ղľáԾ
Vobecnom kultúrnom povedomí existujú Štúr, Hurban aHodža ako trojramenný svieceň, ktorý vrhá svetlo na všetko ostatné, ako Trojjedinosť, vktorej Štúr hrá úlohu Otca, Hurban Syna aHodža, pravdaže, Ducha svätého. Ako každý mýtus má aj táto trojikona svoje opodstatnenie práve tak ako svoje medzery. Otec bol len odva roky starší od Syna; apokiaľ ide oDucha svätého, ten sa skutočne vznešene vznášal nad vrbicko-mikulášskou cirkvou aostatnými liptovsko-pltníckymi vodami askutočne zmizol ako gáfor, teda takmer ako duch, pred rozhodujúcou bitkou prvej výpravy.
Vzťahy týchto troch neboli vždy – ako to povedať nežne? – neboli vždy harmonické. Najmä, ako je všeobecne známe, vzťahy medzi Štúrom aHodžom. Subtílnejšie sú aj ako náklonnosti aj rozpory medzi Hurbanom aŠtúrom.
Hurbanovu osobnosť vari skutočne nemožno postihnúť bez Štúra; skôr je to možné naopak. Ztejto prostej skutočnosti sa dá odčítať, že vzťah medzi Hurbanom aŠtúrom bol vzťah podriadenosti anadriadenosti, vzťah učiteľ-žiak, vodca-korunný princ.
Tento vzťah možno skutočne pozorovať aspoň od roku 1835 do roku 1843. Vostatných časoch bol tento vzťah iný, dokonca aj obrátený. Nemožno sa tu dať oklamať oveľa neskorším spomienkovým dielom Hurbanovým oĽudovítovi Štúrovi. Práca oŠtúrovi má politické ciele, apreto aj pragmatické črty. Malo sa tu napomôcť, aby sa zo Štúra azjeho politických koncepcií stala Nedotknuteľnosť. Hurban tu poctivo kľačí pred modlou, ktorú sám stvoril, žiali nad stratenými časmi činov ako Židia pri vodách babylonských; žiali azaklína.
Jedným znajvýraznejších činov Hurbanových, takým, akým má práve tak svoju predhistóriu, ako svoju dlhočiznú niť dôsledkov, ktorá sním súvisí najbytostnejšie, vktorom dozrieva jeho osobnosť, vktorom sa stal dejinotvorným činiteľom, bolo jeho účinkovanie vrevolúcii, jeho vedúci zástoj vslovenskom ozbrojenom vystúpení.
Videli sme, že bol pred revolúciou – aj na rozdiel od Štúra – radikál; že mal chuť zatriasť trónom acelým feudálnym poriadkom. Hurban sa zaiste raduje ztoho, ako sa Štúr na sneme radikalizuje. Lebo Štúr sa práve vtedy dostáva na svoj vrchol na sneme ivnárodných novinách. Preberá vtedy myšlienky „neznalcov asektárov“, proti ktorým pred revolúciou bojoval. Práve obdobie tesne pred revolúciou je uŠtúra také výrazne pokrokové, že sa stalo unás jeho jediným politickým obrazom, ktorý prikrýva všetko ostatné; odkaz týchto mesiacov je taký jednoznačný, že sa ho môžu učiť aj školské dietky.
Radikálne obdobie Štúra je skutočne nádherné; prisluhuje slobode. Sloboda mu je všetkým, liekom na všetky neduhy, politické iekonomické. Sloboda ľudu je silou celej vlasti; otrok nemá vlasť. Bráni slobodu, vzýva slobodu, bojuje za ňu. Vtomto boji prichádza smyšlienkou, ktorá je na tie časy, nebojme sa to povedať, geniálna: Treba zmeniť majetkové pomery, potom sa zmenia aj pomery politické. Tu predbehol nielen snem aKossutha, ale aj celé ospalé Uhorsko odobré polstoročie.
Kossuth, ktorý, ako svedčí Hurban, „mal vduši raport veľmi citlivý shistóriou doby, skutočne on najväčšmi zo všetkých tej doby štátnikov hľadel do budúcnosti anejazdil na šablónach“, Kossuth ešte nie vládca, ale revolucionár dobýjajúci moc, apreto citlivo reagujúci na každý záchvev spoločnosti, čoskoro zistil, že musí zatriasť od základov stavovským Uhorskom, musí rozrušiť danú sociálnu štruktúru, aby sa mohol so všetkými postaviť proti Viedni. Vtedy sa zblížil aj so Štúrom: „Sám Kossuth počínal sa mať úctivo ku Štúrovi, anestretli sa, že by nebol tamten ktomu prihovoril sa.“ Vboji proti urbáru vystupuje Štúr sKossuthom takrečeno plece pri pleci: „Ach, ako blízko stáli si tu Kossuth aŠtúr“, vzdychá neskoršie Hurban. Adejiny, amy potomci vzdycháme sním.
Lebo táto chvíľka, tento záblesk neblysol na lepšie časy spolužitia národov Uhorska: bol to záblesk pred búrkou.
Je veľmi dôležité vedieť, že marcovú revolúciu privítali vedúci slovenského pohybu snadšením. Mládež, ktorá sa vprvom ošiali slobody zišla uHurbana, kde dokonca „pivové poháre lietali dohora“, nebola onič menej nadšená slobodou ako marcová peštianska mládež. Iba starší svetaskúsenejší nabádali k opatrnosti; vedeli, že pohostine býva brucha bolenie. Ale Hurban vystupuje proti všetkým váhavým azakríknutým, nechce stáť bokom ani slovenský pohyb: „My smelo chopme sa hesiel tých, teraz tak slávnostne avšeobecne proklamovaných: slobody, bratstva arovnosti avštepujme i svojmu národu lásku ku slobode, vzbudzujme vňom horlivosť za veci verejné tohto času. Keď nás volajú do schôdzok abratať sa chcú snami, chápme sa tohoto bratstva obidvoma rukami, keď iní horlia za rovnosť, nečušme vkútoch, ako by sa nás to netýkalo, ale horlime imy za všetky tie výdobytky tohoto času. Čert nech si tam vezme to hlúpe otroctvo.“
Veruže, to boli dni: všetci sa bratali so všetkými. Grófi sa pod pazuchami vodili smešťanmi apáni urodzení zapíjali slobodu so sedliakmi. Komisár peštianskej revolúcie, neznalý kraja, dal sa pod záštitu Hurbanovi, po Slovensku žiarili „jarné tváre rovnosti, slobody, bratstva.“ Vtých chvíľach opojenia ešte nebolo šovinizmu. Ba aj páni bratia sa upamätali, že ako slobodní ľudia vslobodnom Uhorsku majú právo na otcovskú reč: na liptovskej stoličnej kongregácii bola prijatá slovenčina za úradnú reč. VBytči zemania spolu smešťanmi asedliakmi „huľali veselo tri dni atri noci“ – pod slovenskými zástavami. Keďže marcová revolúcia chcela hovoriť kľudu, musela knemu hovoriť jeho vlastnou rečou: na Hornom Uhorsku po slovensky. VTrenčíne ľud na rukách nosil nášho Geromettu, keď prečítal manifest, Oravci sa zišli vGeceli aĎurko Matúška horlil za nové slobody vKubíne.
Slovom, radosť zo slobody bola veľká avšeobecná aj na Slovensku; nikde ani mráčika – vtých prvých dňoch.
Ba, predsa.
Pena revolúcie, ktorá nemá silu spodných vôd, ale akoby im vo vzrušených chvíľach ukazovala cestu, táto pena revolúcie, mládež zulíc, „roztatárení juráti“, už vtých prvých dňoch vydali heslo: Veľké Nedeliteľné Maďarské Uhorsko. Lebo vmladej buržoázii klíči spolu anerozlučne so slobodou aj jej zhubný nádor, jej obmedzenia, jej osudová priepasť: nacionálny šovinizmus. Prejavil sa už na sneme rečovým zákonom: ale na uliciach vyzeral hrozivo. Ešte hrozivejšie začala vyzerať nová moc vHornom Uhorsku už niekoľko týždňov po veľkom opojení, po veľkom brataní.
Lebo všetci chceli odrazu slobodu, niektorí aj jednotu ainí aj veľkosť. Aešte iní, napríklad bedač slovenská sedliacka, brali slobodu za jej hrubší koniec akeďže krívd bolo veľa azrazu sa stali neznesiteľnými, začali veru krivdy naprávať svojsky asedliacky, začali buntovať arabovať vpanských lesoch avžidovských šenkoch. Slovenskí politici neschvaľovali síce tieto výstrelky, ale nemali sa okoho oprieť, iba práve osedľač vpohybe: vyšli jej teda vústrety. Aj Daxnerova reč vRimavskej Sobote, aj Hurbanovo zhromaždenia na Myjave, najmä však mikulášske Žiadosti, prekračujú vsociálnych požiadavkách rámec marcových zmien; voblasti národných požiadaviek sa búria proti snemovnému zákonu. Preto do Horného Uhorska prichádzajú komisári peštianskej vlády; preto sa vHornom Uhorsku vyhlasuje štatárium: „Že sa inárodné pohyby ukazujú, povzbudené od kňazstva slovenskými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných vecí náhly súd dať vyhlásiť všade vhorných stoliciach.“
Vboji proti slovenskej reči použil Kollár všetky dovolené inedovolené zbrane: od zákulisných ťahov pri zostavovaní „DZé...“ aintríg okato fejérpatakyovskej kaucie až po celkom zjavné udania. Klasik aelitársky aristokrat sa skláňal aj kreči „lúzy ačernilidu“ – len aby mohol šprihať.
(Ešte šťastie, že Kollár medzi prívlastkami, sktorými chce bojovať proti slovenčine, nespomína veľkorysosť. Ani vtomto hrdelnom spore nebol veľkorysý: najmä pokiaľ išlo openiaze. Keď zúrivý Launer napísal ešte zúrivejší pamflet proti slovenčine apýtal od Kollára peniaze na vydanie, Kollár ho síce morálne povzbudil, ale peniaze odmietol. „Kollár bol veliký agitátor proti slovenčine,“ komentuje túto udalosť dodatočne Hurban, „ale peniaze za to vyhadzovať nesúdil za hodno.“)
Pred sporom oreč bol Kollár aj vširšom slovanskom, najmä však vužšom slovenskom svete Veľký Nedotknuteľný. Pre štúrovcov nebol len magnus parens všeslovanskej ideológie, ale aj priamy duchovný otec; ba bol im aj vecou srdca. Hoci aj predtým vedeli oniektorých jeho charakterových nedostatkoch, všetko mu odpúšťali: aj manželku. Siahnuť na Kollára podobalo sa samovražde; ak predsa naňho Štúr, najmä však Hurban siahli, donútila ich ktomu historická nevyhnutnosť, ktorú spoznali. Tragické spory pramenia práve zhistorickej nevyhnutnosti na obidvoch stranách: nikto nemôže konať ináč, ako koná.
Aj keď sa Hurban sporil sKollárom veľmi zásadne aveľmi rezko, usiloval sa urputne zachovať si kodporcovi úctu. „No já ňevjem“, odpovedá na Kollárovo spomínané vyhlásenie, „ako tak rozumní muž stakím princípom pred svet postavit sa muože.“
Dlho mlčky znášal Hurban útoky, aj tie najosobnejšie, krotil svoj polemický temperament, pokúšal sa vynechať Kollára zo sporu. „Tichí sme mi pri všetkích útokoch. Bo zkolimbaní vek nás naučiu oceňuvať to ohňivuo rozklacovaňja sa ľudskích náruživostí.“ Ale nedalo sa: Hurban takisto ako Štúr vedel, že nejde oreč, oliteratúru, ale oživot. Jasne to napísal vodpovedi P. J. Šafárikovi. „Vi slovútni krajan náš aČesť naša už zrečenjeho snadno virozumjeťe, že unás teraz ňeide tak oliteratúru apresláveňja sa vňej jednotlivcou, ako vjac oživot obecní, zjavní, pospolití.“
Atak – vmene života – rozbíjal tvrdo asneúprosnou logikou kollárovskú ideu Čechoslovanstva. Proti literárnoidealistickej koncepcii kollárovskej – ktorú, ako sme videli, prevzala aj mladá česká buržoázia – proti koncepcii oakejsi odvekej anezmeniteľnej totožnosti kmeňov slovanských vČechách, na Morave ana Slovensku, stavia, možno to povedať, historicko-materialistickú koncepciu vývinu týchto kmeňov uprostred konkrétnych arozličných dejín, uprostred materiálno-historických podmienok, ktoré predsa musia prenikať „všetki žilki národa.“
Práve vtomto spore, práve uprostred politickej praxe vyrástol Hurban vmnohých ohľadoch – dokonca mysliteľsky.
Vyrástol aj ako politik adiplomat. Odporcov hádže do jedného vreca avrece natriasa tak šikovne, že sa objavia takmer neuveriteľné súvislosti: „Gróf Zay anovinári Kossuth aHavlíček nás už pred svetom toľko sa naoklepovali zPanslavizmu, t. j. zRusizmu... Teraz teda aj p. Palackí pripojil sa knim.“ Ahľadá spojencov tam, kde ich jedine môže nájsť – uslovenských katolíkov. Zdá sa, že vtomto ohľade nemusí prekonávať nijakú vnútornú nechuť, nijaké zábrany: už vrozprave Slovensko ajeho život literárny, ale aj inde dokázal, že pokiaľ ide oSlovanstvo aSlovenstvo, vie sa poľahky prenisť ponad konfesionálne závory. Atak, keď diplomaticky spomína Bernoláka (Bernolák ňebou tak na hlavu porazení...Bernolák naozaj do spravodlivej struniuderiu...“) možno povedať, že je to diplomacia, pochádzajúca zpresvedčenia azúprimného srdca.
A, pravdaže, vtomto spore zdokonalil to, čo tu bolo najvlastnejšie, totiž polemickú črtu.
Vladimír Mináč
