O knihe Počmáraný život (1966): „Knihu som zostavil zmojich reportáží vnovinách, kniektorým veciam som sa však musel vrátiť, aby som zistil viac podrobností. Tých 6-7 klepaných strán, ktoré uniesli noviny, nestačili do knihy. Okrem toho bolo potrebné text komponovať takmer ako prózu, čiže potreboval som bližšie poznať charakter ľudí, o ktorých som písal a ak sa dalo, aj osobne ich poznať. Nemohol som vychádzať len zo súdnych spisov… Viete, v novinách ste sa mohli aj zodrať, zarábali ste prd. Vďaka tejto knihe som si kúpil v Devíne dvadsaťárovú záhradu aj domčekom. O tom môžu dnešní autori len snívať.“
(In: TARAGEL, Dušan: Počmáraný život. (Zabudnuté bestsellery),Sme,roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII. Dostupné na:
„Kaliský nám, o pol generácie mladším novinárom ukázal, že sú témy, odjakživa pre noviny ako stvorené a treba sa im venovať. Súdničky sme písali prakticky všetci, ja sám som často sedával na súdnych pojednávaniach, ale veľa tipov nám nosili aj čitatelia. Smena bola vtedy tak populárny denník, že ľudia chodili do redakcie a prinášali nám príbehy o hrôzostrašných krivdách, ktoré zažili ich príbuzní či rodičia v päťdesiatych rokoch. Boli to nesmierne zaujímavé avážne témy a medzi ne určite patrila aj kriminálna tématika.“
(In: TARAGEL, Dušan: Počmáraný život. (Zabudnuté bestsellery),Sme,roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII. Dostupné na:
Neraz som vmojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. Vistých prípadoch je tento spôsob pôsobivejší ako klasická reportáž alebo autorské rozprávanie – vytvára ilúziu, že to nehovoríte vy, ale že sa sčitateľom rozpráva priamo nositeľ deja. Je však aj zložitejší. Človek musí zachovať nielen vernosť životného príbehu svojho hrdinu, ale mal by rešpektovať aj jeho nazeranie na vec, jeho zorné uhly ahádam aj jeho tóninu. Aje jedno, či je to vreportáži alebo vliterárne spracovaných aknižne vydaných spomienkach. Apráve vnich musí byť autor veľmi citlivý, dostáva sa totiž hlboko pod kožu človeka, oktorom hovorí – veď píše vlastne jeho memoáre.
