Miroslav Demák je básnik, prozaik, spisovateľ pre deti, zostavovateľ antológií, prekladateľ. Vsedemdesiatych rokoch 20.storočia nastúpilo viacero básnikov, ktorí prispeli ktypologickej diferenciácii vojvodinskej zložky slovenskej dolnozemskej poézie. Po Demákovi onedlho sa zjavili Michal Ďuga, Zlatko Benka, Miroslav Dudok avtom istom období svojrázne básnické texty písal aj výtvarník Jozef Klátik. Spoločný nástup aveková príbuznosť proste nabádali kúvahám obásnickej generácii (Víťazoslav Hronec ju nazval „generácia ovlastnom tieni“). Ale aj napriek určitým spoločným črtám vich poetike existuje medzi nimi značný typologický rozptyl. Demák akoprvý znich uverejnil básnickú zbierku Zotvorenej dlane, ktorá bola značným osviežením vtedajšej slovenskej vojvodinskej poézie. Rozsahom neveľká básnická zbierka, kompozične členená na päť básnických cyklov (Nad ránom, Básne svadobné ainé, Zotvorenej dlane, Aerodynamická vrtuľa, Rukou prelomený zverokruh) sa do mozaiky slovenskej dolnozemskej poézie zapojila básňami intímnych aemocionilnych výpovedí, vnoetickom súlade stitulom zbierky – Zotvorenej dlane. Ale aj takto vyslovené emocionálne básnické výpovede treba vnímať vširšom pocitovom kontexte mladej generácie zkonca šesťdesiatych azo začiatku sedemdesiatych rokov, ktorá extrémnou senzuálnosťou bojovala proti pokrytectvu. Nemení to nič na skutočnosti, že pokrytectvo triumfovalo amladej generácii, zbavenej ilúzií, zostal smútok. Ten bol aj noetickou základňou cyklu Rukou prelomený zverokruh, vktorom bolo osem básní aktorý Demák dotvoril na dvanásť auverejnil pod názvom Zverokruh (spolu sbásnickým cyklom Víťazoslava Hronca Medzi dvoma ohňami) . Tieto básne sú textotvorne už komplikovanejšie, spostmodernými citátmi postáv zo Shakespearových tragédií. Pre Zverokruh je výrazne príznačna depersonalizácia básnickej výpovede aintertextualné nadväzovanie, hoci nie vždy jasnými významovými konotáciami. Do básnického súboru Prestavba Elsinoru sú okrem básnickej zbierky Zotvorenej dlane abásnického cyklu Zverokruh zaradené aj staršie básne, cyklus experimentálnych básní Elektrotechnické žiarenie ateória antén (1969), básnický cyklus To však len zvetra (1971-1972) typologicky príbuzný sbásňami zo zbierky Zotvorenej dlane anoeticky ešte viac spoviedkami zo zbierky Švedske domky, aj novšie básne cyklus krátkych sebavýpovedných básní 2, 3, 4, 5, 6, 7, 1 (1983) acyklus štyroch básní Atrament, krv rétoriky (1983), vktorých siahol po určitých mytologických súvislostiach.
Takmer parelelne spoéziou začal písať aj poviedky zaradené do knihy Švédske domky. Prvú poviedku, Trebárs už slnko nikdy nezasvieti, uverejnil vroku 1970 aza ňou nasledovalo ešte osem poviedok zaradených do knihy Švédske domky. Sú to poviedky typologicky jednoliate avychádzajú zkompaktného naratívneho programu. No tento naratívny program Švédskych domkov nie je len poetologickou záležitosťou: tesne súvisí semocionálnou založenosťou askúsenostným komplexom mladého autora zkonca šesťdesiatych rokov. Autorská emocionálnosť askúsenosť nebola nebola však len individuálna – stotožňovala sa svedomím prebudeného kolektívu, ktorý sa spevným predsavzatím pokúsil nastoliť nové hodnoty. Iste teda Demákove poviedky znázorňujú autorove študentské príhody askúsenosti, no ich noetické zázemie je širšie: zapájajú sa do dobového cítenia. Najprv spontánne, postupne však čoraz cieľavedomejšie, až napokon vpoviedke Zo Švédskych domkov do Mlynskej doliny sa streteme spostavou Mareka tridsiatnika, ktorý si spomína na udalosti pred desiatimi rokmi. Pred nami sa jedna za druhou striedajú rozprávačské kvalifikácie tohto tridsiatnika, ktorý sa melancholicky díva na svoju starú fotografiu pred študentským internátom. Aj bez údaju, že na fotografii „nad hlavu vystiera zaťatú päsť“ bolo jasné, že je rozprávačská kvalifikácia tejto postavy vyrazne znakového chatakteru. Nasleduje potom celý rad znakov, ktoré určujú Mareka terajšieho abývalého; medzi nimi aj známa pieseň „liverpoolských chrobákov“ Yesterday, za ktorú odhaduje, že „mohla vzniknúť iba po začiatku jeho štúdií, lebo sa na fakultu zapísal dva semestre pred rokom, ktorý dodnes považoval za jeden znajvýznamnejších nielen vtomto, dvadsiatom storočí“. Uzlovým znakom Švédskych domkov je rok 1968. Nikde nie je síce naratívne explikovaný, no celkovému rozprávaniu určuje poznávaciu náplň. Jedine táto poviedka, vktorej sú zjavné alúzie na ten „neuveriteľný rok“, môže byť kľúčom pre typológiu Demákovej študenskej prózy: do nej sa dostala črta retrospektívneho rozprávania. To príkre kontrastovanie tridsiatnika sdvadsiatnikomsa natoľko nerealizuje vrovine naratívneho, nakoľko hodnotového diania. Ak je jedným zo základných poznávacích znamienok študentského hnutia ʼ68 revolta aprotest proti petrifikovaným normám azákonom, vDemákovej próze sa to zreteľne a svojráznym spôsobom prejavuje.
DzDz Švédskych domkov je poviedka na tému „neprebudeného“ Jano, trochu neskoršie poviedka otalianskom zajatcovi zdruhej svetovej vojny na území Juhoslávie Emilio aešte neskoršie poviedka s „historicko-mytologickou“ tematikou Kráľom bude ten, ktorý sa vráti – pod týmto názvom publikoval vknihu, do ktorej je zaradených okrem týchto troch poviedok ešte sedem titulov zprvej knihy. Sporadicky uvejrejňuje aj nové poviedky ako Jedna smrť vBelehrade, 2014 či Bibulus zo Smirny (Etický paradox) 2015, vktorých možno identifikovať prvky postmoderného rozprávania.
Vpróze pre deti vychádza ztypológie ľudových rozprávok (O troch umelcoch, Trojhlavý drak Štefan),ale svoje rozprávanie svojráznym až vtipným spôsobom transponuje do sveta súčasného dieťaťa. Jednotlivé naratívne celky zprvej knihy próz pre deti neskoršie aj samostatne vydával, vychádzali speknými ilustráciami aboli preložené aj do viacerých jazykov. Dômyselnosť avtipnosť sa prejavuje aj vjeho jedinej básnickej zbierke pre deti, čo hneď nasvedčuje aj slovná hra vtitule knihy – Tchorí chór.
Michal Harpáň
