Maliti Fraňová používa krásnu literárnu reč. Nebráni sa poetickým prívlastkom, ktorí v čitateľovi ihneď vyvolajú obrazy v zamatových farbách akoby vystupujúce z ľahkého oparu podvedomia. Píše v najlepšom význame žensky, vťahuje do rozprávania emócie i očakávanie harmonických vzťahov, v ktorých je boj s existenciálnou samotou ľahší."
Ľubomír Jaško:Mapy lásky a knihy osudu. In:Sme, roč. 26, 2. 2. 2018, č. 26, apríl. Magazín o knihách, s. IX.
"Jeden zo zásadných momentov deja Arianinho príbehu hľadania je preniknutie hlavnej postavy do sveta kustódov a do tajomného prostredia Múzea, pre niekoho možno odkazujúceho na Kafkov Zámok. Ariana zistí, ako rozhádaní, bezradní a nekvalifikovaní sú tí, ktorí o osudoch rozhodujú. Obrazu samozrejme dôverne rozumieme, aj následnému pocitu bezmocnosti, ktorý Ariana cíti. Napriek tomu alebo práve preto, sa protagonistka vyrovnáva so svojím strateným osudom..."
Ivica Ruttkayová:Osud ako cesta, cesta ako osud (Eva Maliti Fraňová: Kustódi). In:VLNA, roč. XX, 2018, č. 74, s. 138 – 140.
V hrách Evy M. je aj riadna dávka fantaskna a ešte k tomu riadna dávka fantazírovania a sebairónie, ale aj jemná persifláž a ostrý sarkazmus.To všetko pekne tichučko, ale účinne a s citom a pocitom zodpovednosti za vlastné už autonómne umelecké dielo, ktoré sa po správnosti má ocitnúť vo verejnom prázdnom priestore javiska, kde o ňom napokon definitívne rozhodne režisér a najmä herci, to všetko namiešava do svojich hier zľahka, aby sa zavďačila nevďačnému divákovi.
Lebo, ako píše Shakespeare, jediný súdny divák rozhoduje a napokon aj rozhodne o kvalite či nekvalite, úspechu či domnelom úspechu.
Zuzana Bakošová Hlavenková
Aktuálna kniha poviedok spisovateľky, dramatičky, prekladateľky a literárnej teoretičky Evy Maliti-Fraňovej sa síce nedostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera, no na kvalite a zaujímavosti jej to neuberá. Pätnásť poviedok tejto zbierky má totiž všetko, čo klasicky ponímané poviedky majú mať: ich hrdinov a hrdinky môžete ľahko stretnúť na ulici, na prvý pohľad vyzerajú celkom obyčajne, no spravidla majú nejakú svoju súkromnú zvláštnosť, vyšinutosť, s ktorou sa nedokážu (a niekedy ani veľmi nechcú) vyrovnať a niečo divné, nekaždodenné, výnimočné sa im stane. Tým vzniká dramatická situácia, napätie, ktoré autorka opisuje či „rieši" s nadhľadom a so sympatickým sarkazmom. Práve ten sarkazmus, ten sotva badateľný (chvíľami láskavý, chvíľami akoby škodoradostný) autorkin úsmev poviedky odľahčuje a robí z nich pútavé, neúnavné čítanie.
JK
