Podstata archaizácie sveta uUrbana je vtom, že prežité, to jest staré, starobylé, starodávne formy života svojej Oravy, povýšil na princíp epického stvárňovania vzáujme celkového plánu svojej prózy acelej svojej tvorby (vrátane dramatickej aživotopisnej). Urbanovo obľúbené slovo (v rozhovoroch) bol priemetňa. Epický svet má niekoľko priemetní, hovorieval. Jednou zo základných bola vjeho epickej fikcii priemetňa starobylého sveta, od ktorej sa odrážali nové varianty základných situácií vzhode slogikou jeho predstavy sveta, naštepenie nových vrstiev, postavenie nových zrkadiel kbytiu. Bytie, ak takto možno abstrahovať bez predbežných dôkazov, javí sa Urbanovi ako konečno, zktorého si ukrajuje každý jednotlivec, každá generácia idoba. Je to len už otázka konkrétnych tém aživotných celkov, na ktorých túto epickú koncepciu sveta demonštruje.
Ján Števček
Novelistický Milo Urban sa vzložitých procesoch tvarovania pohybuje suverénne. Prejavuje sa to vzhode sjeho intenzívnym tvorivým naturelom ina selekčnej úrovni. Vychádza zkonkrétneho geografického impulzu, no vmene hĺbkových prienikov do podstaty človeka má odvahu ma nepodľahnúť aradikálne ho prekročiť.
Stanislav Rakús
Urban je tradičným autorom vtom zmysle, že podobne ako autori realizmu témy čerpal zdedinského prostredia apísal otom, čo dobre poznal. Nezaujímali ho exotické témy zcudzích krajín, ktoré spracovali iní mladí autori, aani nechcel byť za každú cenu novátorom aexperimentovať. Napriek tomu sa ním stal – azda predovšetkým vďaka lyrickému gestu vprózach. Patrí kprvým autorom prúdu, ktorý je vdejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza. Ojeho textoch sa dá vďaka ich významovej nahustenosti, práci strópami afigúrami, dômyselnej výstavbe aspôsobu rozprávania hovoriť ako olyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom.
Marta Žilková
Milo Urban sa rozpomínal na zážitky zdetstva aobdobia dospievania viackrát vživote. Spomínal, pritom sníval auvažoval... Sám so sebou sa rozprával, aby sa vspomínaní duševne osviežoval aľudsky potvrdzoval svoju identitu (napríklad vrokoch ústrkov aprenasledovania). Sprvoti mali jeho rozpomienky zrejme obrazný charakter, neskôr nadobúdali orálnu artikuláciu, aby sa napokon ustálili vdefinitívnej skripturálnej podobe. Ale štýl zostal hovorový arozprávačská situácia je dialogická. Opakovane vysielanými štylistickými signálmi nás otom autor neustále presviedča. Sugeruje čitateľovi, že aj on je účastníkom aktuálnej rozprávačskej situácie.
Milan Jurčo
Včase, keď sa kultúra ocitne pod kuratelou politiky, nebýva zriedkavosťou, že ovydaní novej knihy, najmä zdobového hľadiska tzv. problémovej, nerozhoduje jej kvalita, ale svojvôľa mocenských štruktúr, vlepšom prípade svojvôľa vplyvných jednotlivcov. Takýto stav doľahol na slovenskú literatúru vpäťdesiatych rokoch nášho storočia avtakýchto podmienkach sa uskutočňoval povojnový návrat Mila Urbana do literárneho života.
Zdenko Kasáč
