ղľáԾ
Ծž Prečo sa smrtka smeje ide prevažne obizarné hyperbolizované príbehy, epizódy amomentky, ktorých najnápadnejšou črtou je expresívne zosilnenie absurdity. Autorská skúsenosť vyzývavo recesistického aexperimentálneho písania sa vtejto zbierke krátkych próz síce občas ohlási, no Marek Vadas zreteľne hľadá aj iné polohy. Jeho predstavivosť sa sústreďuje na násilie, bolesť, strach, úzkosť, patologické správanie, no stým, že pre jeho etudy na tému brutalita asmrť je príznačný parodizujúci aironizujúci podtón (či už situačný, žánrový alebo štylistický). Sotva však možno hovoriť okomickom nadľahčovaní. Skôr oobčasnom čiernom humore, šokujúcich pointách, znepokojujúcej neurčitosti. Jedinou istotou týchto niekedy minimalistických textov je, že konečný význam sa opakovane spája spreexponovanou nezmyselnosťou. Aranžované neočakávané zvraty oscilujú medzi fantáziou askutočnosťou, pričom oboje je viac jedovato bizarné abláznivé než upokojujúce anormálne. Niekedy ide oposun do oblasti neskutočného až mysteriózneho, inokedy – vrámci reálneho sveta – onáhle odhalenie atragické vystupňovanie bežne skrývanej surovosti aagresívnosti. Svet Vadasových próz je potom svetom spochybňovania arozpadu morálnych hodnôt: smrť druhého človeka môže byť púhou zábavou, prejavom chorej mysle, omylom... Je to svet redukovaný ahlavne deformovaný, platia vňom zákony silnejšieho. Aj obyčajná návšteva pošty tak môže byť životu nebezpečnou záležitosťou. Marek Vadas rovnako využil známy hororový motív (nebezpečné vtáky) aj folklorizujúce prostonárodné reminiscencie, drobný postreh zo všedného života takisto ako dejové klišé dobrodružných filmov. Mení prostredia, skúša tvar, spotešením sa zabáva iprácne konštruuje, no itak vo väčšej časti próz iba obmieňa jediný základný model – niečo na spôsob „smrť ako ozvláštnenie“ (namiesto smrti si možno dosadiť vraždu, samovraždu, apokalyptické zmiznutie...). Na pohľad nevinné situácie rozvíja do dôsledkov. Stupňuje napätie, tajomstvo viac iba naznačuje než odhaľuje. Vtých lepších chvíľach ukáže, že je schopný písať aj inak než len trpne modelovo – treba uznať, že občas je naozaj vynachádzavý arafinovaný –, no takých miest je vjeho knižke veľmi málo. Autorsky najprirodzenejší je tam, kde sa nesnaží ohromiť, resp. tam, kde zostáva pri zemi bez zbytočných úletov. Vtedy je naozaj svoj apresvedčivý: dokáže pobaviť trebárs stručným avtipným postrehom, zaujať vystihnutím zobrazovaného stavu. Inde – ato je oveľa častejšie – sa ohláša pocit obyčajného rozpisovania jedného nápadu, do seba uzavretej hry.
Dana Kršáková
Viac ako tandemová recesia mi vyhovuje Vadasov zmysel pre čierny humor či iróniu ajeho fragmentárne príbehy sprvkami absurdity, surreality airacionality, sčasto šokujúcou alebo otvorenou pointou. Od čias Vadasovho debutu Malý román (1994) cez zbierku próz Prečo sa smrtka smeje (2003) až po jeho nateraz poslednú knihu čٱľ sa potvrdzuje produktívnosť ainakosť samostatného písania autora vkontexte súčasnej slovenskej prózy. Vadas vie vytvoriť dobre premyslený krátky text, minimalizovať príbeh. Často vytvára bizarné, snové situácie alebo nachádza absurditu vo svete okolo nás. Pritom však nedeformuje realitu, skôr – ako kedysi surrealisti – objavuje jej iné, skryté vrstvy. (...) Narácia včٱľovi miestami pripomína ústnu slovesnosť irozprávky, avšak bez jednoznačného členenia postáv na dobré azlé amodelového happyendu. Naopak, autorský rozprávač pozoruje tento zvláštny, napriek všetkej biede očarujúci svet – výsledkom sú buď lyrizujúce postrehy (Lietajúce ženy), alebo texty stendenciou ku gnómickosti (napr. Ako vznikla smrť). Marek Vadas sa, obrazne povedané, našiel vo fiktívnom svete, vktoromsa stierajú hranice medzi snom arealitou, mágiou askutočnosťou, životom asmrťou.
Marta Součková
Poviedky zo zbierky čٱľ charakterizujú popri spomínanej prítomnosti pomedzia profánne – sakrálne (sním súvisiace) ďalšie štruktúrne charakteristiky: organizácia fikčného sveta vparadigme mýtického sveta, prítomnosť iniciačno-ritualizačných aktov (dejových zložiek), oscilácia medzi naším acudzím (vpodobe konfrontácie medzi európskou aafrickou kultúrou), stieranie arelativizovanie hraníc medzi (vreálnom skúsenostnom svete človeka) protikladnými kategóriami živý/mŕtvy, biely/čierny, starý/mladý, realistický/fantastický. Vintenciách týchto znakov autor využíva dva základné (interpretačné) kódy: na jednej strane archetypálny, mýtický, „primitívny“ (manifestovaný „africkým“ pohľadom na svet), vktorom je fantastické prirodzené, ana druhej strane sofistikovaný, „civilizovaný“ (manifestovaný „európskym“ pohľadom na svet), vktorom je fantastické sreálnym životom nezlučiteľné. Tieto koncepcie sa buď vylučujú (konfrontácia, ktorá je zdrojom významového jadra próz), alebo sa uplatňuje prvá znich (vprózach, ktoré sú básnickými obrázkami zafrického sveta alebo orientálnymi kvázirozprávkami). Väčšina próz znaratívneho hľadiska napĺňa základnú schému: vúvode načrtáva fantastické, ktoré vzhode sprvou koncepciou vníma ako prirodzené, aby následne došlo ku „koncepčnému“ zvratu: pôvodne fantastické dostane racionálne vysvetlenie (Nová práca). Zvraty netvoria iba pointu azáver poviedok, ale nachádzajú sa na rôznych miestach príbehu vpodobe prekvapivých, ale nevyhnutných paradoxov. Vadas často využíva syntaktickú negáciu, keď výpoveď svýrazne pozitívnou konotáciou neguje vnasledujúcej, konkretizačnej vete: „Vnašom mestečku bývajú tí najsrdečnejší ľudia na svete. Cestou do práce ráno hocikedy na chodníku natrafíte na dokrvavené mŕtve telo, pamiatku na nepokojnú noc, keď zlý duch Imbu – šáč vošiel komusi do hlavy“ (šáč, s. 77). Uvedený citát dokumentuje ďalší výrazný princíp Vadasových próz, vedomie dobra azla vrôznych kultúrnych prostrediach. Vafrickom svete má zlo vždy svoj jednoznačný prameň, ktorý sa nachádza mimo človeka, vparalelnom svete duchov (vo vzťahu keurópskemu svetu ide ofantastický motív).
Jana Pácalová
Vadasov debut Malý román (1994) pôsobí sodstupom času ako cvičebnica postmoderny adekonštrukcie. Podobne ako Tomáš Horváth vAkozmii pokúša sa aj Vadas opostupy paródie, persifláže, pastiša, fragmentarizácie, narúšania (temer nejestvujúcej) dejovej línie, rozhovory sčitateľom apodobne. Postmodernej hre však vporovnaní sMitanovým Hľadaním strateného autora či Vilikovského Večne je zelený vtomto debute chýba ukotvenie vliterárnej iživotnej skúsenosti. Napriek tomu alebo možno práve preto transparentnou vyzývavosťou gesta Vadas vprvej knihe oslovil príslušníkov najmä vlastnej generácie.
Vnasledujúcich knižkách (Univerzita, 1996, Diabol pod čapicou, 2002), ktoré písal vspolupráci sEmanom Erdélyim, silnie groteskná zložka, dej sa stáva súvislejším. Vprvej knihe čerpá dvojica zo študentského prostredia, vdruhej sa pokúša okriminálne motívy. Paródia obracia osteň zpriestoru literatúry smerom do reality (vrománe Univerzita ide odemýtizáciu akademického prostredia najmä prostredníctvom paródie prednášok vysokoškolských pedagógov, vprozaickom súbore Diabol pod čapicou odetabuizáciu tém zločinu asexu, spätých spostavami policajtov). Autorská dvojica sa pokúša ohumoristické miniromány. Veľkorysosť zámerov opäť čiastočne stroskotáva na nedostatku skúseností azhromaždeného materiálu. Chýba nadhľad aodstup, vtakmer bezprostrednom dotyku sa humor mení na frašku, ktorá je aktuálna aaktualizovateľná iba pre tých, ktorí poznajú konkrétny kontext. Najmä prvá zknižiek bezprostredne po vydaní vzbudila rozruch azískala popularitu, kčomu, samozrejme, prispeli predovšetkým mimoliterárne aspekty „spoznávania“ prototypov protagonistov prózy. Ľahkosť identifikácie svedčí otom, že Vadas sErdélyim nevytvorili plnohodnotné postavy, ale odblesky závislé od vzorov, neschopné samotného života pre text avtexte. Univerzita sa po niekoľkých rokoch stala nezrozumiteľným čítaním, na román, ktorý včase vzniku vzbudil azda až neprimeranú pozornosť literárnej kritiky, sa (oprávnene) takmer zabudlo.
Ďalšia tvorba Mareka Vadasa je úzko spätá sautorovými pobytmi vAfrike. Exotické prostredie ovplyvnilo nielen reálie, ale predovšetkým vnútorné parametre textu. Cez ponor do tajomna mýtov aodlišností sa Vadas vracia ku klasickejšej rozprávačskej štruktúre na vážnejšej úrovni. Rekonštruuje príbehy oláske, zrade, nádeji asmrti, ktoré by do slovenských kulís nebol schopný zasadiť – zostychu, hanby astrachu zopakovania či nadmernej kontaminácie tradíciou. Posilnenie epického prvku akonzistentnosti Vadasových textov miestami pripomína postupy slovenského naturizmu viných kulisách. Vadas približovaním sveta africkej mágie zároveň revitalizuje isvet pudov, inštinktov aživelnosti známy zo slovenskej dedinskej prózy. Istý typ uzavretých príbehov vyrastá zuzavretého prostredia komunít viac-menej tradičného typu. Autor nachádza tému, podnet ispôsob, ako vyjadriť veci nielen humorné. Plynulosť prechodov pôsobí pritom podmanivo. 辱DZٱľ nachádza priestor dôveryhodnosti ilúzie. Zámerne využívajúc prvky mýtizácie, zručne narába skategóriami sakrálneho aprofánneho, hľadá anachádza rozprávačské archetypy isúvislosti aj so slovenským predošlým. Postupy prirovnávané kmagickému realizmu samotný autor nazýva čiernym realizmom (t. j. ovplyvneným vnímaním Čierneho kontinentu).
Miloš Ferko
