��������

Jeho Tri knihy nepokoja predstavujú nielen autorovu knižnú prvotinu, ale zároveň ide o najrozsiahlejší básnický projekt roka. V skutočnosti sú to vlastne až tri zbierky – Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša, Pocestný a Papagáj(a). Myslím si, že je naozaj na škodu veci – teda na škodu autora i na škodu mladšej slovenskej poézie – že J. Petríkovi, ktorý už v roku 1983 zvíťazil na Wolkrovej Polianke, sa nepodarilo vydavateľsky sa presadiť skôr. Básnik sa totiž prezentuje ako naozaj zrelý a suverénny autor. Názvom knihy (ktorý osobne nepokladám za najšťastnejší) i v úvodnej poznámke sa hlási k odkazu M. Válka. A naozaj – jeho poézia má styčné body väčšmi s válkovskou generáciou než s tvorbou jeho vlastnej generácie. Okrem iného sa to prejavuje bytostným zápalom za „vec človeka”, hľadaním pozitívnych alternatív pre ďalšie bytie (nie prezentovaním skutočných či predstieraných pocitov znechutenia až hnusu), ale aj tým, že svoj vlastný (autorský) subjekt v texte prezentuje pritlmene, nie tak vehementne, miestami až exhibicionisticky, ako je to u iných, mladších autorov (Urban, Kolenič). Cítiť, že Petríkova poézia je inšpirovaná predovšetkým životom, vlastnou skúsenosťou, nečerpá z literárnych vzorov, a to napriek tomu, že okrem „dotykov” s Válkom v nej možno vystopovať aj rovnako „jemné” dotyky so Š. Strážayom. Petríkova poézia je dôsledná vo svojej kompozícii, je to precízne premyslená stavba. Skladby (za také ich ja pokladám) Manipulácia, Potopa, Modlitby za Judáša z „druhej knihy nepokoja”, nesúcej meno podľa poslednej, sú naozaj vynikajúce polytematické a mnohovrstvové básnické syntézy.

Igor Hochel

Ak by som hľadal príbuznosť medzi prítomnými (terajšími) veršami – a onými z debutu, možno stojí za to aspoň na ukážku odcitovať báseň Zima pôvodne publikovanú v Novom slove a potom v zborníku Správ­na chvíľa: 1. „Ľad ide. / Tielka potôčikov / šikovne jazvia / ������­��č�������š���� trávu. / Chodník je tmavší, / vyschne do leta. // �ʰ���­����á�������, / akoby som odlietal. // 2. Najmladšia zametá / a starší píli / pokojne drevo / v naklone­nej kôlni. // Vstupujem, ale ne­mám tu už miesta. // Sme chvíľu spolu. // Na troch rôznych miestach.“ Akoby cyklickým pokračova­ním týchto veršov, a aj takých básní ako Margecany, Olcnava, Rodinná fotografia, Betlehem, ­sú aj jeho najnovšie texty. Zdá sa teda, že jeho básnické smerovanie sa ustaľuje. Pravdaže, zá­kladná je snaha o postihnutie istôt – večných hodnôt. Už úvod­né verše básne Sadenie to evi­dentne potvrdzujú. „Tý�� istým chodníkom / k tým istým scho­dom. / Veci sú večné. / Bielizeň voňajúca vodou, / studňa s hla­som, / komín, ktorý dýcha, / �Ჹ��­����ň, / aj keď tu už nie je... Je to potvrdenie onoho vec­ného strážayovského princípu, vehementne demonštrovaného už v jeho debute Veciam na stole. Alebo ešte presnejšie (a veľmi dávno) to definovala už nežijúca maďarská poetka Ágnes Nemes Nagy v dvojverší Veci: „Vysoko skaly. Žiar slnečných pecí. / Tu v mojom srdci blažené sú veci.

Vojtech Kondrót