Vo večnom spore duše atela uMedešiho na prvý pohľad vyhráva telo. „Nízka“ telesnosť, podčiarknutá aj výtvarnou úpravou knihy, bujnie apreniká všetkými vrstvami rozprávania od priamych pomenovaní až po obraznosť asny. Duša je tu slabučkým konkurentom: niežeby postavy neboli schopné reflexie, tá im však nepomôže dostať sa na miesta, „ktoré nikdy neuvidíme“. Príbehy sa pohybujú na hranici medzi nadprirodzeným, hyperbolizovaným anepravdepodobným, sú však uzemnené vkonkrétnom, sugestívne priblíženom sociálnom priestore. Pod všetkou tou bizarnosťou, preháňaním, fantastikou, na dne týchto suverénnych rozprávaní krotko a nenápadne sedí niečo veľmi smutné,beznádejné – neschopnosť vymaniť sa, vedomie postáv, že celý život prežijú v krajine, ktorá si vsebe roky po vojne vojnu stále nesie.
Vladimír Barborík, Kritická ročenka 2018
Pri porovnaní sprózami domácich autorov, aj najlepšími, vynikne komplexnosť Medešiho písania. Veľa tém amotívov, ktoré prináša slovenská próza, je uňho súčasťou vrstevnatejšieho, bohatšie poňatého sveta. Dokáže zjednotiť mnohé, čo typologicky diferencuje domáce diela: intelektuálne avulgárne, vnútorné avonkajšie, výpoveď apríbeh, ja asvet... Jeho prózy sú podstatne temperamentnejšie než súčasné slovenské, akoby sa vnich zachytila kultúrna aživotná energia prostredia, zktorého prichádzajú. Väčšina tunajšej lepšej prózy je monologická amonografická, venuje sa jednej postave auplatňuje jej perspektívu ajazyk. Jedenie nereplikuje jeden typ, je súborom dobre odlíšených rôznorodých postáv (sociálne, vekom, rodom osudom...).
Vladimír Barborík, Kritická ročenka 2018
Čo je však za či pod týmto veľkým jazykovým Jedením, vlastne až obžerstvom? Celkom vedome, ako jasný autorský zámer – nie je tam vôbec nič. Veď v tom je napokon extrémnosť tejto knihy a tiež jej skutočné posolstvo. Nič. Radikálne nič ako úplná ničota života i sveta. Bez irónie – je to dosť silné posolstvo.
Peter Darovec, Literárni radikáli, 2019
Kniha Ivana Medešiho Jedenie je extrémna vo všetkých svojich protirečeniach. Je to punk, underground, ale zároveň aj regionálna dedinská próza. Je to hlasná a neslušná provokácia, ale aj jemná literárna prácička. Je to kniha plná telesných nechutností, podávaných s rozprávačským pôvabom. Základnou odlišnosťou a zároveň hodnotou Medešiho knihy je pritom jej jazyk. Je nielen iný ako všetko, čo sme doteraz v slovenčine poznali, ale tiež umelecky účinný a ešte k tomu aj vtipný. Je rafinovaný, sofistikovaný, a zároveň extrémne naturalisticky vulgárny. Je literárny, knižný a zároveň je to vlastne ľudový regionálny jazyk, dialekt. Práve z týchto paradoxných spojení vysokého a nízkeho jazyka vzniká príťažlivá bizarnosť Medešiho próz.
Peter Darovec, Literárni radikáli, 2019
Jazykovo-kultúrna problematika spojená s Medešim je komplikovaná, pre niekoho možno až kuriózna. Táto kniha (Jedenie) nie je príkladom bežného kultúrneho transferu, pri ktorom si prekladateľ vyberie kohosi zinonárodnej literatúry aponúkne ho domácemu publiku. Povedané metaforicky, skôr akozoznámením sa scudzincom je tento prípad stretnutím so zabudnutým príbuzným. Hoci ide obeletriu, ťažko možno Medešiho prozaický svet vúplnosti vnímať bez kultúrno-historických súvislostí, ktoré dosť explicitne objasňuje aj jedna zpostáv: „Kam nás to len nohy zaniesli, nemohli aspoň do Slovinska alebo ostať na Slovensku či vMaďarsku, jebal by ho!“ (s. 17).
Radoslav Passia, Knižná revue, 2019
V mnoha momentech se spolu s hrdiny Medešiho povídek ztrácíte i vy, protože někde v tom velkém kabaretu jazykového uhýbání a proplétání do patchworku útržků zaslechnutých slov, vlastních myšlenek i v prolínání skutečné reality a opilé reality nevíte nikdy, co se právě děje. Jen tu a tam tušíte, že třeba čtete velmi zábavnou filipiku proti životu na vsi, stejně jako najdete hlubší význam v tom všem nadávání. Pamatujete na Henriho Millera a jeho provokaci v jeho knihách? I tam jako by sexualita a perverzita měla probudit smysly k tomu, aby pochopily opravdovou, totální realitu. V tom je Medeši z jednoho rodu – a i když se snaží ukrývat se za všemožné originální nadávky typu: „Len buzeranti jebú do píč!“, je autorem ne prvoplánovým a ne jen zjevem píšícím o hovnech, jebání a chlastu. Tu a tam pomrkává pod tím vším blátem jmény jako Pearl S. Bucková, Tolstoj nebo dokonce Majakovskij („aby ľudia nehľadeli, že skrývam v gatiach raketu ako Majakovský chmáru“). Nejdůležitějším a pro povídky Ivana Medešiho klíčovým je vždy přístup k jazyku jako takovému. Sotva říct, jestli tahle zručnost je i v rukopisném originálu, ale v překladu se na vás jeho punková obžernost lepí jako příslovečné hovno košile. Autor totiž zcela obrací na hlavu ještě dnes idealizovaného člověka z venkova (chápaného dlouhodobě jako prototyp čistého a tradice nesoucího člověka) proti zhýralému člověku z města. I když jsme tuhle fázi nálepkování i odmítání mohli zažít v literatuře mnohokrát (vzpomeňme jen na deziluzivní pohledy na nejapné sedláky třeba v Pagnolově Živé vodě), je Medeši svým odmítáním konvencí jak jazykových, tak i dějových, velmi originální.
Michal Jareš, Plav 2019
Medešiho písanie sa spomína aj vsúvislosti spunkovou subkultúrou. Punkový prístup, ak pod ním máme na mysli provokovanie a vzburu proti konvenciám, sa uňho prejavuje na viacerých rovinách: Jeho poviedky (v knihe Jedenie) sú skôr opisno-reflexívne „prípoviedky“ než precízne vystavané texty založené na príbehovej pointe (hoci, keď treba, vie brilantne vystavať aj kriminálno-hororovú epizódu, vktorej umne stupňuje napätie čitateľa). Medeši vytvára prostredie svojich próz ako neobyčajne bezútešné, základom je mu paralela medzi rozkladnými fyziologickými procesmi tela afungovaním spoločnosti na úrovni rodiny, obce, ale aj krajiny. Hojne tematizovaná sexualita sa prejavuje v najrôznejších situáciách: zväčša ide ojej „nereprezentatívne“ podoby nesúznejúce sobrazom harmonickej rodiny. Subverzívny postoj však, našťastie, autor prejaví aj voči tejto až katastrofickej podobe sveta – ten sa prejavuje vlastne veľmi tradične apredsa inovatívne – prostredníctvom jazykového aj situačného humoru... Jednou zpredností tejto knihy je presvedčivá evokácia prostredia – stvorenie Ruského Kerestúra, ktorý autor podáva ako neobyčajnú dieru, ale zároveň mu vytvoril taký presvedčivý literárny obraz, že doň raz budú po Medešiho stopách chodiť literárni turisti ahľadať vnej napríklad Zaručenú istotu, dedinskú krčmu, vktorej sa opíjal beznohý abezruký protagonista úvodnej, kafkovsky absurdnej azároveň balkánsky surovo magickej poviedky íťٱ.
Radoslav Passia, Knižná revue, 2019
Medešiho kniha (Jedenie) sa od Timraviných textov líši excentrickosťou tém a najmä jej rozprávača. Exotickosť nepochádza z výnimočnosti prostredia, postáv alebo zápletky (azda s výnimkou prvej prózy íťٱ so surrealistickým nádychom). Autor sa pohybuje v úplne obyčajnej dedine, obývanej obyčajnými ľuďmi, no nezvyčajný, až šokujúci je spôsob, akým autor nezakryto nazerá do všetkých zákutí ich životov. Alkohol, sexualita a telesnosť, no najmä spôsob, akým sa o nich premýšľa a hovorí, najvýraznejšie charakterizuje tieto texty. Autor vniká do priestoru konkrétnej postavy dôsledne a energicky, ako víchor rozozvučí dedinský dvor špecifickou hudbou hrkotajúcich brán, plechov a škridiel, rozvíri pachy kôlní, maštalí a kanálov a najmä nazrie do kútov všetkých miestností vrátane pivníc, záchodov a spální. Tieto poviedky sú plné naturalistických pachov a zvukov, rozlieha sa nimi chrochtanie, nie blahom, ale skôr blatom, prvý dotyk je možno odpudzujúci, ale postupom času sa na to dá zvyknúť, dokonca je v tom svojský pôžitok, keď sa mäkké klzké blato pretláča pomedzi zabárajúce sa prsty na nohách.
Dalfar, Fraktál 2019
Ivan priniesol do našej literatúry svieži vietor, je to suverénny rozprávač. Som rád, že rovnaký názor mala aj porota.
Milo Janáč (Ivan Medeši, laureát ceny Anasoft litera 2019, Rozum 9,10/2019)
