Juraj Kuniak svoje prvé básne a poviedky publikoval na začiatku 70. rokov, v čase, keď bola slovenská literatúra vystavená najväčšiemu normalizačnému tlaku len jeho nesporný literárny talent skutočnosť, že v tom čase žil v Prahe, kde sa podieľal na vzniku umeleckého štúdia mladých Rubín v jeho programe Zelené peří mal možnosť čítať svoje básne, ho uchránili od osudu mnohých začínajúcich autorov, ktorí svoje básnické prozaické texty publikovali v Novom slove mladých, vychádzajúcom v tých rokoch pod politickou literárnou kuratelou Vojtecha Mihálika. Na svoj básnický debut si preto múdro počkal na začiatok 80. rokov, keď sa tlak normalizácie začal zmierňovať vstúpil do literatúry básňami charakterizovanými sviežim jazykom, jemnou autorskou iróniou i sebairóniou, poéziou funkčne spájajúcou lyrické vzopätia s racionálnym pohľadom na život svet okolo seba. Zbierku Premietanie na viečka priaznivo prijala dobová literárna kritika Kuniak za ňu získal aj prestížnu Cenu Ivana Krasku za najlepší básnický debut roka. Jeho druhá zbierka Kúsok svetového priestoru vyšla až o desaťročie neskôr je to už poézia zrelého autora, básnika, ktorý má pod kontrolou svoj básnický výraz, v témach, štruktúre i metaforike svojich básní tvorivo nadväzuje na svoje poetické vzory k jednému z nich – Milanovi Rúfusovi sa aj ԾڱٲčԱ priznáva v básni Rúfusovská filiácia (V sebe / nájdeš všetko / A tak sa nevyhýbaj / zrkadliacej / studni privatissima...). Zbierka sa skladá z piatich básnických cyklov: Identifikačná karta, Dve básne na mesačnú tému, Melodický šelest, Skalné ruže Nosnosť dve osoby. Premietlo sa do nej básnikovo detstvo (Stále sa učím od chlapc/ ktorým som bol...), príroda hory, v zajatí ktorých prežil svoje mladícke dobrodružstvá kde si asi najhlbšie uvedomil, že Iba o vlastné/ korene/ možno sa oprieť. (áň Skalná ruža), nebezpečenstvá civilizácie, ale najmä jeho očarenie ženou – milenkou i budúcou matkou (V biorytme tvojho tel/ sa objavil/ nová nota). Práve v tomto intímnom priestore medzi mužom ženou dosahuje Kuniakova druhá zbierka svoj básnický vrchol. Zbierka Kúsok svetového priestoru zaujala aj Milana Rúfusa, ktorý v doslove k nej napísal: "Môj osobný pocit z druhej Kuniakovej knižky je taký, že dávny Rázusov výrok hodno bolo spievať, je aktuálne v tomto prípade obmeniť alúziou naň: hodno bolo aj takto dlho mlčky čakať na pieseň". Nasledujúca básnická skladba Blúdivý nerv vychádza takmer súčasne s Kúskom svetového priestoru. Viacvrstvovo komponované pásmo je poznačené skepsou hľadaním miesta v živote. K pocitom sklamania zo životných spoločenských anomálií pripája sa aj dezilúzia zo slov– základného kameňa básne. Blúdivý nerv oddeľuje i zjednocuje obe prv vydané básnické knihy. V každej básnickej knižke pripravuje Kuniak čitateľovi nové prekvapenie. Básne-epištoly z konca 90. rokov Pozdrav Z kordíckej samoty, venované Rúfusovi, vyšli knižne pod názvom ǰǰ徱. Ich prínos pre súčasnú literatúru presne vystihol Vincent Šabík: "Uprostred rastúcej nezáväznosti literárnej výpovede, ale aj celkového úpadku všeobecnej listovej kultúry, Juraj Kuniak v svojej novej knižke príznačne nazvanej Cor cordi nadväzuje na tradíciu epištolárnej literatúry. Je to – ako vieme – tradícia, ktorá siaha k samým začiatkom literatúry vôbec." Začiatkom 90. rokov vstupuje Kuniak aj na prozaickú pôdu. Najskôr je to literárna esej Pán Černovský. Rozpráva o histórii Slovákov A. Hlinkovi. Je pokusom netradičnou literárnou formou autentického rozhovoru s najstarším občanom Černovej predstaviť túto veľkú osobnosť slovenských dejín. A Černová, teraz skôr v lyrickom zábere na to trvalé, živé veľmi ľudské, čo sa v nej v pamäti jej obyvateľov uchovalo, sa stala ťažiskom knihy Súkromný skanzen ǻپٳܱdz Etudy o etniku. Príbehy v tejto knihe, často len krátke príbehové skice, paralelne sprevádzajú fotografie Juraja Čecha. O ďalšie desaťročie sa Kuniak vrátil k próze v autobiograficky ladenej zbierke poviedok Nadmorská výška 23 rokov. Jej charakter i obsah vystihuje autorovo venovanie: "Našim deťom, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí." Kuniak tu poeticky, s láskyplným i nostalgiou poznačeným odstupom vo zväčša humorne ladených príbehoch zobrazil vlastné "príhody a skúsenosti" slovenského mládenca, vášnivého horolezca v Prahe na okolitých kopcoch. Aktuálne z knihy zaznieva aj česko-slovenská téma, pravda, len pokiaľ ide o súboj národných pováh súperenia v láske. Táto poviedková kniha je dobrým krokom autora, ktorý má svoje ďalšie literárne vrcholy ešte pred sebou.
Anton Baláž
