ղľáԾ
ŠÝ UROBOROS alebo rozbor diela IVANY GIBOVEJ
Na maľbe vidíme jasnú stopu autorovho štetca, jeho zámeru, jeho činu. Podobne nemôžeme oddeliť hlas od šansonierky či performance od performera. Ukníh však toto pravidlo také jasné nebýva. Po zásahoch korektora, editora, vízii ilustrátora & typografa &našom vlastnom vnútornom hlase, ktorý nám dielo predčíta, sa vytvára medzera medzi čitateľom &autorom, medzi textom &jeho tvorcom, svetom &bohom, ktorý ho postavil.
Jednou zvýnimiek z pravidla je Ivana Gibová (1985 – ʰšDZ).
Vslovenskom &možno aj stredoeurópskom priestore, je ťažké nájsť autorku, ktorej dielo by bolo tak neoddeliteľné od jej osoby. Neodlúčiteľné dvojičky, pestré, šialené, dravé, sexuálne – Gibová &jej knihy sú proste siamsky zrastené...
& Ω
To, že Ivana je iΩ sama sebe je zjavný fakt. Jej sebastrednosť aposadnutosť vlastným telom,mysľou & bytím sa vynára &refrénuje znova & znova & znova vo všetkých jej knihách. Stred tohto vesmíru je nevyčerpateľne artikulovaný, ato nie len cez písanú formu, ale iilustrácie & hoci mená jej hrdiniek sa menia, je to vždy iba priehľadná kamufláž, ktorá ukazuje miliardou LAS VEGAŠSKÝCH neónových šípok kjedinému idolu, ktorý má na podstavci vytepané tri slová: JA! IVANA GIBOVÁ!
Táto sebastrednosť sa nám môže javiť smiešna, arogantná, narcistická, no je len sebastrednosťou mnohých femínnych hviezd od P.J. Harvey & Marie Peszek počnúc, po SHER & Madonu končiac.
Hyperbolizované témy & výjavy, ktoré si vyberá pritom plnia často metaforickú funkciu. Podľa Ivaninho názoru hyperbolizácia vedie kpravde. Minimálne kjej pravde, ktorú sa tak zúfalo snaží reartikulovať, aby odhalila všetky jej možné odtiene & dopady.
Gibová exhibuje, jej exhibícia však nie je výstredná drag show alebo vulgárny striptíz. Jej exhibícia je často civilným odhaľovaním bežného šialenstva. Pokojným rozprávaním bez vzrušenia. Kerouac sa vNa ceste často vracia k „ľuďom príliš vzrušeným životom“, Gibovej romány sú presný opak. Nesú si vsebe nadnesený pocit distingvovanej nudy, ktorá sa občas vychýli do takmer neznesiteľného rozrušenia, ale automaticky sa vráti do svojho bežného nehnutého stavu. Tak ako Dária z legendárneho seriálu Mtv sú aj Gibovej postavy takmer indiferentné ksvetu mimo nich. Ich svet skutočne solipsisticky končí za hranicami ich vlastného bytia, za hranicami končekov prstov, pŕs, úst, stehien, vlasov &vagíny. Gibovej literatúra je však paradoxne adresná. Ivana si vymedzila objekt svojho bádania na JA, nemá teda zmysel hovoriť oňom nikomu inému než TEBE. Táto interakcia sčitateľom neprebieha len skrz uvoľnený jazyk či samotné rozhovory prítomné vknihách ale i cez útržky denníkových zápiskov, myšlienok či snov. Intímny, ba až súkromný charakter diel a naliehavosť priateľského rozhovoru, hovorí odôležitosti, ktorú má pre autorku pochopenie čitateľa. TY je rovnako dôležité ako JA. Ide oodrazy v zrkadle. Dialóg medzi intimitou adoslova verejnosťou.
Objekt včase
Usadenina (2013)
Bordeline (2014)
barora boch & katarzia (2016)
EKLEKTIK BASTARD (2020)
Štyri údery hodín, ráno na večierku, ani nie tak ďaleko od času, vktorom slušní ľudia chodia do roboty. Štyri perspektívy, ktorými sa Gibová snaží vypovedať pre ňu tak podstatnú správu. Štyri postoje, na ktoré môžeme nazerať rôzne, no najmenej logiky dáva dívať sa na ne chronologicky.
Knihy I.G. sú totiž nekonečnou básňou. Samotné diela sa rýmujú, niekedy až absolútne. Ich základným rozdielom je však postoj, ktorý autorka zaujíma análada, v akej sa rozhodla konštruovať tú ktorú knihu. Repetitivita, refrénovanie & rýmovanie situácií, životných osudov, miest, či vlastného mena vdielach sa skutočne viac podobá na poetický než na prozaický prístup. Gibovej literatúra je fenomenologickou erotickou hrou. Rašómonom pre odvážnych, v ktorom sa ale nemení pozorovateľ či rozprávač, ale jeho perspektíva včase. Perspektíva emócií, perspektíva nahliadania, ktorá variuje samotný zmysel.
Nedá sa však povedať že táto zmena sa odohráva vkvalitatívnej rovine od horšieho klepšiemu. Ide len ovariáciu. Priradenie nových významov rovnakej / podobnej situácii na základe perspektívy.
Ivana Dokumentuje emóciami, dokumentuje stavy, dokumentuje vortex.
Usadeninu &BASTARDA môžeme pokladať za zátvorky, ktoré chránia svoje vnútro (Bordeline & Bocha). V “matematickej“ rovnici upozorňujú na jeho dôležitosť.
Usadenina & BASTARD sú vpodstate protipóly. Vprvotine Ivana šokuje obsahom. Šialenstvom, sexualitou, intelektuálnymi ba až preintelektualizovanými témami prelievajúcimi sa do tém najsprostejšieho anajbiednejšieho razenia & to i zhľadiska použitia jazyka. Usadenina je platformou, na ktorej vyrástli všetky ostatné knihy.
BASTARD nás ale už šokovať nemôže. Zvykli sme si na to že Ivana je šibnutá, zvykli sme si na jej témy, aj na infantilné kresbičky plné orálneho sexu. BASTARD nás nešokuje obsahom. To, čo je na ňom doslova šokujúce je jeho forma. Plynulá, adresná, bez zádrheľov či zastavení. Hneď pri čítaní prvej kapitoly s názvom METABOLIZMUS, nám musí byť jasné že toto je formálny vrchol Gibovej písania. Lepšie to nebolo amožno ani nikdy nebude. 24 strán písaných jedným dychom je rekord, ktorý sa bude ťažko preskakovať, podliezať či prečurávať & Gibovej po všetkých jej pátosom azmyslom napuchnutých knihách došlo že sa už nemusí sústrediť na to ČO bude popisovať ale na to AKO to popísať. Usadenina je teda BASTARDOV protipól. Tak ako každá prvotina je ukecaným & možno až utliachaným celkom, ktorý chce povedať všetko. Jej atmosféra je však niečo nenapodobiteľne špinavé. Je to sebanaplňujúci sa stav ktorý kričí „NIEKTO MI TO VYDÁ!“ resp. „TERAZ VÁM TO VŠETKO POVIEM!!!“
Čo sa týka obsahu našej pomyselnej zátvorky mohli by sme ho poľahky nazvať KATARZIA! Či už bez Barbory &Bocha alebo snimi oboma sú druhá & tretia kniha I.G. žiadosťou, tiesnivým ba až tiesňovým volaním po tom, aby sa už konečne niečo stalo! Zatiaľ čo vUsadenine & BASTARDOVI slúžia psychické poruchy & drobnejšie deviácie viac menej na exhibovanie, vBochovi & Bordeline sú ústredným motívom. Schizofrénia obohatená ogerontofíliu, hraničnú poruchu osobnosti & mnohé ďalšie „lakocinky“ slúžia na vykreslenie identity, hlavnej postavy. Nesmierna túžba nájsť Katarziu vymaniť sa zo vzorcov správania, objaviť zmysel, uskutočniť sa! doslova páchne ztýchto stránok. Bordeline sa sBochom rýmuje ivpoužití ilustrácií. VUsadenine sú ilustrácie vpodstate len čmáranicami na okraj rukopisu, podvedomými kresbami vytvorenými počas telefonovania. VBASTARDOVI slúžia komixové okienka často na vypointovanie deja, resp. sú jeho inherentnou súčasťou. Druhá atretia kniha však používa ilustráciu na zachytenie stavu. Repetitivita, používanie negatívov, detský spôsob kresby nás až debufetovsky odkazujú na psychický stav hlavnej postavy, na dvojznačnosť, neurčitosť, svojskú detinskú až detskú naivitu uprostred pekla.
Bláznince, potraty, samovraždy! Sex & smrť & ...PÔVOD. Práve kvôli hľadaniu pôvodu sú Bordeline sBochom 屹ᾱč첹. Bordeline rieši vzťah sotcom, Boch paradoxne smatkou, obe pôvod šialenstva.
á Bocha však neplynie do prázdna, ale do rytmického tranzu. Barbora dosiahne stav vktorom „Veľké srdiečko má plné peknoty ašťastia ahviezdne nebo nad sebou“. Táto fráza opakujúca sa 202x nie je mrhaním papiera, ale skutočnou meditáciou, mantrou vedúcou k ...
Gibová píše tú istú jednu knihu, dokolečka- dokola ako vdetskej pesničke.
Existuje zenový príbeh vktorom sa novic pýta majstra Ho-shanga nosiaceho so sebou vždy ťažký vak „Čo je to osvietenie?“
Ho-shang vodpoveď bez slova zloží batoh na zem. „Ačo príde po osvietení“ ? pýta sa novic.
Ho-shang zodvihne vak akráča ďalej.
Presne to sa nám stalo uI.G.
Po tom čo sa vprvom románe vykecala zo všetkého „dôležitého“. Vrománe dva atri sa zmierila so svojou mužskou &ženskou stránkou isamotným Bochom &dosiahla vtme či vo vani sfénom KATARZIU, dvíha svoj ťažký batoh akráča sním ďalej. Akoby sa ani nič nestalo &BASTARD bol jej debutom.
Je ťažké určiť, ktorá zGibovej štvorknihy je jej skutočným vrcholom. Je ťažké dívať sa na ne inak ako na knihy pred apo KATARZII!
Boch je totiž centrom okolo ktorého jej dielo rotuje. Centrom zhľadiska dôležitosti izlomovosti.
OSOBY AOBSADENIE
Gibovej dielo je dôležité chápať nie len zperspektívy osôb, obsadenia &času, jej knižného sveta, ale iv kontexte osôb, obsadenia & času sveta reálneho.
Ivanin život je pevne stavený s jej knihami anaopak, nejde tu iba oobyčajnú transláciu.
I.G. okolo seba vytvára jedinečnú atmosféru aštylizuje sa do role knižnej postavy – resp. do postavy, ktorá vystúpila zvlastných kníh. Tento jav je zladený zjej vystupovaním, outfitom, make-upom či facebookovým profilom. Proste nedá sa hovoriť oGibovej knihách bez Gibovej samotnej.
I.G. je tiež najkrikľavejšou personou, neformálnej skupiny tzv. exilových autorov & autoriek zvýchodného Slovenska. Teda zväčša autoriek, ktorých dielo ipostoj ksvetu je silne spätý hlavne sKošickou či ʰšDZskou umeleckou & akademickou scénou, no píšu či tvoria v “exile“, teda Prahe či Bratislave. Patrí sem napríklad Jana Micenková, Jana Varcholová či Martin Kováčik, ktorý sám síce ešte nič nenapísal, je však večnou múzou. Práve Kováčik je jedným zkľúčov ku Gibovej myšlienkovému svetu. Tak ako mal Kerouac svojho Neala Cassadyho, Iva má Kova. Táto mužská múza sa vždy niekde mihne, aj keď len vjednej jedinej vete &je nevyhnutnou súčasťou nie len Gibovej literatúry ale ilegendy, ktorá okolo nej prirodzene vzniká.
Venovania Ivaniných kníh nám ukazujú komunitu & svet, ktorý ich pomáha vytvárať.
Jazyk arozhovory, ktoré tu čítame, pôsobia tak prirodzene, pretože sú často presným prepisom skutočných rozhovorov.
Ústredným motívom “štetca“ našej krikľavej autorky je autoportrét, no tak ako Jakoby ani ona si neodpustí pár portrétov často nahých postáv, vpozadí.
Ďalším rozmerom Gibovej práce sú divadelné spracovania Bordeline. To že hlavnú protagonistku dokázali vrôznych adaptáciách znázorniť Peter Tilajčík vBratislave i Martina Balážová vPrahe, hovorí vprospech teórie oGibovej vyrovnávaní sa sAnimusom aAnimou. Stoka iNerkoteatro hrajú inscenáciu ako monodrámu, no obe ju poňali odlišne. Nekroteatro viac civilne, Stoka zas provokačne. Gibovej sínusoida tedaostáva zachovaná. Boj s obyčajným šialenstvom ašialenou obyčajnosťou, ktorý sprevádza celé jej dielo je voboch prípadoch výrazne ilustrovaný anie je divu že si režiséri na adaptáciu vybrali práve tento román, ktorý je formálne iobsahovo najcelistvejší & najjednoznačnejší.
Ivana Gibová patrí knajvýraznejším anajdivokejším literárnym úkazom svojej generácie. Generácie Post-Husákových detí, ktorých najzraniteľnejšie obdobie bolo kontúrované ambivalentnosťou & zmätkom.
Gibová je jednou zprvých autoriek, ktorá sa nebojí žiť svoj život ako roková hviezda & nehanbí sa za to!
Svojou nekonformnosťou, vulgárnosťou no i sofistikovaným prístupom ku konštrukcii noviel, ktorý prepája dva pred ňou neprepojiteľné svety, doslova rozkopla dvere pre mnohých autorov & autorky, ktorých viac baví písať ako študovať literárnu vedu.
Gibová je Šialený Uroboros, ktorý požiera vlastný chvost vmansonovskej seba zničujúcej túžbe po rozkoši. Na jej knihy sa veľmi ťažko hľadá neutrálny názor & to platí aj ojej osobe. Je však veľmi dobré že JE!
Tomáš Straka, 2021
