Nie každé slovo, čo príde prvé na myseľ, je vhodné na vyjadrenie toho, čo nosíme v pamäti. Slová sú ako kamienky mozaiky, ako odtiene určitej farby, treba s nimi narábať s úctou a opatrne, aspoň tak ako to robí hodinár s pinzetou, keď berie do nej maličké súčiastky hodín a opäť zostavuje ich strojček. Veta prvá a posledná musí byť ako bezchybné hodiny, ktoré správne ukazujú bytie sveta a neoneskorujú sa v čase. Prvá veta, no i veta vôbec, to je stále upozorňovanie, upozornenie na môj bod pohľadu, z ktorého sa pozerám na určitý príbeh. Napísaný text vždy odkrýva i spisovateľovu tvár a smer jeho očí. Jeho postoj. 辱DZٱľ nie je na svete preto, aby demonštroval svoje zranenia a apeloval na žľazy, ale aby poskytol prvú pomoc, aj keď nedokonalú. Veta je čosi strašne silné, silnejšie, ako si to ľudia uvedomujú. Už o obyčajnej vete, trebárs aj o výkriku človeka, len o tom jedinom výkriku by sa dala napísať kniha. Veta je dôstojný dôkaz pamäti, lásky a súcitu. Hovorí o kvalite, šírke vášho vnímania a schopnosti spájať aj to najvzdialenejšie s blízkym.
Ján Johanides
Keď vyšla moja knižka Nie, mnohí kritici ma posielali do čerta: Svorne tvrdili (s výnimkou profesora Janú), že jednoducho to, čo píšem, nie je literatúra. Pochovávali ma. Tak je to: so žabami zo studne sa nedá rozprávať o mori – tak vraví stará čínska múdrosť. Aké je to nepísať, to vám neviem povedať, lebo ešte som v živote nezažil ten pocit. Písať som písal, no nebola vždy možnosť publikovať, čo by som bol práve chcel. Písal som. Práve v období, ktoré spomínate, vznikli niektoré časti z Koniara Marka, vtedy som si začal robiť i náčrty k postave Fidúcie z románu Previesť cez most, eseje Listy Peržanom a iné.
Ján Johanides v rozhovore s Vladimírom Barboríkom, 1993
Zásadne píšem na papieriky. Avždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten vľavom vrecku je na myšlienky, ten vpravom na príbehy. Nikdy vživote som sa nepokúšal, ani som sa neodvážil dialógovú či inú prózu písať tak, že by som si sadol azačal zaznamenávať príbeh.
Ján Johanides
