Habaj si zaiste uvedomuje, že skutočne veľký nostalgik, akým on sám nepochybne je, nemôže a ani nemá prečo unikať č zatvárať oč pred tým, čo by sme mohli nazvať komerčno-technokratické ǴáԳܳ postindustriálnej doby, a že nostalgia v plnej pôsobivosti zarezonuje práve pri zohľadnení týchto symptomatických protikladov a kontrastov: ľudské vedomie – počítačový systém; reálne – virtuálne; prirodzené – simulované/umelé; citové – technologické/ digitálne; telesné – mechanické/technické a pod.
U Habaja badať vlastne chiasticky recipročné a celkom organické vzájomné preniknutie jedného princípu druhým: ٱԴDZDzá č dzܳٱá prirodzených citových väzieb a mentálnych procesov, teda sféry ľudskej emocionality, ľúbostných citov a vzťahov, erotiky, sentimentu, clivoty a pod. na jednej strane a naopak: ԳپԳٲá a poetizáciu informaticko-technologických reálií postindustriálneho dneška, lyrizáciu dzíňDZԾ, resp. emotivizáciu technologických štruktúr – Գپá, dzپá každodenne a automatizovane používanej kompjúterovej a informačnej, masovokomunikačnej technickej sféry vôbec.
Túto principiálnu vzájomnú preniknutosť oboch sfér najmarkantnejšie vystihuje v konečnom dôsledku sám východiskový motív zbierky: láska ako program, prípadne na všeobecnejšej, totalizovanej, i keď skôr len implicitne naznačovanej úrovni, aj predstava univerza vôbec ako virtuálneho konceptu.
Zoltán Rédey
Habaj, ktorý sám seba nazýva prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov, až válkovsky drsnými obrazmi v príkrych kontrastoch vyjadruje počítačový umelý svet, kde sa každý vzruch, vzlyk, vzdych i dych mení na písmená. Konfrontácia digitálneho so snívaným, virtuálneho so skutočným ho vťahuje do detstva a minulosti a tento predstavový svet je taký živý, že aj pri soche princeznej v parížskych Luxemburských záhradách cíti: Tvoj pohľad sa mi zadrel do srdca. Bolia ma tie oč zo šestnásteho storoča, kým v živom svete vidíme tváre, v ktorých niet miesta pre oč. Habajovo zahľadenie sa do minulosti pripomína miestami listovanie starým albumom alebo prechádzku múzeom, lenže tu básnik nefiguruje ako divák, ale ako citlivý, vciťujúci sa účastník (Podobizeň z roku 1504).
V jeho časovo vzdialenejších i bližších víziách je aj kus clivoty, nostalgie (Ako cudzinec kráčam vo vlastnom dvore a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena), ktorá mu veci dávne trochu idealizuje, takže v týchto básňach sa prejavil Habaj ako romantik, kým našu súčasnosť vníma ako chladné storoče, kde my jednostaj opakujeme slovo láska, no človek je už dávno mŕtvy.
Jozef Bžoch
Za pravdepodobnejšie považujem skôr Habajovo konštruktívne úsilie o vytváranie príznakového, navonok protirečvého, oxymoricky modelovaného semiotického priestoru, v ktorom sa lyrizmus nemá stať obeťou zlých robotických systémov Աú ľܳٴDZԾ, ale skôr všetky tie atribúty roboticko-kyborgicko-kybernetickej utópie č reality uvádzané jedným dychom a kladené na jeden stôl spolu s metaforami, resp. metaforickými schémami a výrazivom básnického symbolizmu a postsymbolizmu majú vytvoriť priepastný a strhujúci kontrast. Rozhodujúci a smerodajný je v konečnom dôsledku tento kontrastný efekt, ktorý je zdrojom bizarne melancholickej nostalgie, kyborgicky hieratickej atmosféry, strnulej metafyzickej clivoty. Čím ǰDZٱš sú samotné motívy, tematika básní, tým tradičnejší, poetologicky konvenčnejší je spôsob ich stvárnenia, tým väčšmi využíva autor osvedčené formálne vyjadrovacie prostriedky poézie. Nachádzame tu gramatické, resp. formálne výpovedné štruktúry klasických metafor s kyborgovskou áňdz.
Ako som už naznačl, nepochybne sa tu ohlasuje vplyv básnickej školy P. Macsovszkého, ktorý, čsto pracovne povedané, ٲڲ-ٱDZú poetiku v domácich pomeroch zakladateľsky a priekopnícky uviedol svojím debutom Strach z utópie v roku 1994. Kým sa však samotný P. Mascovszky programovo maximálne vzďaľoval od lyrického sentimentu, až napokon, aspoň prechodne a ԳáԱ, takmer celkom rezignoval na principiálne možnosti lyrického výpovedného modu, zatiaľ Habaj smeruje práveže k vedomému využívaniu druhových výpovedných osobitostí lyriky, teda k snahe o akcentovane lyrickú modalitu svojich textov – a to vari až v takej miere, že to môže pôsobiť ako parodický zámer.
Zoltán Rédey
Druhý okruh zbierky Pas de deux tvoria básne, v ktorých sa s naozaj nezvyčajnou otvorenosťou (miestami azda doslova vybalansovanou až na hranici vkusu) hovorí o vzťahu muža a ženy, o sexualite i o podstate ženského princípu bytia. Ako príklad na odtabuizované písanie o sexualite uvádzam úryvok z básne Intimita, ktorej záver je takýto: Keď sa vystriekaš, / utri mi slzy z tváre / a kvety čerešní / z vlasov povyberaj (s. 96). Ako vidieť aj na tomto príklade, jedným z účnných Snegininých postupov je to, že drsný jazyk ulice v týchto (ale aj iných) textoch strieda, resp. zjemňuje následným nežným lyrickým obrazom. Tri básne o menštruácii priam trýznivo odhaľujú biologickú podstatu ženskosti, naznačujú však tiež to, čo telesné pochody robia s dušou ženy. Sú to naozaj nevšedné, originálne lyrické výpovede.
Igor Hochel
