Nezáleží mi na nijakom vysvedčení opríslušnosti ktej alebo onej konfesii. Byť informovaný avedieť, že to, čo poznáme, sa vnijakom ohľade nedá obísť, neznamená radosť zfaktu, že je to tak. Vidím svet spôsobom, ktorý nie je ani pesimistický ani optimistický. To iono znamená predovšetkým plytkosť. Lebo tragičnosť životného pocitu nezávisí od dobrého alebo zlého živobytia, ale od schopnosti vnímať veci, ktoré nás všetkých vychyľujú zdráhy, od schopnosti počuť nepočuteľné avidieť neviditeľné. Atragičnosť, ako to už ktosi povedal, nie je ani optimistická ani pesimistická.
(Rekviem za živým, záložka)
Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo vredakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac avýraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je ‚svätejšia‘, tým je, podľa mňa, absurdnejšia. (...) Spôsob, akým strašne ma trýznili atrýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob amožnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali ‚osvietenejší‘ pojem. (...) Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o ‚bezvýhradnom‘ podporovaní politiky KSČ. (...) Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (...) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani ‚nežná revolúcia‘ mi nepomohla. Mne sa pomôcť nedá.
(list F. Andraščíka Spolku slovenských spisovateľov z21. 3. 1990, cit. podľa Romboid 1993/5)
