Ján Uličiansky vstúpil do literatúry pre deti ako autor divadelných arozhlasových hier. Po prvýkrát sa knižne predstavil vroku 1981 knižkou autorských rozprávok Adelka Zvončeková asvojím debutom podstatným spôsobom ovplyvnil vývoj modernej autorskej rozprávky vslovenskej literatúre pre deti amládež. Prezentoval sa ako znalec umeleckého jazyka, ktorý majstrovsky synchronizuje so zákonitosťami detskej logiky. 辱DZٱľ hľadá nové súvislosti vo vzťahovej rovine dospelých adetí atúto vzťahovú rovinu premieta aj do invenčného spájania slov spodobným slovotvorným významom alebo fonetickým príbuzenstvom. Vytvára tak nekonvenčné spojenia, ktoré prinášajú nové estetické kvality anápadité humorné kontexty. Vo svojej tvorbe pre deti mladšieho školského veku cizeluje problémovosť ich vnútorného duševného prežívania, dodáva mu status vážnosti. Úsmevným apritom nesmierne vľúdnym aumelecky kultivovaným spôsobom im poskytuje alternatívu porozumenia. Ján Uličiansky vyrastal medzi tromi súrodencami arozvoj jeho fantazijného sveta podporovala matka, ktorá sa venovala ochotníckemu divadlu. Prvky autopsie vjeho rozprávkach majú základ vrozprávaní starých rodičov, ktorí počas života niekoľkokrát vycestovali za prácou do Ameriky aKanady. Svojou prvou knižkou Adelka Zvončeková predstavil typ novátorskej autorskej rozprávky, vktorej prvky autopsie viažuce sa na autorovo detstvo nepredstavujú len originálnu umelecko-reproduktívnu hodnotu, ale predovšetkým výpoveď oich výberovej, cizelovanej dešifrácii, ktoré majú svoje eticky afilozoficky vypointované posolstvo. Humor, ktorý oživuje Uličianskeho autorské rozprávky nevyplýva len zprvoplánového epického kontextu, ale je dielom autorovej cielenej tvorivej invencie, sktorou spája odpozorované fenomény detského sveta snovými fantazijnými akontextuálnymi prvkami súčasného sveta. Zproblémového hľadiska sa autor venuje predovšetkým detskej túžbe po láske aporozumení, pocitu nepatrnosti aosamelosti, ale aj schopnosti detí vytvárať zkaždodenných obyčajných vecí veci neobyčajné. Pointy, ktoré završujú jednotlivé rozprávky, majú silný etický adetskému vnímaniu primeraný filozofický podtext (napríklad: „Ani najkrajšia básnička sa nesmie brať doslova“, „Keď sú ľudia ksebe zdvorilí, hneď je život krajší.“). Uličianskeho rozprávky sú „obranou detí pred necitlivosťou, nepochopením anedostatom lásky. Dieťa preňho nie je len objektom výchovy, vzdelávania, hmotnej zabezpečenosti, ale najmä človek túžiaci po duchovnej spriaznenosti apodpore pri riešení svojich na prvý pohľad banálnych problémov.“ (Kveta Slobodníková). Vpodobnom duchu sa nesie aj jeho ďalšia knižka pre deti ľ (1987). Vporadí tretia knižka Snehuliacke ostrovy (1990), ktorá bola vroku 1992 zapísaná na Čestnú listinu IBBY azískala Cenu vydavateľstva Mladé letá, priniesla do autorovej tvorby nové tvorivé postupy. Parodicko-nonsensové variácie snehuliackej tematiky, dotiahnuté do detailnej jazykovej virtuozity sú tu konštituované vpodobe anekdotických aalegorických rozprávok scestopisnými, westernovými amimozemšťanskými motívmi. „Postavy snehových panákov sú štylizovanými modelmi ľudských charakterov avlastností. Príbehy polemizujú sľudskou krátkozrakosťou, márnomyseľnosťou amalichernosťou, sakými sa ľudia správajú jeden kdruhému avoči prírode.“ (Zuzana Stanislavová). Schopnosť dieťaťa prechádzať zfantazijného sveta do reality anaopak premietol autor do knižky Máme Emu (1993), kde rozohráva dobrodružstvá škôlkárskych detí so zázračnou učiteľkou Emou, ktorú si pričarujú kresbičkou na chodník. Čarovné úniky zo všednej reality polemizujú srutinérskymi praktikami niektorých vychovávateľov aobhajujú právo detí na slobodnú hru avoľnú fantáziu. Problematika komunikácie handicapovaného dieťaťa sokolitým svetom aadaptácie ľudského jedinca na stresové akonfrontačné situácie je námetom ďalšieho autorovho titulu Veverička Veronka (1996). Krehký príbeh chlapca na vozíčku ajeho kamarátky veveričky Veronky, ktorá sa „nervovo zrútila zo spíleného stromu“ je zakomponovaná do pokojného prostredia Orieškových kúpeľov. Vzťahová intimita, prelínaná dramatickými zápletkami dobrodružstiev veveričky Veronky poskytuje jeden znajkrajších obrazov priateľstva vdetskej literatúre. Personifikované postavičky kúpeľných veveričiek nám opäť podávajú štylizovaný obraz ľudského sveta ajeho charakterov, ale aj správu onenahraditeľnosti ľudskej empatie, dôvery alásky. Aj vtejto rozprávke nájdeme stopy ekologického podtextu, ktorý vcitlivej miere sprevádza autorove diela. Deťom, ktoré si po prvý raz sadajú do školských lavíc, je venovaná knižka Pán Prváčik (2002). Variácie na slovnú hračku– pána Áčika tu defilujú v podobe pána Chrobáčika, Babráčika aHráčika. Opäť nejde iba odômyselnú hru so slovami, ale aj ozáber do problematiky ambivalentnosti úspechu aneúspechu, neúplných rodín aich dosahu na deti, alebo do problematiky „byť“ a„mať“, ktorá je vsúčasnom spoločenskom kontexte veľmi aktuálna. Aj knižka Podivuhodné príbehy siedmich morí (2003) potvrdzuje arozvíja všetky charakteristické autorove umelecké postupy. Jazykové parafrázy sodkazom na významné postavy aosobnosti cestovateľskej anámorníckej society prinášajú humorné dobrodružné príbehy, vktorom premyslená slovná hra je ontotvornou súčasťou dynamickej dejovej línie ajej vyvrcholenia. Parafrázy na kapitána Cooka (Kukuk), grófa Monte Christa (Mentol Krištof), Robinsona (Robímsám) alebo na slovenského cestovateľa Mórica Beňovského (Móric Leňovský) korešpondujú sdetskou obľubou komických slovných novotvarov avymyslených mien, ktoré mu poskytujú uvoľnenie azábavu, ale zároveň sprostredkovanú metaforickú podobu svojho faktografického predobrazu. Zjednocujúca postavička ufrflanej kráľovnej Regíny, ktorá je „manažérom“ odvážnych cestovateľov amoreplavcov, prináša poľudštenú podobu fiktívnej historickej postavy. Inteligentné akultivované dobrodružstvá, plné vôní ďalekých krajov, sú nadľahčované humorom azavŕšené všeobecne ľudsky platnou pointou.
Ľubica Kepštová
Ján Uličiansky sa spočiatku profiloval ako autor pôvodnej rozhlasovej hry pre deti amládež, no je aj predstaviteľom tzv. fenoménu intermediálnosti. Od 70. rokov 20. storočia až do súčasnosti tvorí pre divadlo, rozhlas itelevíziu aje autorom početných rozprávkových kníh pre deti. Patrí knajvýraznejším anajproduktívnejším autorom pôvodnej autorskej rozprávky amodernej rozprávkovej hry po roku 1989. Ako dramatik debutoval vrozhlase roku 1976 (Aťa ajej priatelia, Tik Tak). Pre Uličianskeho tvorbu pre deti je typická snaha po harmonizácii vzťahov, humánne posolstvo, originálna imaginácia, hravosť, ale aj didaktizmus, nie však prvoplánový.
Rozhlasová hra Tik Tak získala vroku 1977 hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry vPiešťanoch. Uličiansky sa knej neskôr vrátil atransformoval ju do divadelnej rozprávkovej hry (1978), rozhlasového seriálu (1998), prozaickej podoby vknihe Čarovný chlapec (2005) anajnovšej do verzie rozhlasovej rozprávky (2005). Podobne ako aj viných hrách je vnej čitateľný parodicko-hravý aspekt apoetika láskavej, humornej prizmy nazerania na svet. Nositeľom riešenia latentne problémovej situácie vakomkoľvek „našom veľkom meste“ je čarovný chlapec Tik Tak (sémantika pomenovania odkazuje na jeho spätosť sčasom, ale aj na hravosť, určujúcu vlastnosť postavy). Tik Tak je zahalený rúškom tajomstva, nevedno odkiaľ prišiel, navyše má zvláštnu schopnosť – uzdravovať čas, teda skôr ľudí, ktorí ho síce merajú, ale nedokážu správne využívať.
Uličianskeho rozhlasové hry pre mládež v kontraste kjeho komediálnym rozprávkovým hrám pre deti inklinujú kintrovertnej dramatickej tvorbe. Už vjednej zprvých hier ukázal, že mu nie je cudzí ani psychologický ponor do sveta mladého človeka. Vkomornej rozhlasovej hre Krtko (1988), vktorej sa striedajú vážne polohy shumornými, siróniou asebairóniou (podobne ako rozporuplný, kolísavý emocionálny svet tínedžerov), dokázal veľmi autenticky zobraziť problémy dospievajúcej dievčiny (túžby, nedorozumenia srodičmi, vzdor isklamanie vláske intelektuálne vyspelej 14-ročnej Slávky). Funkčným adynamickým prelínaním extrovertných aintrovertných polôh, vonkajšieho dialógu avnútorného monológu, zobrazením bežných situácií ageneračných problémov vrodine cez prizmu dospievajúceho dievčaťa, ako aj autentickým jazykom vystihol Uličiansky myslenie tínedžerov. Okvalitách tejto hry svedčí aj ocenenie, ktoré získala na XI. festivale pôvodných rozhlasových hier vroku 1989.
Pre divadlá pripravil adaptácie vlastných pôvodne rozhlasových, televíznych aprozaických rozprávok. Pre bábkové divadlo vKošiciach pripravil bábkovú hru spesničkami akriminálnou zápletkou Peter Kľúčik (1996) oosamelosti detí zrozvrátených rodín (pôvodne rozhlasová hra, 1993). Divadlo J. Palárika vTrnave uviedlo Uličianskeho invenčnú činohru Ostrov objavov (2007), kreovanú na princípe tajomstva adobrodružstva, sparodickými motívmi dobrodružných románov (napr. postavy Robímsám, Gróf Mentol Krištof, Barón Prášok ai.); pôvodne to bol animovaný televízny seriál Hrdinovia siedmich morí (1991 – 1996). Divadlo A. Bagara vNitre naštudovalo muzikál ձ𱹱č (2007) sekologickou tematikou (pôvodne rozprávkový rozhlasový seriál Veverička Veronka, 1991) aSlovenské národné divadlo činohru spesničkami Kocúr na kolieskových korčuliach (2008). Štátne divadlo vKošiciach uviedlo Uličianskeho najnovšiu pôvodnú rozprávkovú hru pre deti Štyria škriatkovia avíla (2010) pod režijným vedením autora (vkombinácii hudby, slova atanca). Vhre dominuje hudba A. Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Piesne aniektoré časti vúpravách P. Zagara (texty piesní J. Uličiansky) boli inšpiráciou na napísanie príbehu ohracej skrinke štyroch ročných období. Uličiansky vrozprávke nastoľuje problém hrozby ekologickej katastrofy vdôsledku klimatických zmien. Jej príčiny (rosnička Futura ukradne hraciu skrinku štyrom škriatkom achce riadiť ročné obdobia podľa ľubovôle) iriešenie sú rozprávkové, veľmi jednoduché, no umalých divákov vzbudzujú záujem oprirodzený poriadok vecí vprírode. Premiéra Štyroch škriatkov avíly bola spojená skrstom rovnomennej prozaickej knihy, čo len potvrdzuje Uličianskeho inklináciu kintermediálnemu presahu vlastných textov.
Moderná rozhlasová rozprávková hra zo súčasnosti Peter Kľúčik, vktorej autor exponuje problém rozpadu rodiny aosamelosti dieťaťa, má žánrovo najbližšie ku groteske. Negatívne vlastnosti postáv sú hyperbolizované do deformácie vslove ikonaní (rovnako aj vo zvukovej realizácii). Rozuzlenie príbehu sa deje vduchu rozprávkového šťastného konca „a žili šťastne, kým nepomreli“: vyjde najavo, že zlodej Edo Šperhák je otcom chlapca Petra Kľúčika aEdo sa kajúcne vracia ksvojej rodine. Uvedená deformácia je vďaka zázraku dobra zrušená (zázračný Kľúčik odomkne „trezor zla“ – zatvrdnuté srdce Eda). Keďže Uličiansky pracuje aj so symbolmi (srdce, kľúč), ktoré však ponecháva vhravej nadsádzke, prináša rozprávka nielen zábavu, ale aj hlbšie posolstvo. Rezonuje vnej problém zodpovednosti rodičov za svoje deti. Rozhlasová hra Čarovná chvíľa (2001) je modernou, nenaratívnou, akciu retardujúcou rozprávkou, ktorá je bohatá na originálne slovné hry. Hlavné postavy Čáry (dedko), Mary (dcéra), Fuk (vnuk) stelesňujú životný princíp hry afantázie (na menách postáv si autor dáva mimoriadne záležať, kúzelná formulka rozdelená do troch postáv symbolizuje ich vzájomné puto), vďaka ktorému si sťažkosťami vedia poradiť azkaždej problematickej situácie hľadajú východisko.
V jednej znovších rozhlasových hier pre mládež Ústa pravdy (2006) sa Uličiansky – podobne ako vhrách arozprávkach pre deti – dotýka rodinných, medzigeneračných vzťahov, ale navyše sa zaoberá aktuálnym problémom konzumu mediálnej kultúry (jej deformujúcim zásahom do reality). Väčšmi ako groteskný tu využíva parodický princíp, napr. pri parodovaní komerčných relácií typu reality show. Leitmotívom hry je pravda, na jednej strane túžba po zachovaní tejto hodnoty (postava mladého Pankyho), na druhej strane devalvácia pravdy, ktorú spôsobuje jednak jej relatívnosť, jednak, ato je oveľa závažnejšie, jej vedomé popieranie, pre mnohých sa stáva iba slovným klišé, ba dokonca výhodný obchodný artikel. Hoci rozhlasová hra zhľadiska kompozičnej štruktúry končí otvorene aneuspokojivo, primárny problém – otázka vzťahu otca asyna, resp. ich neschopnosti normálne ľudsky komunikovať – je vyriešený. Aj vďaka tejto snahe harmonizovať vzťahy, tlmočiť humánne hodnoty sa axiologická miska váh vtvorbe J. Uličianskeho prikláňa na stranu dobra.
Adela Mitrová
