Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu anapätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv.literárnym amimoliterárnym, spájanie aprelínanie sa hodnotovo ištylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou– niekedy až vpodobe nezmyselnej komickosti– filozofujúcim hĺbaním ajemnou poetickosťou– vstrede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami aneistotou.
Eva Jenčíková
Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu?– slovom, detail, anačisto rozptýlene anedbalo aúzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa snimi deje, akí sú akukomu. Oodstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným aslepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; vpresných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty.
Viera Prokešová
Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú vprirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú ztohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. Aje ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy.
Jela Krajčovičová
Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou znajvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj kľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže včitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie zdôvodu nepochopenia, alebo – všťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje zmizogýnskych azdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy omiere ich autenticity je vypäto etické ahumanistické vyznenie vpodtexte.
Zuzana Belková
