ղľáԾ
Michal Tallo (1993) je básnik, redaktor (časopis Vlna; edícia Lentikular 岹ٱľٱ BRAK) aprekladateľ zangličtiny (zbierka poézie Andrewa McMillana Telo/čas hier).
Doposiaľ je autorom troch básnických zbierok: Antimita (2016), Δ (2018), Kniha tmy (2022). Hoci vnich možno identifikovať jednotný autorský rukopis, spoločné témy ametódy ich spracovania, nebolo by celkom namieste uvažovať chronologicky, vývinovo. Každá ztroch zbierok si vrôznej miere nárokuje na bezčasie, návratnosť, cyklickosť či univerzálnosť, čo sa prenáša aj na ich recepciu. Presnejšie je uvažovanie okaždej znich ako o osobitnom „projekte“ či „príbehu“, keďže vTallovej poézii je badateľný aj výrazný „sujetový efekt“, ako možno pomocne pomenovať vedomie narácie vpozadí daných básní. Tallove básne nevyvierajú akoby zjednej chvíle, momentu, vnemu, ale sú výsledkom drámy subjektu (neskôr subjektov), ktorú pomocou poézie analyzuje, rekapituluje, pomenúva či bližšie špecifikuje. Vo svojej podstate je Tallova poézia obnaženou, intímnou výpoveďou jedinca oistej etape života, vždy však smerujúca od na prvý pohľad banálneho problému kfatálnemu vyústeniu pre celé ľudstvo. Práve vnútorný „permanentný nepokoj“ (Mikšík 2016) lyrického subjektu sa vTallovej poézii variuje a nadobúda obrovské „rozmery“ – od nepatrných záchvevov duše, ktoré prežíva jedinec sám (napríklad za monitorom počítača), až po otrasy, ktoré sa týkajú celej planéty (často doslovne, apokalypticky).
Básnik vzbudil pozornosť už svojím debutom Antimita (2016). Vdanom roku vyšla tiež zbierka Imunita Márie Ferenčuhovej, sktorej poetikou sa Tallova tvorba okamžite začal spájať, ato nielen kvôli podobnosti názvoslovia titulov. Nebásnickým, odosobneným jazykom avýrazovými prostriedkami tvorivo nadväzuje jednak na tvorbu Márie Ferenčuhovej, ale aj Kataríny Kucbelovej či rannú tvorbu Nóry Ružičkovej. Našli by sme však aj ďalšie príznačné Բó, napríklad sdebutantom Petrom Cibom ajeho knihou Apnoe (2016), vktorej sa tiež problematizuje digitalizácia reality (Souček 2018, s. 30-33), ako aj sautormi „text generation“ (J. Šrank), najmä Michalom Habajom ajeho knihou Caput Mortuum (2015), sktorým ho spája najmä funkčné kríženie citovo zainteresovanej anačisto odosobnenej výpovede, ale aj sľúbostnou lyrikou Mily Haugovej a inými. Zbierka Antimita sa už názvom hlási knecitlivosti, ale veľmi zreteľne vsebe ukrýva aj svoju antinomickú dvojičku, intimitu, ktorú spochybňuje, ale zároveň sa jej, hoci ironizujúco, dovoláva: „áǰ / že komunikácia / je vporovnaní sminulosťou menej osobná / považujeme za lož // dzľԾ / ešte môžeme poslať zktoréhokoľvek európskeho štátu / anapísať na ňu rukou text / určený pre oči / í / aniekoľkých pracovníkov / niekoľkých pôšt // tí netrpezlivo čakajú / na vymretie / väčšiny odosielateľov“ (Tallo 2016, s. 21). Zbierka je rozdelená na tri časti: kantimite, antimita, po antimite. Možno ju čítať aj ako správu ojednom vzťahu, ojednom príbehu antimity vživote človeka. Prechod od „fyzickej do virtuálnej (tiež) reality“ (Rebro 2016,) je zrejmý aj na úrovni motívov – vprvej časti dominuje priestor exteriéru, dedina, mesto ahrdinova snaha o „krok od domu:“ (Tallo 2016, s. 17); vdruhej sa subjekt presúva do interiéru a pociťuje odcudzenie už vo vlastnom byte, voči sebe samému („zablúdil vbyte, zdráhal sa hovoriť amlčať vprvej osobe“, Tallo 2016, s. 37); až po básne poslednej časti, ktoré na virtuálny priestor odkazujú celkom zreteľne svojím podnázvom torrenty. Hoci pomenovanie posledného oddielu označuje stav „po“, opak je pravdou, sledujeme obrazy, vktorých silnie odosobnený princíp, spôsob vyrovnávania sa straumou (vzťahovou) je vyriešený ešte extrémnejšou antimitizáciou subjektu, vedie k umlčaniu (zablokovaniu) aj vo virtuálnom svete: „k prenosom / ani vytváraniu nových torrentov / ď / Աdzá“ (Tallo 2016, s. 56). Debut Michala Talla zároveň vnáša do slovenskej súčasnej poézie potrebný LGBTQ⁺ diskurz atáto „queer podnetná veršová vrstva“ (Rebro 2016) ostane natrvalo prítomná vpoézii Michala Talla aposkytne platformu aj ďalším básnikom a poetkám.
Zbierku Delta (2018), značená gréckym znakom, možno vnímať separátne, mimo debutu, hoci by sme našli viaceré spoločné body (napr. téma nerovnej lásky, lexika, spôsob lomenia veršov, práca spresahom, experimentovanie sgrafickým zápisom avneposlednom rade ivydavateľstvo Drewo a srd). Ak vzbierke Antimita smeroval básnik od individuálneho kuniverzálnemu stavu ľudstva, v Delte sa deje presný opak, univerzum sa podriaďuje indivíduu, svet okolo je len kulisou vbolestnom prežívaní lyrického hrdinu, ktorý sa „usiluje pozdvihnúť tému rozpadu partnerského vzťahu avyviesť ju ztriviálnosti“ (Šrank 2019, s. 156). Lyrický hrdina na seba strháva všetku pozornosť, je absolútnym centrom zbierky (frekventovaná je metafora vymedzovania územia sebou samým, vlastným telom), deltou (ústím) všetkých ostatných plánov zbiehajúcich sa do jedného bodu – „až ksrdcu“ (Tallo 2018, s. 9). Hoci sa slovo „láska“ vzbierke vyskytne iba raz, nie je pochýb, že sa všetko točí okolo „zaľúbenia“ pripomínajúceho až romantický svetabôľ, zktorého sa však subjekt nemá „vúmysle sa liečiť“ (Tallo 2018, s. 15). Básnik využíva pre neho príznačnú DZá, ktorá zasahuje nielen formálnu, ale ivýznamovú stránku básne. Ako príklad možno uviesť báseň s metaforou delty opisujúcu očakávaný, ale napriek tomu ťažko prežívaný pocit smútku z ľahostajnosti toho druhého: „ty / sa pre istotu ani neobzrieš [...] ď / mi nemáte / č / venovať pozornosť. rozvrstvím / sa do viacerých tokov, rozdrobím sa na mape / natoľko, že ak by si ma túžil uvidieť, musíš ju priblížiť najviac, ako sa dá, / adesiatkami drobných ciest sa vlejem / do kalného jazera, ktorého som sa vždy / tak veľmi bál.“ (Tallo 2018, s. 48). Hranica medzi vážnym aironickým tónom je tu ešte menej zrejmá ako vprípade Antimity, na adresu ktorej Ivana Hostová konštatovala: „Zdá sa, že hlavným problémom mnohých textov je buď absencia problému alebo preveľká vážnosť, sktorou sa prezentuje“ (Hostová 2016, s. 143). Niektoré pasáže sa ani vdruhej zbierke nevyhnú sentimentálnemu apatetickému tónu, možno ich však čítať ako daň, ktorú musí básnik zaplatiť, ak chce priniesť autentickú výpoveď, napríklad, keď imituje prepis internetovej komunikácie: „Musim se snazit prestat ti psat, promin. Protoze zas jen pisu, ze mi / chybis apremyslim nad vsim, uz to nemuzu dal delat bez vedomi vlastni / hlouposti...“ (Tallo 2018, s. 80, pôvodný text tiež vkurzíve). Frekventované motívy zbierky, opäť podávané hyperbolicky, sú ticho asnaha niečo zamlčať, ܳٲᾱť (názov jednej časti znie ultrasilence). Hromadia sa obrazy zastierania apredstierania, neskôr vzájomnej snahy vyhnúť sa osobnej interakcii (pozri napr. básne zo strany s. 16, 32, 36). Zároveň sa sprítomňuje aj opačná tendencia, možnosť odkrytia sa vo vzťahu, ako aj odtajnenie vzťahu samotného, opäť metódou hyperboly: „tak všetkých vítať, stebou po boku, stebou všade,“ (Tallo 2018, s. 52). Básnik opakovane pracuje s geografickou metaforou (túžba po bezpečnom mieste), keď napríklad prsty predstavujú prebádanú plochu na mape, zároveň však implicitne prinášajú pocit bezpečia (= držať niekoho za ruku): „existuje krajina, ktorej / územie pripomína ľudskú ruku, nesedí / iba počet arozmiestnenie prstov. [...] načrtnúť povahu priestoru, vktorom sa konečne prestaneš / báť. toľko vecí vo mne ťa chce chrániť.“ (Tallo 2018, s. 45). Pre zbierku Delta je ešte vo vyššej miere príznačné experimentovanie sformou ajazykom, pozadia textov tvoria rôzne druhy literárnych žánrov, siahajúc od stredovekých duchovných piesní (časť snázvom zlá planéta), vktorej sa láska kvyššej inštancii, priamo nepomenovanej, len tušenej za vyznačenou začiernenou plochou, atým pádom aj spochybnenej, keďže si za čierny obdĺžnik môžeme dosadiť čokoľvek akohokoľvek, prekrýva sromantickou láskou), po denníkové formy, spomínanú chatovú komunikáciu či dokonca administratívne žánre amnohé ďalšie. Rozkódovanie využitých básnických experimentov ale smeruje opäť kjedincovi, kjeho reflexii seba asveta okolo, hoci výsledok môže znamenať spochybnenie samotnej metódy (seba)analýzy: „äٲԱ / sa domnievam / že nebolo potrebné / pomenovať vôbec nič“ (Tallo 2018, s. 92).
Tretia básnická zbierka Kniha tmy (2022) vyšla, na rozdiel od predošlých, vo vydavateľstve Laputa/Literárna bašta, vizuálne je však špecifická nielen vporovnaní s Tallovými knihami, ale aj paušálne voči knihe ako takej – má totiž tvar šedej škatuľky, vktorej sú umiestnené rôzne druhy textov (iné sú najmä formálnym spracovaním – niektoré sú spojené jednoduchou spinkovou väzbou, iné voľne vložené, jednu časť tvorí list zložený na spôsob leporela). Spôsoby/možnosti čítania zbierky sú teda rovnako ako jej obsah rôznorodé. Implicitne (pribalený nie je žiadny návod či iná inštrukcia) pochopíme, že všetky postupy (poradia), aké vprípade recepcie zvolíme, sú regulárne, inak by sme predsa nedržali vrukách takýto formát, ale obyčajnú publikáciu vo forme knihy. Interpretačným kľúčom kjej čítaniu môže byť napríklad aj samotný fakt, že texty sú uzatvorené vtme škatuľky, atento „deficit sa môže spolupodieľať na výklade Tallových textov“ (Olejár 2022, s. 84). Najrozsiahlejšiu plochu škatuľky zaberá časť snázvom Spevy atance (výpovede). Ide osúbor 62 voľne vložených kartičiek srôznym typom a veľkosťou písma atiež jeho zalomením do veršov/viet. Veľkosť písma naznačuje obsahovú spätosť, niektoré výpovede akoby na seba priamo nadväzovali, vytvárali „dvojičky“ (a viac), pars pro toto: dve kartičky začínajú kurzívou identickým zápisom, tvorí ho slovo „nie“ a nasleduje konkretizácia negácie: „nie, / nechcem stebou hovoriť:“ (Tallo 2022); „nie, / nedotýkaj sa ma:“ (Tallo 2022). Takto vytvorené „skupinky“ básní môžeme čítať ako jednotlivé príbehy či výpovede alebo ich následne ukladať do vzájomného dialógu. Názov Spevy atance sa tak postupne zvýznamňuje cez atribúty premenlivosti, variabilnosti, viac-hlasnosti. Čítame tance myšlienok, ale aj akési „zvíjanie“ sa zeme as tým spojené posledné či post-posledné piesne/náreky. Ide o početné opisy zániku, ktoré oscilujú od osobných výpovedí skazy po obrazy univerzálneho konca ľudstva: „nastúpil krik. Neľudské jačanie: už nikdy som nepočul / nič iné“ (Tallo 2022); „každý deň zpovrchu zeme ubúdajú planéty, / pribúda láva, hlad, neurčité otrasy“ (Tallo 2022). Každý zánik ale prináša aj vznik, obnovu, znovuzrodenie aich cyklické opakovanie: „z rúk mi tečie morská voda / neustále začínam avšade končím“ (Tallo 2022). Na zvukovú stránku (spevy) odkazujú tiež často používané slová ako „výkrik“, „reč“, „zvuk“ či „hlas“. Najmä vprípade „hlasu“ pracuje básnik svýznamom tohto slova, zobrazuje ho ako zvuk, ktorý vychádza zhlasiviek, ale aj ako vnútorný hlas, ktorý je potrebné nájsť, vsebe objaviť, ale stáva sa i nástrojom nebezpečnej manipulácie. Ďalšie časti zbierky majú názov zrod, kniha svetla, po zemi (list). Prvá menovaná pripomína posvätnú „knihu“, ktorá ohlasuje príchod mesiáša, resp. jeho príchod askazu anásledné opakovanie, ktoré naznačujú už rímske čísla uvedené pred jednotlivými krátkymi časťami („knižka“ začína akončí rovnakým malým „i“, len symbolicky zapísaným iným typom písma). Je zrejmé, že sa evokuje sled udalostí, ale čas je tu premenlivý, svojský, nepodlieha naším predstavám ominulosti abudúcnosti: „som dve noci starý“ (Tallo 2022) môže pokojne znamenať dve storočia či niekoľko paralelných životov: „tvoja ľudská forma je prenosná na ktorúkoľvek z navrhnu- / tých realít.“ (Tallo 2022) Napriek tomu vnímame, že sa vraciame (ak prijmeme kruhový pohyb, tak ideme dopredu, ale na začiatok) kamsi do minulosti, dávnej, prapôvodnej, môžeme asociovať až kmýtom ostvorení sveta. Dominuje tu motív vody, čo by zodpovedalo symbolike názvu zrod. Opäť ale nejde len oprvotnú konotáciu, vtomto prípade vzniku čiočisty. More, ktoré sa tu objavuje, akoby splýva svedomím subjektov. Je prezentované ako ďalší svet či pohrebisko predošlých svetov: „[z] vody sa vynárajú hla- / vy tých, ktorí sa pod ňou rozhodli zotrvať, postupne znich / vidno čoraz viac, nahé torzá, pohlavia, stehná, členky.“ (Tallo 2022). Pridáva sa motív ohňa, voda sa odparuje, až vzniká požiar: „z ničoho nič zmizol pod zem, / ktorá je pevná asuchá, ktorá je už tvrdá ahrubá tak veľ- / mi, že do nej nie je možné zaboriť ruku [...] keď sa o to pokúsim, jediné, čo po mojom / dotyku ostane, je požiar, vzbĺkne moja tmavá krv, plamene / okolo mňa sa šíria [...] DzⱹٱľDZ / inávštevníkov premieňajú na popol“ (Tallo 2022). Spojenie vody aohňa nazýva Gaston Bachelard svadbou. Pôvod tohto mystického splynutia nachádza vpovestiach amýtoch. Napríklad pripomína oslavný príbeh ohrdinovi Agnim zindickej 鲵é – ten podobne vyšiel zvody, vysušil pramene arozsieval svetlo. Vody sa teda zmocnil oheň. (Bachelar 1997, s. 118). Vúvode zrodu čítame obdobnú prosbu: „je preto načase, aby si prišiel / a obdaril nás svojím slnkom, očistil svetlom, / rozjasnil oceány, rieky ajazerá“ (Tallo 2022). Pokiaľ ale v鲵é Agni takýmto spôsobom prináša nový život, tu, naopak, oheň prerastá do vášne ničiť: „keď sa dotýkam predmetov, rukami / prechádzam po tuhých, tekutých aplynných skupenstvách [...] všetka hmota začína horieť. / nachádzam v tom zvláštnu záľubu“ (Tallo 2022). Svetlo ako také nie je vzbierke zobrazované vtradičnom slova zmysle – neprináša nádej ani vykúpenie, je skôr obrazom preexponovaného aapokalyptického jasu. Preto ani časť kniha svetla netvorí opozitum ku Knihe tmy, naopak, je jej potvrdením. Vtejto často zbierky nachádzame ozveny viacerých apokalýps: „potom to prišlo. / nesprávne svetlo, kvadrilióny / črepín skla, zelená žiara, odmocnina / človeka, kvadrilióny ľudského mäsa, / roky vtme. / vychádzame zmesta. kedysi týmito ulicami chodili ľudia / a zvieratá, ktoré ksebe ľudí prijali, dnes sú domy väčšinou rozborené“ (Tallo 2022), ale izárodky nových svetov, ktoré vznikajú zčloveka, z lásky: „na povrch prenikne iba láska / vtedy budem vedieť ako ťa osloviť / tisícky zím prehltnem bez slova / vnorím prsty do hliny avytiahnem znej nové stromy / nové paprade listy alianydažďových pralesov [...] pre teba keď sem vkročíš bilión stratených / druhov rastlín / hmyzu azvierat naraz ožije azhlboka sa nadýchne“ (Tallo 2022). Anapokon v časti po zemi (list) znova referujeme na koniec sveta, ktorý sme spoznali zpredošlých výpovedí (alebo, ak ju čítame ako prvú, stáva sa varovaním pred jeho príchodom). Kumulujú sa podobné obrazy – strata zmyslov, strata hlasu, strata svojej podstaty. Vtomto zmysle môžeme čítať Knihu tmy aj ako knihu ozlyhaní (ľudstva), vrukách potom držíme artefakt, jeden zdôkazov – čiernu skrinku.
Eva Urbanová, 2022
Zoznam bibliografický odkazov
BACHELARD, Gaston, 1997. Voda asny: Esej oobraznosti hmoty.Praha: Mladá fronta, 233 s.
HOSTOVÁ, Ivana, 2016. Nie na pamiatku Aarona Swartza (M. Tallo: Antimita). In Romboid. Roč. LI, č. 10, s. 142-143.
MIKŠÍK, Matúš, 2016. Antimita – Michal Tallo. In: Knižná revue, Roč. XXVI., č, 10. Dostupné na: /recenzia/antimita-michal-tallo
OLEJÁR, Stanislav, 2022. Tma ako pretrvávajúci epilóg. In:Vertigo, 2022, č. 3, s. 83– 85.
REBRO, Derek, 2016. Vykĺbený nie je dnešok. In: Vlna 69/2016 dostupné na:
SOUČEK, Jakub, 2018. Kdigitálnosti vdebutoch Petra Cibu aMichala Talla. In: Vertigo, Roč. 6, č. 3, s. 30-33.
ŠRANK, Jaro, 2019. Ale o Derbyshire alebo Ciriovi to nemôžem napísať celé alebo Epizóda sklamania z môjho textu ako názov pre ten tvoj (Michal Tallo:∆). Kyvadlo. In:á, roč. 2, 2019, č. 2, s. 154 – 158.
TALLO, Michal, 2016. Antimita. Bratislava: Drewo asrd, 60 s.
TALLO, Michal. 2018. Δ. Bratislava: Občianske združenie Vlna/Drewo asrd, 98 s.
TALLO, Michal. 2021. Banská Bystrica: Literárna bašta, 118 s.
