Hurbanova koncepcia literatúry v najpregnantnejšie sformulované v Slovensku a jeho živote literárnom je v pozitívnom zmysle národná. Sleduje ňou podľa Heglovej filozofie dejín (odvíjajúcej súvislú niť histórie a v nej myšlienku stupňovitého pokroku) „ducha národnosti, stopy národného génia, ako sa nadpriadajú v spisovateľských dielach posledných období“ až k vrcholu, ktorý mu predstavuje vlastná generácia. Ona najviac ujasnila myšlienku národnosti a naplnila ju konkrétnym obsahom. „Ducha slovenského národa“ vari nik popri Štúrovi tak podrobne a hlboko nepreskúmal ako Hurban. V tomto boli obaja Heglovými, ale hlavne Herderovými učeníkmi, vidiacimi v Slovanoch predurčenosť pre veľké úlohy (hoci tieto myšlienky proklamoval už Kollár). Hurban tak ako Štúr hľadal podľa Hegla stopy ducha nášho národa v jeho zvykoch, reči, umení, spevoch atď., ako písal v predhovore k spisu B. P. Červenáka Zrcadlo Slovenska. Najpresvedčivejšie však vývin národného ducha preskúmal na slovenskej literatúre. Stupne, šteble (teda periodizačné predely), po ktorých kráčal génius národa v literatúre – scholastický, československý a napokon slovenský – značia vývin k povedomiu a zdokonaleniu národnej osobitosti ako sa začala konštituovať u bernolákovcov a zavŕšila u štúrovcov. Vo filozofickom ponímaní ide tak od stupňa všeobecnosti cez stupeň zvláštnostik stupňu jednotlivosti. Týmto postupom, ako uvádza E. Várossová, smeruje Hurban už nielen k dôkazu historickej kontinuity Slovákov, ale podčiarkuje dôležitosť vývinového stupňa, na ktorom sa začínajú Slováci uvedomovať ako samostatný osobitný národ. Ostatné stupne Hurban, samozrejme, nemohol negovať, vyjadrovali predsa nadväznosť; usiluje sa o dialektické popretie predchádzajúceho „československého“ obdobia, predstavovaného najmä v teórii najmä Kollárom, na ktorého sa jeho kritické ostrie v tomto zmysle zameriava špeciálnejšie. Tam, kde sa Hurban zapodieva druhým stupňom „československým“ obdobím, je najsamostatnejší, hoci k literárnym otázkam v pravom slova zmysle sa prebíja ťažšie cez štrbinu národno-ideologizujúcich výkladov. Zachytáva však v značnej šírke i hĺbke obraz myšlienkového vývinu posledného polstoročia so živými portrétmi protagonistov. Hurbanova charakteristika „nového veku“ zdôrazňuje, „že už predsa z toho najhrubšieho sa národ vyťal a vyrúbal“. I tu mu však nejde o „čistú“ literatúru, o „literatúru len tak samu pre seba“. To považuje za „nízke povedomie filozofické“. Hurbanovo pomerne rozsiahle hodnotenie Tablica, Palkoviča, založené na preštudovanom materiáli, je kritické, ale nie z úzko generačných hľadísk. Za vyšší stupeň slovenskej literatúry považuje „nových prorokov slovenských“ – Hollého, Kollára a Šafárika. V ich diele vidí v hlbinách skovaného ducha slovenskej bytnosti; oni mu reprezentujú v pravom slova zmysle slova odteologizovanie slovenskej literatúry a jej zacielenie na jazyk, ľudovú slovesnosť, porekadlá, piesne, národné „svojstvá“, z ktorých sa podľa Hurbana skladá národ. Preto „na tejto ceste šľakovať slovenského ducha je práca rozkošná a najväčšmi v časoch pohrôm, osmeľujúca, potešujúca jednotlivca“. Týmito autormi uzatvára Hurban svoj historický výklad, keďže rovesníkom venuje len všeobecné riadky, ukazujúce predovšetkým na dialektiku kontinuity slovenského literárneho vývinu. Ani v poslednej kapitole Hurban nezaprie kritického ducha, najmä pri Kollárovi, tomto „miláčikovi národa“, ide o portrét, v ktorom skoncentroval najpresvedčivejšie predstavu svojbytného slovenského národa a jeho literatúry; odlíšil ju tak od všeslovanských a príliš všeobecných predstáv a koncepcií predošlej generácie. Hurbanovi, štúrovskému pokoleniu všeobecne, už nemohlo vyhovovať úzko prakticistické chápanie slovanskej vzájomnost, zotierajúce národné osobitosti. Hodnotením Kollára, Hollého a Šafárika („ pre celotuobrazu tohtovedomca nestačí časopis“) prichádza Hurban už pred „veraje najnovšej školy“, ktorá neskoršie dostala prívlastok štúrovská. Podáva stručnú charakteristiku jej vývinu hlavne na bratislavskom lýceu. Živosť materiálu, bezprostredný vzťah k nemu, možno aj iné okolnosti bránili Hurbanovi širšie koncipovať poslednú časť štvrtej – záverečnej – kapitoly o najnovšej literatúre. Vývin nebol ukončený a – napokon – k niektorým otázkam sa Hurban Vyslovil v kritických príspevkoch.
Hurban bol v literárnej kritike aj v literárnej histórii väčším umelcom ako učencom, v tom možno súhlasiť s Krčmérym; väčšmi bojovníkom, polemikom ako systematikom alebo „kabinetným vedcom“. Vášeň, s ktorou sa vrhal do práce, je obdivuhodnejšia ako hĺbka poznania, hoci mnohé postrehy, hodnotenia nestratili na časovosti. Spory, polemiky, zápasy, priam akoby vyhľadával; „lebo čo priam hroznejšie boje nám nastanú k ohliadnutiu“, písal, „veselšie je predsa človekuokolo srdca práve zato, že sú boje“.
Hurban sa v Slovensku a jeho živote literárnom predstavil ako rozhľadený vykladač literatúry spájajúci etiku s estetikou, a to všetko s bytím či nebytím národa. Spája a prelína sa v ňom literárny kritik s historikom nielen preto, že v druhej časti píše vlastne o súčasníkoch. Zdôrazňovanie vlastenectva, národného povedomia, neznamená negáciu ostatných literatúr, naopak, na mnohých miestach upozorňuje na analógie s mnohými literatúrami, najmä slovanskými. Neumára sa vyhľadávaním archívnych prameňov, starých dokumentov literárnej histórie. Pozná ich (sčasti z druhej ruky), ale nepreceňuje ich hodnotu. Nechce byť iba literárnym historikom, v literárnom vývine hľadá kontinuitu, zákonitosť literárneho procesu, ale i ducha zeme. Dejiny literatúry sú mu v malom i dejinami národa, v širšom dejinami kultúry všeobecne. Usiloval sa o to, čo neskôr ruský vedec A. N. Veselovskij, pravda, bez ohľadu na Hurbana, realizoval širšie: dejiny literatúry nie sú ničím iným ako dejinami kultúry, lebo „dobrý historik literatúry musí byť zároveň historikom spôsobu života. Povedzte mi, ako národ žil a ja vám poviem, ako písal...“ V tomto zmysle je Hurbanova koncepcia široká, ale i špecifická. Stala sa v slovenskom literárnom dejepise aj kritike tradíciou.
Hurbanovo Slovensko a jeho život literárny má v dejinách slovenského kritického myslenia ešte jednu nezanedbateľnú rolu: konštituuje v ňom esej ako rovnocenný žáner. Hoci slovenský romantizmus nepestoval tento žáner vedome, a hovoríme preto skôr o mimovoľnom pestovaní eseje, ktorá nemusí vždy korešpondovať s dobovými predstavami a s tendenciami v bohato členených najmä v tzv. veľkých západných literatúrach, predsa len práve toto Hurbanovo dielo má evidentné črty, ktorého zaraďujú do tohto vývinu.
Rudolf Chmel
