), využíva časovú a priestorovú neukotvenosť, exotické prostredia, redukovaný sujet, dramatický dej. Pohráva sa s prvkami tajomna, mystifikácie, iracionality s dôrazom na prekvapujúcu pointu. Tak ako sa striedajú prostredia, v ktorých sa príbehy odohrávajú, rovnako sa menia aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Priaznivo je hodnotená jeho tvorivá metóda, ktorá má konštruktívny charakter apodľa Jozefa Bžocha má čosi spoločné s „vynálezectvom“. Atypicky pôsobí tiež téma príbehu, ktorá vpočiatku oplýva všednosťou, avšak sprebiehajúcim dejom ju autor rozvíja do takej bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, až sa v jeho poviedkach dejú neuveriteľné veci. Pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia avýklady (Bžoch).
V druhej poviedkovej zbierke My aoni / oni amy (2001) nadväzuje na postupy prezentované vdebute. Pätnásť rozmanitých textov (poviedky, denníkový zápis) obsiahnutých v zbierke má charakter fragmentárnych, krátkych výsekov upriamených na detaily, vktorých sa občas zahmlieva celková výraznosť celku. Na strane druhej siaha Rankovpo vzrušujúcej pointe, čo smeruje k vytvoreniu hodnotného čitateľského zážitku. To sa napokon naplno odrazí vkoncepčnej stabilite ponúkaných próz. (Vdruhej osobe je nápadito prezentovaný zvláštny pohľad za účasti pútavého rozprávania. Tenká modrá nitka upriami na všednosť prevtelená do umenia, zázrak vyčarený zo stereotypu obyčajného človeka, ktorý si neuvedomil, že podstatným môže byť vživote to, čomu nepripisuje nijaký význam. Poviedka Big Brother je prenikavou avýstižnou sondou do súrodeneckých vzťahov, žijúcich svojím životom aj po smrti staršieho brata. Ide o rozprávanie okolobehu smutných začiatkov atragických koncov. List bez oslovenia mapuje svet utrpenia invalidného chlapca, ktorého napriek bohatému vnútornému životu zraňujúco pokladajú za nezrelého).
DZ Psy zo zbierky Vtesnej blízkosti (2008) je vyrozprávaný príbeh otca, ktorý zahorí erotickou vášňou kdcérinej spolužiačke. DZ hrajú svoju rolu aj dva psy: dva proti sebe postavené nemé svety, skryté ako ľudia za mimikry hier, gest aspotreby, ale žijúce jednoznačne opozitným hodnotám, ktoré sa voľakedy nazývali dobro azlo. Rozprávač rozpráva onekonečných, životnú miazgu odčerpávajúcich pokusoch svojich ľudských hrdinov ozbližovanie, no psom akoby bolo od počiatku jasné, že ľudský život je každodenné vzďaľovanie. Na zmienenú ontologickú zložitosť podľa Alexandra Halvoníka neodkazuje iba poviedka Psy, ale aj ďalších pätnásť poviedok ztejto zbierky, (ale aj celá neskoršia Rankovova tvorba). Záhadné dejové zvraty popierajúce akúkoľvek fakticitu príbehu aponechávajúce poviedkam väčšmi otvorené konce než boli začiatky, sú bežnou výbavou Rankovových próz. Aj ony sú poukazom na to, že prozaik nestojí onejaké napodobovanie vecnej či duševnej reality, ale ide mu otvar, ktorý by pomenoval nesúrodý svet ducha, tela avecí, atým zneho vykonštruoval špecificky novú realitu schopnú do seba uzamkýnať tak banalitu, ako aj nepreniknuteľné tajomstvá bytia. Stým súvisí aj jeho úctivá starostlivosť ojazyk (čistý, disciplinovaný aobjavujúci). Takýto jazyk je očividne základom Rankovovej tvorivej metódy izdrojom jej úspešnosti, ktorá sa vo vstupnej poviedke popri perfektnej štylistike sistou dávkou zamatovej irónie realizuje aj cez metatextové prestrihy. Viných prípadoch (poviedka Námestím prechádza nahá žena, námestím prechádza nahá žena na koni, námestím...) “príbeh sa stane obsahom príbehu”, príbehom príbehu. To vzásade znamená, že vo viacerých zdvanástich poviedok sa jazyk stáva predmetom analýzy práve tak ako hociktorá postava či jej paradoxná metamorfóza, ak nie viac (Halvoník).
Podľa Halvoníka Rankov vpodrobnostiach cez poviedky prefiltruje celý náš svet sjeho sociálnymi problémami, kriminalitou, drogami, konzumom, úchylnosťou, krutosťou aneschopnosťou odpovedať na ľudské túžby, pričom sa však zásadne líši od dešperátnych všeanalytikov: jeho bystré prozaické poznávanie nie je zatracovaním. Drobnohľad jeho poviedok síce smeruje do nekonečného aneistého ľudského vnútra, no bytie jeho postáv sa tým nevyčerpáva. Jeho poviedky sú kriticky otvorené iným svetom, ekologickejším aintegrovanejším. Knim smeruje napríklad ineobyčajne tvrdá filozofická konfrontácia ždzٲ človeka na vrchole civilizácie so životom mušky ovocnej vpoviedke Drosophila populi. Postavy tu zastupujú ľudstvo (ako druh) konfrontujúce sa smuškou vínnou (ako druhom); nevystupuje tujednotlivec, aledve odlišné „civilizácie“. Postava sazakaždým dostáva dosituácie, keď jedokonale sama vtelesnej či duševnejizolácii, neraz v nedorozumení, neistote fikcie či hyperreality (Matejov). Tu naráža svojou inakosťou dotoho, čo pri čítaní vnímame akonormálne, vzniká katastrofa, paradox, absurdita.
Vantológii súčasnej slovenskej prózy Päť x päť(2011) a Poviedke (2001) Rankov do svojho materského príbehu podľa Halvoníka zahrnul nielen moralistickú problematiku generácie, ale vytvoril ním aj podobenstvo o devastujúcej sile mýtu, zbavujúceho jedinca vlastnej svojbytnosti. V jeho poviedke sa celostnejšie ako v iných poviedkach zborníka premietla autorova koncepcia súčasného sveta vrátane politických realít, pričom jej výpoveď nestratila zo svojej osobnej naliehavosti.
Kniha Poviedky (2012) obsahuje tripoviedkové zbierky Pavla Rankova apre túto chvíľu sumarizuje jeho tvorbu vtomto žánri. Nájdeme tudebut Sodstupom času (1995) adiela My aoni/Oni amy (2001), Vtesnej blízkosti (2004). Napriek problémovej afilozofickej rovine prózy disponujú dostatočnou mierou dejovosti, ktorá dynamikou napredovania udalostí pôsobí prirodzene. Táto prirodzenosť zasa spätne otvára vo vnímaní priestor nainterpretáciu problémovej afilozofickej roviny, takže jelen na našej voľbe, akodlho sitento výkladový kruh budeme vychutnávať akedy vystúpime. Autor je čitateľsky ústretový presvoje tradičné chápanie dejovosti akoopory textového rozvíjania, no zároveň dokáže tento nerušený reliéf lámať profilovaním postáv. Modelovanie postáv rozprávačom sa podľa Matejovazameriava napsychológiu jednotlivca vystavenú osudovému konfliktu srealitou, fungujúcim spoločenstvom či poriadkom ždzٲ, spravidlami, sosystémom isvlastnou rolou. Aby sakonflikt zvýraznil, prozaik volí adekvátne tematické kulisy evokujúce zväčša prísne určené prostredie… Tak sa každá poviedka skončí riešením popierajúcim logiku očakávania, vybočením, náznakom, nedopovedaním. Neraz, zväčša keď jerozprávač priamy, záverečné riešenie dekonštruuje nadhodený príbeh ukazujúc, že prečítané bolo až doposledného momentu súborom falošných stôp (napríklad poviedky Tunel, վň, ǰšDzԻԳ, á, Hydina, áž, My aoni/Oni amy ai.). Stratégia zámerného zavádzania čitateľa jehravou finesou postmoderny. Manipulatívnosť rozprávania však nie jeodhalená vrozprávaní na úrovni deja, odhaľuje ju až čitateľ – práve vtakejto chvíli akoby sapozrel autorovi priamo do očí:vtejto perspektíve sú Rankovove poviedky otesnej blízkosti samého autora sčitateľom, no vsúvislosti stým, akoneraz čitateľa nachytá, sú aj otesnej vzdialenosti.
Kniha Na druhej strane (2013) má vrámci beletrie nezvyčajnú formu. Hnedá strana obálky uvádza poviedky zminulosti či bezčasia,zdruhej strany tyrkysová, poviedky zo súčasnosti. Ide ozaujímavý experiment, nakoľko by anijedna časť pre svoju „nekoncepčnú rozmanitosť“nemohla byť samostatnou publikáciou. (Napríklad prvá poviedka z hnedej strany je podľa Radoslava Matejovapavićovská, kým poviedka ztyrkysovej strany s názvom Strieľať psov jekongeniálna spoviedkami Ivany Dobrakovovej vnovej knihe Toxo.) Dominujú náznaky, významové udičky, domnienky, pocity. Je dôsledne racionálnym postmoderným autorom vcelej svojej osobnej itextovej sémantike ajeho podstatnou tvorivou činnosťou jehra. Konkrétne: dekonštrukcia. Rankov píše vzásade ibajeden druh poviedky, detektívnu poviedku. V zmysle detektívnej kompozície sadej stupňuje, motívy sakumulujú zjaví sa detail, ktorý jenapokon kľúčový aspätne mení celú perspektívu vnímania textu. Detektívka sanerealizuje len vprincípoch príbehu, zasahuje úroveň vzťahu autor-čitateľ. Autor zakóduje – apriznajme, je tomajster metatextového, kontextového avkonečnom dôsledku spravidlafalošného náznaku – do východiska druhý plán, ktorý postupne scelou hrôzou či absurditou zaplaví vnímanie čitateľa.
Podľa autorského incipitu v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)2008, ktorá vyšla vEurópskom roku medzikultúrneho dialógu,„Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo.“ Rankov využil výhradné právo svojho talentu na pospájanie súvislostí, ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť, apospájal ich tak, ako mu prikázalo (azda) jeho generačné svedomie a umelecké cítenie (Halvoník). Výsledok je fascinujúci: nikto neuverí, že to, čo sa stalo vjeho knihe, sa naozaj stalo. Román sa začína presne rok pred vojnovým konfliktom, ktorý pripravil o život asi sedemdesiat miliónov ľudí, ale namiesto veľkých miest, kde sa o všetkom rozhodovalo, sa nachádzame na levickom kúpalisku a zoznamujeme sa s jeho hlavnými postavami - kamarátmi Židom Gabrielom, Čechom Janom, Maďarom Péterom a ich celoživotnou láskou Slovenkou Máriou. Prvý september je pre dvanásťročných chlapcov azda posledným dňom detstva, mení sa na spomienku, v ktorej sa po prvýkrát pokúsili vyhrať svoju lásku v plaveckých pretekoch. Autor sa musel vyrovnať smnohými protirečivými historickými okolnosťami, ktoré sú dodnes predmetom politických svárov: prvý slovenský štát, okupácia Slovenska Maďarmi, protektorát, protifašistické Slovenské národné povstanie, vznik Izraela, oslobodenie Sovietskou armádou, februárový prevrat, komunistický teror v päťdesiatych rokoch, Maďarská revolúcia v roku 1956, chruščovovský politický odmäk, československá jar, spojenecká okupácia Československa. Každá postava prechádza týmto očistcom aodnáša si zneho svoju pravdu. Podľa Halvoníka sa sním autor vyrovnal takpovediac faktograficky. Jeho hrdinovia sú priam impregnovaní historickými udalosťami, ktoré určujú ich životné trajektórie, no ich činy vkonečnom dôsledku predsa len diktuje najglobálnejšia zo všetkých stratégií – láska. Práve takáto podmienená faktografickosť však chráni autora pred zjednodušovaním či ideologizovaním tém, ku ktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavy zaujať stanovisko. Drží sa jej, anaruší ju možno iba vnajneočakávanejších situáciách (karikatúrne zobrazenie Horthyho, Tisa, Husáka, Novotného, Dubčeka), ktoré okrem iného prezrádzajú nielen humor, ale aj ironizáciu celej témy, ináč hlboko skrytú pod dramatickými príbehovými peripetiami hlavných hrdinov.
Rankovov druhý historický román Matky (Kalligram 2014) má taktiež netradičnú štruktúru. Jeho východiskom je príbeh zbožnej Slovenky Zuzany, ktorá zanemeckej okupácie počala sruským partizánom dieťa aosloboditeľská armáda ju „odvliekla“ dosovietskeho koncentračného tábora Artek, kdeporodila syna. Konfrontačný protipól predstavuje príbeh dcérydobre situovanej apredčasne ovdovenej matky nekonformnej súčasnej diplomantky Lucie, ktorej diplomová práca má cezautentické rozprávanie (oral history) „odvlečenkyne“ zaznamenať „špecifiká realizácie materstva vhraničnej situácii“ (Zuzana vstalinskom gulagu), pričom sasama ocitne vrole budúcej matky. Tento Rankovov konštrukt zabezpečuje autorovi hneď štyri materstvá (Zuzaninej matky, Zuzany, Luciinej matky, Lucie), odohrávajúce sa v štyroch generačných subjektoch, prirodzene, shistorickým pozadím Pravdaže, uvšetkých kľúčových postáv, realizujúcich svoje materstvo všpecifických hraničných situáciách, by sadala skúmať ichosobná vina ijejspoločenská podmienenosť, avšak, pre autora je téma „matky“ dôležitejšia ako všetko ostatné (Alexander Halvoník). Rankov tieto materstvávykresľuje spríslovečnou vecnosťou, zaostrením nadetail i s podmanivou fabulačnou schopnosťou. Uznanie sizaslúži najmä zapoctivo naštudované gulagovské reálie, pripomínajúce najlepších ruských autorov tejto témy (V. Šalamov, A. Solženicyn), ale aj za „metodologické“ vstupy, ktoré načrtávajú limity aobzory modernej prózy.
V prvej kapitole svojho ďalšieho románu Miesta, ktoré nie sú na mape (2017) Pavol Rankov na dosiahnutie atmosféry imituje písanie akomunikáciu stredoškoláka (výrazy ako „no spoilers, don’t worry“, štýlové „mrte“, and so on), zvyšok knihy disponuje „normálnou“ štylistikou. Okrem spomínaných výrazov sa tu autor opäť prezentuje ako vynikajúci rozprávač sprstom na pulze deja, nepoužíva zbytočné jazykové ornamenty, nesnaží sa byť príliš umelecký, čím sa vyvoláva efekt akejsi solídnej striedmosti, spôsobujúci to, že autorovo písanie nepovažujeme za príznakové. Každý jeho text podľa Mikšíka stojí apadá na zvládnutí iných zložiek, tých, cez ktoré sa môžeme pozrieť na postavy, prostredie, idej vrátane pointy trochu inak. Obaja protagonisti, Natália iMarek, netvoria ťažiskový prvok prózy, sú maximálne podriadení deju apointe, resp. román samotný nie je onich, ale otom, čo sa udeje.
Túto skutočnosť azda ešte výraznejšie demonštruje jeho doposiaľ posledný román Legenda ojazyku (2018), ktorý sa odohráva na pozadí historického kontextu dvoch časových rovín jesene 1972 (normalizácia, okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma, vystúpenie súdruha Biľaka so zásadnou správou na zasadnutí ÚV KSČ, zavraždenie izraelských športovcov na olympiáde vMníchove palestínskym komandom, internácia ľavicových teroristov Baadera a Meinhofovej v nemeckom väzení, únos ďalšieho lietadla zČeskoslovenska ). Bigbít je čoraz tvrdší, hipíkom akosi rýchlejšie dorastajú vlasy, devätnásťroční Táňa, Tomáš, Martin aKlára zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svatovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého, najznámejšieho českého svätca zo 14. storočia. V texte sa vdetektívnej atmosfére dozvedáme mnohé historické fakty, ktoré Rankov opäť veľmi šikovne prepletá sfikciou. Ak sa Rankovove texty zdajú byť „celkom obyčajné“, posilňuje to pocit reálnosti celého priestorového podložia, čím si autor pripraví pôdu na zaujímavú aprekvapivú pointu magického ladenia, akúsi latinskoamerickú magickorealistickú lektúru, ktorá obdobnú šablónu rovnako ako vdebute hojne využíva. Tento fakt sa odrazil vcelej jeho doterajšej tvorbe.
Zuvedeného potom vyplýva prezentácia autora vdvoch epických polohách: Rankov poviedkár aRankov tvorca románov. Toto delenie vykresľuje Rankova ako prozaika operujúceho snevšednými postupmi. Podľa Darovca, Rankov poviedkár rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch. Jeho romány sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva. Je jedným ztých, dopĺňa Marian Škotka, ktorí navracajú literárne rozprávačstvo kjeho prapôvodnému zmyslu – vábnymi, pôvabnými avzrušujúcimi príbehmi, aké voňajú človečinou.
Ján Mičko, 2021
