V Bindzárovom románe o slúžke Ester (Tanec s mŕtvou slúžkou) sa text utvára z dvoch nití, dvoch pradív. Osnovu tvorí pradivo historických udalostí, ako ich zachytili zachované dokumenty, medzi ktorými nie sú len overené zápisnice a správy, ale aj neprehľadná hromada novinových článkov, listov, udaní a zápiskov najrozličnejšieho druhu. Ako útok do toho všetkého vstupuje pradivo zložené z fiktívnych výpovedí, obrazov, snov, predstáv, túžob, potrieb a pôžitkov. Vzhľadom na rôznorodosť pôvodu, zdrojov a odkazov je výsledná tkanina nevyhnutne zmiešaninou. Čo iné ako zmiešanina by zo spájania takých pradien, samých osobe nerovnorodých, mohlo vzísť? Je to zmiešanina, kde je práve toľko historických faktov, autentických rečových prejavov, zemepisných a národopisných údajov, ako fiktívnych prvkov, ktoré nielenže sú vymyslené, ale sú vzhľadom na realitu aj úplne nemožné. Bindzár spriada svoje rozprávanie do obrazu, ktorý sa vzďaľuje nielen od pravdy, ale aj od pravdepodobného.
V epilógu, čo Bindzár pripojil k románu Tanec s mŕtvou slúžkou sú naznačené niektoré postavy a udalosti, s ktorými sa stretneme na stránkach románu Bez dúhy. Akoby sa odtiaľ, z prostredia slúžok začala rozvíjať sága, ktorá nás dovedie až k časom, keď sa z nízkeho pôvodu stala výsada. V Románe bez dúhy zasa môžeme nájsť predzvesť ďalších osudov týchto slovenských rodov, ktorých potomkovia chodia okolo nás, sú našimi súčasníkmi a hoci sú nám niekedy odporní, rozpoznávame v nich mnohé zo seba samých. Ako povedal už veľký ruský teoretik M. Bachtin, súčasný román je polyfonický a v zásade neukončiteľný. Ešte že nám občas dovoľuje spätne sa pozrieť na svoju minulosť.
Miroslav Marcelli, Bindzárove romány: pravda a výmysel, pravda výmyslu
Údajná rituálna vražda a celý komplex ďalších povier, zloby, hriechu a nenávisti, predsudkov do nedávna ešte prežívajúcich, brutalita, zvrhlosť a násilie, to všetko spolu s veľkou znalosťou prostredia a bravúrnym ovládaním moderného spôsobu písania so všetkými finesami robí z tohto groteskno-lyrického románu silné čítanie.
Štefan Moravčík
Bindzárovo špecifikum je: apelatívne zviditeľniť deje či myšlienky vystupňovaním ich negativizmu. Na druhej strane nájdeme v texte priam poetické pasáže, či nežné maznanie sa s niektorými javmi či postavami. Takýto prístup realizovaný v takej dramatickej podobe a s takými literárnymi nuansami nemá v slovenskej literatúre obdobu. Nazdávam sa, že pre tieto vlastnosti sa Bindzárov román môže stať podnetným príspevkom do súčasných hľadaní téma orientácií slovenského románu.
Alexander Halvoník
Autor nepochybne disponuje rozprávačským talentom, píše pútavo, čo už samé osobe nie je málo. Živosť anapätie dosahuje aj charakterizovaním takých exotík ako ukrajinská mafia ačeský pornopriemysel. Skutočné kriminalistické prípady sú zbeletrizované zručne. Autor sa síce na niektorých miestach nedokázal vyhnúť klišéovitosti (stvárnenie homosexuála alesbičky), prehnaným je takisto tvrdenie, že prípady rezonujú vpovedomí verejnosti. Pýtame sa akej? Ak len nepovažujeme za jej reprezentantov tých, ktorí sa sledovaním podobných prípadov zrôznych dôvodov zaoberajú. Zopár lapsusov proti dobrému vkusu sa vpovedomí čitateľa rýchlo zastrie či anuluje vďaka následným „ľúbivým“ príhovorom afarbistým obrázkom zo života vinníka, obete či okolia.
Zuzana Ferusová: Prázdny hrob alebo Päť prípadov Juraja Bindzára
Roztopašnosť autora má svoju disciplínu, na zločin nazerá ako na historický fakt z pohľadu dneška, ale aj ako na dobový škandál, zaznamenávaný súvekým žurnalizmom, ktorý zveličuje a za šokujúce výroky skrýva banalitu skutkov. Preto keď dvaja (alebo dokonca viacerí) robia to isté, nie je to to isté. Juraj Bindzár vie, ako sa zmocniť látky, ktorá je určite nielen obstarožná, ale určite aj ošúchaná. Schopnosť oživovať mŕtve príbehy (pripomínajúc jeho scenáristické a režisérske pozadie) nepochybne má.
Martin Gajdoš: Juraj Bindzár: Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža /dve novely/
Tento všeumelec a hľadač nových ciest prichádza na svoje staré kolená s debutom. Nie je to však prvotina z rodu "prkotín", ale vyvážená vážna tvorba, dobré zrno, ktoré previala ruka starého gazdu. Hoci začiatky týchto nezvyčajných textov-pohľadníc sú až kdesi v mladíckom dychtení,háklivom chaose prvých rán, dráždivých dotykov a zrážok so svetom. "Boli to dobré časy / pršalo víno / a dni boli ostré / ako žiletky."
Štefan Moravčík: Juraj Bindzár: Krajina nespavosti
