��������

Alojz Miškovič študoval v rokoch 1912 – 1920 na gymnáziách v Podolínci, Levoči a v Ružomberku, v rokoch 1920 – 1924 teológiu v Spišskej Kapitule, v rokoch 1924 – 1928 slovenčinu, filozofiu a poľštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1924 pôsobil ako kňaz v Poprade a v Spišskej Kapitule, v rokoch 1928 – 1933 bol správcom učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, v rokoch 1940 – 1945 pracovníkom Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave, v rokoch 1946 – 1950 referentom Slov. ligy a Spolku sv. Vojtecha v Trnave, v rokoch 1953 – 1967 vedúcim Katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Ako literárny historik doplnil poznatky o slovenských kultúrnych dejateľoch (J. Páleš, J. L. Pyrker, L. Zábojský, J. Kollár a i.). Do učebnice literatúry pre gymnázia a učiteľské akadémie (1942) spracoval časť o staršej slovenskej literatúre, čím sa stal jej prvým syntetikom. K poznaniu dejín slovenského spisovného jazyka prispel objavom, záchranou a publikovaním vzácnych jazykových pamiatok, pripravil nový preklad Životov Konštantína a Metoda (1964). Z obdobia národného obrodenia sa sústredil najmä na bernolákovské hnutie – jeho jazyk a literatúru. Venoval sa aj publicistike, autor viacerých prác súvisiacich s vojnovými slov.-maďarskými vzťahmi (Napravená krivda, 1940; Naša pravda zvíťazila, 1941;��Maďarské úmysly so Slovákmi, 1944).