ղľáԾ
Autorka v týchto piatich prozaických textoch (Matky a kamionisti), ako ivpredchádzajúcej tvorbe, sústredene sonduje ženské postavy trpiace chybovým vnímaním skutočnosti konaním vnej. Opätovne ich umiestňuje do bežných medziľudských situácií, aby vytvorila konšteláciu, pomocou ktorej sa snaží exponovať to, včom totálne zlyhávajú. Za svoje abnormálne reakcie totižto v princípe nemôžu, keďže sa nezriedka nedajú ovládať vôľou, tak vnepochopení vlastných obmedzení, pod vplyvom iných škodlivých faktorov, zostávajú uzavreté stratené vo svojich mentálnych matriciach. Abstrahujúc z prípadu Veroniky čakajúcej na nákladiak spochybným osadenstvom, všetky sa obdobným spôsobom rútia pod pomyselné kolesá valiacej sa reality.
Peter F. 'Rius Jílek, RUZUM, č. 2, 2019
Dobrakovová, je to jednoznačne najsilnejšia stránka jej autorského rukopisu, vie ponúknuť príbeh, ktorý rozširuje skúsenostný obzor bežného čitateľa. Obzvlášť tam, kde sa dotýka tém, ktoré prekračujú horizont každodenných starostí; tam, kde ponúka text, vktorom protagonistky vedú monológy do prázdna a ničoty, spôsobené ignoranciou ľahostajnosťou vonkajšieho sveta. V týchto silných momentoch, ktoré v Matkách a kamionistoch bezpochyby sú, potvrdzuje vlastné literárne schopnosti. Napokon vedie pozoruhodné monológy, ktoré dlho rezonujú v podobe autentického čitateľského zážitku.
Magdalena Bystrzak, PLAV, 31. 12. 2018
Priam sprekvapujúcou ľahkosťou píše Dobrakovová oveciach neobyčajne ťažkých komplikovaných, počnúc mileneckými vzťahmi so všetkým, čo snimi súvisí, cez zvláštne rodinné väzby až po základný postoj k životu. Autorka nestavia svoje texty na príbehových komplexoch, vpopredí sú skôr kontakty medzi postavami, ich vznik, priebeh alebo zánik, pričom všade vládne dezilúzia, či sklamanie. Ba ak by som mal charakterizovať celkový tón jej knihy, autorka tu až programovo pestuje akúsi antiestetiku, vrhá pochmúrny pohľad na veci a ľudí okolo na svet vôbec.
Jozef Bžoch
Dobrakovovej poviedky priniesli rozsiahlu paletu protagonistov bojujúcich so svojimi prízrakmi – rozmanitými obsesiami, neurózami, tikmi, psychickými úchylkami, odetými do „duchárskeho“ šatu. Ten na jednej strane dotváral škálu alternatív smrti (prípadne telesných, psychických zmien, starnutia, posmrtných stavov), zároveň odvádzal pozornosť od závažnejšie poňatých príbehov. Už vzbierke mala „francúzska“ a „slovinská“ poviedka (Klbko hadov Ti boš zelo vredu punca) význačné postavenie. Nenápadné zmeny perspektívy (prechod zjednej rozprávacej osoby do inej) odkazovali kbytostnému, priam existenčnému problému postavy ako leitmotívu zbierky. Vrománe Dobrakovová zvolila otvorenosť. Prekračovanie noriem „normality“ , predtým tematizované najmä prostredníctvom halucinácií, bludov, fiktívnych postáv, duchov zo záhrobného sveta, vnovom texte autorka pomenúva priamo – depresiami, ktoré ústia do vážnej (pravdepodobne zdedenej) psychickej poruchy. Vkontexte poviedkovej zbierky sa oscilovanie medzi normálnym „nenormálnym“ javí nielen ako návratná téma Dobrakovovej písania, ale ako téma ústredná dominantná. (...) Motívom, pomocou ktorého autorka zvolenú tému explikuje je na prvom mieste bytostné pociťovanie telesnosti, ktoré sa vporovnaní spoviedkami nielen stupňuje, ale vrámci románového celku pôsobí ako integračný prvok. Konfrontácia stelesnosťou postihnutých spočiatku Blanku vedie kpocitom viny, nepatričnosti: „kráčala som medzi nimi ako obor nenápadne odvracala zrak, zdalo sa mi nemiestne na nich čumieť tiež nemiestne na nich nepozerať“ (s. 15). Napriek súcitu, ale iobavám strachu (ktorý sa neskôr ukáže ako opodstatnený) nie je zobrazenie nemohúcnosti rezidentov pietne. Rovnako sugestívne vykresľuje aj aroganciu vozičkárov, ktorou „dajú každému pocítiť svoje nevládne telo, svoje chýbajúce končatiny, ten svoj hendikep, pre ktorý im treba vždy ustúpiť“ (s. 41). Rozmanitosť škály vnútorných pocitov, ambivalentné stvárnenie prežívania všedných ivyhrotených situácií patrí ksilným stránkam Dobrakovovej štýlu. Neskôr sa ako dôležitejšie ukazuje spojenie medzi telesnosťou dospievaním. Telo je reflektované ako odraz duše, zrkadlo duševných stavov, preto taká častá anticipácia vlastných obáv zo straty kontroly nad mozgom, srôznymi dôsledkami – najčastejšie je to obava zinkontinencie, silne naturalistické fekálne predstavy podobne. Prostredie, vktorom sa protagonistka ocitla, prirodzene vedie kzvýšenej sebareflexii, intenzívnemu sebapozorovaniu – svojho tela, ale tiež vnútra: „pozorovať, obsedantne rozmýšľať, ako pôsobím, zčoho všetkého sa skladám“ (s. 51).
Miriam Suchánková
Jej prvá, knižne debutová kniha Prvá smrť vrodine je rôznorodým pokusom na tú istú tému. Protagonisti rozprávači sú vnej konfrontovaní smnohorakosťou svojich psychických zážitkov, ktoré majú spoločný pôvod vneexistujúcej sociálnej zhode sinštitúciou rodiny, partnerstva, resp. sinými sociálne nevyhnutnými interaktívnymi vzťahmi. UDobrakovovej sú vzťahy spochybnené, posunuté, resp. vyvrátené naruby. Zdrojom tejto nesúmernosti však nie je na prvom mieste vonkajší svet externé vplyvy. Spúšťačom, vliterárnom stvárnení tematickým aktantom býva „zdanlivý poriadok“, všetko, čo pridlho znášame ako prirodzené, bežné, normálne, čo sa nám následne vdramatickom zvrate ukáže ako riskantné, nebezpečné, zhubné. (...) Rozprávačka Blanka zrománu Bellevue sa chce vystaviť náročnej inakosti, aby prekryla potlačila na začiatku iba „ľahkú neschopnosť sociálnej prispôsobivosti“ vkomunikácii so svetom okolo seba. Zamotá sa však do pasce, ktorú si chtiac-nechtiac nastavila. Atu už začína príležitosť pre „veľké rozprávanie“. Pripomenie nám, že svet nemá mechanickú, fyzikálne pomenovateľnú podobu, že je plný zweigovsky rozpínavej „netrpezlivosti srdca“, že svet aj iní ľudia vňom sú (možno) iba projekciou našich potlačených túžob, snov frustrácií. Život nie je vegetácia, je to skôr rizikový pobyt vkooperácii svesmírom inakosti. Ak poviem, že Ivana Dobrakovová nazerá pod povrch tabuizovaného, nevyjadrila som sa presne. Ona sama sa totiž vystavuje rozprávanému „telom“ jazyka vytvára „povrch“, pod ktorý môžeme nazrieť my, čitatelia.
Zora Prušková
dzá Bellevue môžeme čítať ako prózu oiniciácii skatastrofickým vyústením, tragickú správu onevydarenej ceste mladého dievčaťa za vzrušujúcimi skúsenosťami, dospelosťou novým životom. Pred sebou však rovnako máme pesimistický román oegoizme, neschopnosti prekročiť „vlastné pasce“, do ktorých nás uväznil strach, úzkosti, obavy, nedôvera, ale aj ľahostajnosť kdruhým. Smútok bezútešnosť, plynúce zrozprávania devätnásťročnej Blanky, ktorá sa rozhodla prázdniny stráviť vBellevue, vmarseillskom ošetrovateľskom centre, je daný aj tým, že nepríde žiadny podnet dostatočne silný na to, aby ju zjej pasce vyviedol. Blízkosť druhého človeka zlyháva nepomáha prekonať problémy dané jej duševnou chorobou. (...) dzá Bellevue je sčasti aj románom ošialenstve, opsychickom rozklade. AIvana Dobrakovová traktuje tieto témy až prekvapujúco kruto vdobrom zmysle nesofistikovane. Akokoľvek by to bolo efektné, nepotrebuje si vypomáhať barličkami fantastických motívov (hoci ich trochu rozmarne v texte nechá zaznieť – ako pohľadnicu sapokalypticky vyzerajúcim výjavom, hmyz, ktorý hrdinku všade prenasleduje).
Ivana Taranenková
Pôvodná prozaická tvorba Ivany Dobrakovovej, nateraz knižne reprezentovaná poviedkovým súborom Prvá smrť vrodine (2009) románom Bellevue (2010), sa stretla spozitívnym prijatím kritiky aj so spoločenským ocenením. Už názov poviedkovej knihy Prvá smrť vrodine odkazuje na autorkin záujem ohraničné životné situácie. Narušenie sa spravidla týka základných sociálnych vzťahov, psychických, emocionálnych mentálnych dispozícií jedinca, respektíve jeho vzťahu kvlastnému telu. Stakýmito poruchami žijú protagonisti, najmä však protagonistky Dobrakovovej próz, ktoré sa odohrávajú vtopograficky konkrétnom priestore (Bratislava jej okolie, Francúzsko, Taliansko, Slovinsko) analyzujú správanie tohto ľudského typu za rôznych životných okolností (vrôznom veku rolách). Dobrakovová pritom strieda rozprávačské perspektívy premyslene pracuje snáznakom, tajomstvom, prekvapujúcou pointou interpretačnými alternatívami. Kladie tak dôraz na exponovanie iracionality života, čomu zodpovedajú motívy psychosomatických porúch, halucinácií, bludov atď. Výsledkom týchto variácií je recepčný efekt napätia, ale najmä významový plán zastrešujúci celú zbierku, ktorý postihuje existenciálne dimenzie ľudského života. Jeho pevnými zložkami sú pocity odporu hnusu, izolácie odcudzenia, nefunkčnosti nesamostatnosti, trápnosti hanby, strachu úzkosti.
Námet poviedky Bellevue, Marseille zdebutovej zbierky, ako aj viaceré motívy ziných poviedok autorka rozpracovala vo svojej druhej knihe Bellevue, označovanej kritikou ako román, respektíve novela. Názov Bellevue vprvom pláne označuje penzión pre telesne postihnutých vo Francúzsku, kam počas prázdnin prichádza robiť opatrovateľku protagonistka, devätnásťročná Blanka. Skúsenosti, ktoré tu prežije, však nepotvrdzujú pekné či vzrušujúce životné vyhliadky ako druhý významový plán názvu. Naopak, konfrontácia sgrotesknou telesnosťou invalidov vnej spúšťa mechanizmus depresie, sktorou navyše trúfalo experimentuje, čo napriek zásahom priateľov vyústi do Blankinej osobnej iosobnostnej katastrofy.
Dielo tak možno čítať ako analýzu šialenstva, nihilistický variant iniciačného sujetu (okapitulácii pri dospievaní) alebo pesimistický román oodcudzení (oneschopnosti prekročiť vlastné limity ajozlyhávaní spolupatričnosti) (Taranenková). Týmto alternatívam zodpovedá aj protagonistkino záverečné utvrdenie sa vpresvedčení, že hybnou silou sveta je nenávisť.
Dobrakovová zvolila naráciu vprvej osobe, čo jej umožnilo čitateľsky sugestívne prezentovať protagonistkin sebadeštruktívny proces. Ztejto polohy sa funkčne vychyľuje 4. časť, podávaná vdruhej osobe singuláru, ktorá signalizuje odosobnenie, otupenie spôsobené nasadením liekov. Medzi motívmi pracovných povinností, oddychových aktivít nadväzovania známostí sinými brigádnikmi, ktoré sú štruktúrované do protikladov paradoxov, postupne pribúdajú znepokojujúce prvky, ktoré vnímame najmä ako symptómy nezvratne postupujúcej choroby (sny, predtuchy, tiky, citové zlomy, utkvelé predstavy, paranoické konfabulácie, halucinácie), ktoré však vo všeobecnosti reprezentujú nemožnosť jedinca vymaniť sa zvlastných osobnostných limitov. Smerom dopredu tak rozprávanie nezadržateľne graduje, pri spätnom pohľade sa zasa sebaspochybňujúco otriasa.
Na Dobrakovovej kultivovanom štýle sa vdobrom zmysle odrážajú jej prekladateľské skúsenosti, či už ako sústredená práca sjazykom alebo prozaickým tvarom. Styčné body pre ňu predstavuje najmä latinsko-americký magický realizmus (J. Cortázar), zdomácej tradície možno spomedzi zástupcov 60. rokov spomenúť najmä D. Mitanu, spomedzi autorov 90. rokov zasa P. Rankova či Ballu. Dobrakovovej analytický záujem očloveka prekrýva povrchovú čitateľskú atraktívnosť jej autorskej inklinácie kspoločensky tabuizovaným, deviačným podobám inakosti tým, že smeruje kexistenciálnym skúsenostiam precíznemu stvárneniu nevysvetliteľného sveta.
Jaroslav Šrank
