ղľáԾ
Kamil Zbruž debutoval zbierkou experimentálnych textov Spitý imidž (1993) a subverzívneho prístupu k písaniu sa nevzdal ani vo svojej ďalšej bohatej tvorbe, v ktorej nadväzuje na európske aj americké nekonvenčné poetiky. Vo svojich projektoch, koketujúcich s outsider poetry a básnickým minimalizmom, prekračuje hranice médií, pričom najvýraznejšie pracuje s vizualitou. Jeho interpretačne intenzívne otvorené diela však majú tiež výrazný zvukový a performatívny potenciál a často prenikajú aj k participatívnosti – vťahujú recipienta/recipientku do hry na poéziu ako do hry na život. Zbruž vytrvalo pokračuje vo vydávaní útlych pamfletov ako mikroštúdií do svojich predchádzajúcich projektov, respektíve do jedného dlhodobého neukončeného projektu – výskumu ticha, hviezd aokultných náuk, ktorým sa dotýka či chce dotýkať prázdneho stredu vesmíru ako determinantu všetkého bytia anebytia na Zemi amimo nej.
Ivana Hostová, 2021
Tandem kníh vydaných vtomto rokuUroborosaMagnum Opusje uvedený venovaním umelcovi Milanovi Adamčiakovi, čo sa napokon odráža aj na koncepcii kníh. Uroboros predstavuje dve formy vizuálnej poézie („alien poetry“), ktorézakresľujú binárnym kódom Cheopsovu pyramídu, miesto istého duchovného precitnutia avízií.Magnum Opusje koncipovaný ako zápis hudobnej partitúry, symfónie rôznych hlasov, ktorú diriguje sám autor na dvoch fotografiách. Hlasy rôznych vokálnych rozsahov menujú postavy zgréckej či egyptskej mytológie, alchymické fenomény aosobnosti ainé. Zbružovo veľdielo, magnum opus, rámcujú výroky zTabuly smaragdiny, starovekého traktátu, ktorý je dodnes zdrojom hermetických, mytologických aezoterických inšpirácií aktorý sa dotýka problému pralátky, vzniku apremeny materiálov. Tieto výroky signalizujú Zbružov zámer sumeleckým dielom: tvoriť svet zničoho a, čo je azda preňho dôležitejšie, upriamiť pozornosť na tento proces tvorivého vznikania avkonečnom dôsledku aj zanikania. Na prázdnotu Zbruž odkazoval napríklad vdobre známej, ak to tak možno nazvať, básnickej performanciiTichozozborníka Barbarskej generácie avsamostatnej kniheNotes. VMagnum Opussa prázdnota narušuje, čítame hudobnú partitúru, symfóniu, ktorá sa cyklicky zopakuje, aby vzávere spolu so zavretím knihy zanikla. Reflektovanie tvorivého procesu, jeho rôznych módov avýsledkov je napokon autorovou návratnou témou, ktorá sa prejavuje vtom, čo možno nazvať sebareferenčnosťou, ironizáciou či až relativizáciou umeleckého výkonu.
Viliam Nádaskay, 2019
Magická funkcia umeleckej tvorby ako vytvárania niečoho zničoho, zchaosu, z (informačného) šumu sa aktualizuje cez početné odkazy na rôzne spirituálne systémy, cez (ideovú) afinitu sbásnikmi, ako bol Blake, a zhmotňuje sa vneskorších častiach knihy do vizuálov, vktorých akoby zvodnej hladiny vystupovalo, znej sa rodilo červené písmo aobrazy („červená oživuje“). Tvorba v Sothise je cez alchymistické konotácie (farebná symbolika, V.I.T.R.I.O.L. ako kameň mudrcov, resp. substancia, ktorá sa na jeho prípravu používa ai.) tiež výrobou kameňa mudrcov, ktorý sa vprenesenom zmysle chápe ako dosiahnutie sebapoznania, vlastnej transformácie, osvietenia. Umelecká tvorba sa tu navracia kjednej zo svojich najstarších funkcií – krituálu, mágii, azároveň odkazuje na sumu mýtov (vrátane tých, ktoré sú súčasťou jednotlivých náboženstiev) ostvorení, v ktorých svet vzniká zchaosu, zničoho alebo napr. vegyptskej mytológii znekonečného oceánu. Tu možno pripomenúť poznámku zo začiatku štúdie – chaos ubásnikov apoetiek, ktorí/ktoré sa v20. storočí zaujímali ookultizmus, je alternatívou voči euklidovskému poriadku, no zároveň je potenciálom, zktorého sa rodí (resp. môže rodiť) nový, komplexnejší explanačný systém.
Ivana Hostová, 2018
Čitateľ knihy Notes si tak na výzvu, ktorou je názov knihy aktorá sa aj javí ako bežný poznámkový blok – notes, môže vpisovať svoje zápisy. Každý výtlačok sa tak stáva originálom avšetko, čo je čitateľom do nej napísané, si Zbruž potenciálne apropriuje. Takto vznikajú, nezávisle na Zbružovi, čitateľmi ovplyvnené varianty jeho knihy – autorské knihy čitateľov, ktorých vznik autor vyprovokoval. Vo svojej ďalšej zbierke vizuálnej poézie Sothis, ktorú autor označuje za extrémne silnú posthumánnu drogu, Zbruž manipuláciami stextom, jeho rotáciou, deformáciou počítačovými softvérmi pokračuje vo vizualite experimentálnej poézie, ktorou sa na príbuznom princípe vpolovici 90. rokov zaoberal aj Supek, avšak prostredníctvom kopírovacích strojov afaxov. Zbruž vrokoch 2012 – 2014 pôsobil ako redaktor magazínu experimentálnej anekonvenčnej tvorby Kloaka. Presunul svoje publikačné zámery na internet auverejnil štyri elektronické knihy – Energy (2011) aalchymistickú trilógiu Nigredo, Albedo, Rubedo (2012). Konceptuálna kniha vizuálnych (bri)koláží Energy, vktorej sa autor pohráva sgrafikou, typografiou adekomponovaním, používa preklad vety „Ani predstava noci nie je skutočnou tmou“ do 24 jazykov. Preklady vznikali pri sociálnej komunikácii, evidentný je rukopis prekladateľa, jeho poznámky akorekcie. Ústrižky akópie stextami strihá, trhá, vrství, komponuje do koláží alepí ich na čierny papier. Zo skenovaných originálnych koláží, ktoré chápeme ako vizuálnu poéziu, vznikla e-kniha, ktorá je voľne stiahnuteľná na webových stránkach časopisu Kloaka.
Michal Murin, 2015 – 2016
Zbružova kniha ʰí (2007) je založená na auditívnosti, na rytme, repetitívnom refréne, rýme apokrikoch, ktoré evokujú zámerne produkovaný akustický smog, hluk aohlušovanie, čím sa do popredia dostáva ich nástojčivosť avtieravosť znecitlivejúce prijímateľa. K. Zbruž takto odkazuje nielen na zjednodušenosť niektorých hudobných amediálnych posolstiev, ale aj na ich manipulatívne pôsobenie. Dôraz na neoformalizmus sa potom prejavuje aj vdôslednom kompozičnom usporiadaní, básnický text sa pohráva stypografiou, vďaka ktorej niektoré sekvencie skladby pôsobia ako výkriky. Pri jej kompozícii využil viacero intertextuálnych odkazov, ktoré rozširujú jej sémantické možnosti oďalšie interpretácie napríklad číselnú symboliku, kryptogramy; prepojil ezoterické, magické, archetypálne, mýtické, čím ztextu utvára akési rituálne zariekanie, vyslovovanie magických formuliek, čo podporuje aj odkazovanie na okultistov, mágov: „KNIHA FORMULÍ VYLOŽENÁ / MAŤ ŠŤASTIE NIČ VIAC / NEZNAMENÁ / Ó MAKARENA / SPIRITUS SANCTI“ (ʰí, nečíslované). Nečíslovanie strán je autorským zámerom, vďaka čomu možno knihu čítať mallarméovsky, vľubovoľnom poradí.
Veronika Rácová – Ľubica Schmarcová – Michal Jareš, 2014
Kamil Zbruž (1964), jeden z členov tzv. barbarskej generácie, inšpirovaný dadaizmom, pop-artom a konceptualizmom, sa experimentálne vyrovnáva s tým, že jazyk je voči realite nekompetentný. Provokačné zameranie jeho tvorby manifestuje nechuť zúčastňovať sa na falšovaní neredukovateľnej osobnej skúsenosti kanonizovanými básnickými prostriedkami astereotypmi myšlienkových operácií. Z jeho recesistickej multižánrovej knihy Spitý imidž (Magazín pre dolných desať tisíc, 1993) vyplýva, že písanie je hra, ale aj márne táranie. V tomto súbore, ktorý mystifikačne pomenúva ako „úsmevný román“, sa stretajú texty v širokej škále od fiktívnych žurnalistických útvarov cez persifláže klasických i populárnych literárnych žánrov až po Manifest barbarskej generácie. Jazykový, formálny a typografický experiment je príznačný aj pre ďalšie Zbružove tituly Oddychovka a íܲ (oba 1998). Zachytávajú, ako zlyháva ľudská snaha sformulovať svet na svoj obraz. Dokumenty profánnej reality, útržky z komiksov, tlačových správ a banálne odkazy intervenujú do pokusu subjektu o napísanie básne, ktorá je nakoniec do zbierky zaradená v podobe preškrtaného strojopisu. Koherencia knihy sa totálne rozpadá zásluhou zámerne chybného zoradenia strán. Na pozadí tejto očistnej deštrukcie sa objavujú aj zreteľné indície, že jedinec na ceste k vnútornej slobode a plnej existencii vo svete zahltenom civilizačným (vedeckým, informačným, ideologickým, reklamným, umeleckým a iným) odpadom musí hľadať alternatívne nástroje poznania: intuíciu, hru, náhodu, meditačné techniky, nadzmyslové zážitky a pod. Výrazom toho je úryvok zo zbierky Ticho, ktorý spolu s komentárom vyšiel vzborníku Barbar(u)ská ruleta (1998). Pozostáva z bielych, nepopísaných strán, ktoré autor dáva k dispozícii čitateľovej meditácii.
Michal Rehúš – Jaroslav Šrank, 2012
Zbierku ʰí uvádza burcujúci pokrik „Ideme na to?“ „Yeah,“ vyhecuje sa vzápätí autor avplynúcom, ku koncu knihy zrýchlenom rytme zámerne primitívnych, teda jednoduchých rýmovačiek nás prevádza cez množstvo alúzií aodkazov až kdnešku, aby sme zistili, že tá minulosť či udalosti vnej nie sú až tak celkom minulosťou. Dokazuje nám to Petroniov հó, ktorých si dnes človek užije tiež až, až, osud Dido, boj Romula aRema omoc amnoho ďalších. Zbruž spolu zmiešal ľudské sbožským, občas vzdialené, občas veľmi blízke, aby na povrch vystúpila cyklickosť, rytmus aextatická energia. (…) Vypovedané slová nemajú nijaký hlbší význam, sú takmer bezobsažné, čím chce autor zrejme posunúť naše vnímanie kdesi na počiatok – formulácií, artikulácií, no najmä konvencií, bližšie kviere vmýtické imystické, bližšie kviere vnás samých.
Všetko, kčomu sa chce dopracovať, je, zdá sa, vyburcovať energiu, aby nastala zmena azpočiatočného chaosu vznikla istota, ktorá ešte sama netuší, že má už vsebe obsiahnutú ďalšiu zmenu. Čo by malo byť predmetom vzývanej zmeny, nie je celkom jasné, možno len vytušiť, že zrejme spoločnosť, kde sa každej vyrieknutej hlúposti dostáva iecha, ozveny, papagájovania vypovedaného nami, homo sapíkmi, epigónmi, ktorí neboli vyvolení.
Veronika Rácová, 2008
Kamil určite nestvoril Oddychovku zakýchsi novátorských pohnútok: iba sa pokúsil vniesť do slovenského literárneho zápecníctva osvetové svetlo svetového dadaizmu spred sedemdesiatich rokov. Takáto misia nikdy nemôže byť zavrhnutiahodná, ba ani dostatočne ocenená. Taký je údel altruistického činu.
Peter Macsovszky, 1999
