ղľáԾ
(úⱹǰ)
I. kapitola Kyjev 2005
Dvadsiateho októbra 2005 bolo vKyjeve sychravo. Na parapety prijímacieho salóna prezidenta republiky padal drobný dážď. Za dlhým bielym stolom sedel na jednej strane prezident Viktor Juščenko spolu sministrom zahraničných vecí Borisom Tarasjukom, vedúcim delegácie Verchovnej rady Ukrajiny pri Parlamentnom zhromaždení NATO Olegom Zarubinským, tlmočníkom azapisovateľkou. Oproti sedela delegácia Parlamentného zhromaždenia NATO. Prezident Pierre Lellouche, dvaja viceprezidenti – Turek Vahit Erdem aSlovák Jozef Baláž, generálny sekretár Simon Lunn, jeho zástupca David Hobbs aSvetlana, Ukrajinka zodpovedná vParlamentnom zhromaždení za vzťahy sUkrajinou. Viktor Juščenko ešte podpísal dajaké papiere, ktoré mu napochytro priniesol osobný tajomník, apotom na hostí priateľsky pozrel.
„Prepáčte moje meškanie, troška sa predĺžil rozhovor spredsedníčkou gruzínskeho parlamentu pani Nino Burjadze. Ale teraz mám pre vás času dostatok.“ Pousmial sa. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že tvár sa mu roztiahne do úsmevu, čosi ho zastavilo. Možno bolesť. Popolavá tvár, poznačená dôsledkami pokusu ojeho údajné otrávenie, vytvárala dojem meravosti. Napriek jazvám bol Viktor Andrejevič elegantný muž. Včiernom obleku sbordovou kravatou abordovou vreckovkou vnáprsnom vrecku vyzeral ako manekýn. Mierne prešedivené vlasy nad spánkami mu prekrývali zdeformované ucho.
„Pani Burjadze je šarmantná dáma amy to plne chápeme,“ odvetil Pierre Lellouche súsmevom, ktorý tomuto Francúzovi otváral dvere aj tam, kde iným ostali zatvorené. Pierre informoval prezidenta onávšteve námornej základne vSevastopole apoďakoval Ukrajincom za vynikajúcu pohostinnosť. Prezident bol očividne vdobrej forme. Hovoril pútavo, používal jasné argumenty, vtipkoval dokonca pri vážnych témach. Lellouche, Erdem, Lunn, Hobbs ho pozorne počúvali. Predstavovali si tohto muža na tribúne kyjevského Námestia nezávislosti vzime 2004, keď Juščenko viedol oranžovú revolúciu.
Baláž sedel ako prikovaný. Nedokázal sa sústrediť aprezidentove slová mu unikali. Mysľou mu prebiehali obrazy zNámestia Slovenského národného povstania, Štúrovej ulice, Banskobystrickej, Firšnálu aďalších bratislavských ulíc anámestí zaugusta 1968 plných sovietskych tankov. Miešali sa snepríjemnými pocitmi strachu, ktoré mu behali po chrbte vždy, keď si spomínal na betónové zátarasy na Check Point Charlie – priechode medzi východným azápadným Berlínom. Obrazy postupne prichádzali aodchádzali, ale ona ostávala. Sedela oproti nemu aBaláž znej nedokázal odtrhnúť oči...
„Ukrajina má eminentný záujem čo najskôr dostať pozvánku na rozhovory ovstupe do NATO. Očakávame, že sa tak stane na summite NATO vo Vilniuse. Uvítame podporu našej požiadavky aj zo strany Parlamentného zhromaždenia.“ Prezident si upil čaju. Lellouche mu zdĺhavo odpovedal. Baláž ako zhypnotizovaný hľadel na zapisovateľku, ktorá sedela krížom oproti. Zrelá päťdesiatnička sgaštanovým prelivom. Na svoj vek krásna žena. Sledoval ju, ako so sklopeným zrakom zapisovala obsah rozhovoru. Mal pocit, ako by značila aj nepodstatné veci len preto, aby nemusela od papiera zodvihnúť zrak. Keď to občas spravila, zdalo sa mu, že ho skúma. Zopárkrát na neho pozrela svojimi zelenými očami, aby ich vzápätí sklopila. Rozhovor sa pomaly chýlil ku koncu. Prezident venoval delegácii odvadsať minút viac, ako bolo plánované. Lellouche sa poďakoval za prijatie. Do miestnosti vošiel fotograf aurobil zopár záberov hostí sprezidentom. Juščenkovi spolupracovníci sa okrem tlmočníka pobrali ku dverám, keď prezident zvolal na zapisovateľku.
„Alexandra Josifovna.“ Baláž zaťal zuby. Robieval tak podvedome vždy, keď bol nervózny. Prezident jej čosi pošepkal, ona prikývla aopustila miestnosť. Fotograf urobil zábery, hostia zaželali Viktorovi Andrejevičovi všetko najlepšie arozlúčili sa.
Šéf protokolu ich odprevadil kvýchodu zprezidentského paláca. Všatni im vydali kabáty. Pri prechádzaní popri vojakoch prezidentskej stráže sa Baláž nevdojak obzrel. Spoza jedného zmramorových stĺpov galérie na prvom poschodí obrovského vestibulu prezidentského paláca na neho hľadela zapisovateľka Saša sprenikavými tyrkysovými očami, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Keď sa im pohľady stretli, zdalo sa mu, že sa usmiala. Obrátila sa arýchlo sa stratila za mohutným stĺporadím.
Cesta do hotela trvala nekonečne dlho. Služobné BMW sotva zastalo, Baláž trielil hore schodmi. Nervózne siahol do bočného priečinka diplomatky. Mal tam zopár fotografií avecí, ktoré obzvlášť miloval. Fotografie manželky vjej ľahkých letných šatách, svojich rodičov adetí. Aničky sMartuškou pod vianočným stromčekom. Aešte fotografiu, ktorú kedysi po odsťahovaní Martušky do Prahy našiel vjej veciach vškatuli na povale. Bol na nej mladý sovietsky vojak smatkou. Baláž na ňu dlho hľadel apremýšľal. Podľa jeho odhadov mohla mať fotografia asi sedemnásť rokov. Bola čiernobiela, ale aj tak na nej Baláž videl prenikavé tyrkysové oči. Potom spomedzi hŕby papierov na stole vytiahol obálku, ktorú dostali od ukrajinskej Verchovnej rady. Bol vnej program návštevy vrátane predstaviteľov ukrajinskej strany, sktorými sa stretnú. Nalistoval stranu sprogramom návštevy uprezidenta. Na druhej strane bolo zloženie ukrajinskej delegácie. Na poslednom mieste zoznamu bola ako pracovníčka protokolu prezidenta uvedená Alexandra Josifovna Guseva.
II. kapitola Berlín 1968
Auditórium Technickej univerzity na Triede 17. júna vBerlíne Charlottenburgu bolo natrieskané tak, že sa sotva dalo dýchať. Vyše tritisíc študentov zcelého Nemecka sa zhromaždili, aby odsúdili americkú agresiu vo Vietname. Napriek tomu, že bola polovica februára 1968, bolo vsále nezvyčajne teplo avzduch bol vydýchaný. Nad pódiom dominovala obrovská vlajka Vietkongu snápisom „Vietnamská revolúcia zvíťazí“. Pod ním bolo menšími písmenami napísané heslo: „Povinnosťou každého revolucionára je revolúciu uskutočniť.“
Thomas Ankermann pricestoval tesne pred začiatkom zhromaždenia nočným vlakom zBonnu. Vyslal ho krúžok SDS na Univerzite Fridricha Wilhelma vBonne. Nedokázal zakryť vzrušenie. Dnes po prvýkrát uvidí vakcii Rudiho Dutschkeho. Idol nemeckej mládeže sedel na ľavej strane tribúny. Hľadel do sály mäkkými, dobrotivými očami. Charizmatický človek strednej postavy shranatou tvárou, prívetivým úsmevom adlhými tmavými vlasmi, ktoré mu miestami kučeraveli. Talentovaný rečník. Jeho odporcovia sa ho snažili znevažovať tým, že mu neustále pripomínali jeho východonemecký pôvod aneoficiálne púšťali medzi študentov informácie, že je Žid.
Thomas ho hltal pohľadom. Zišlo mu na um, že vodca nemeckej ľavicovej mládeže pôsobí prekvapujúco mäkko až placho. Vzrušenie vsále rástlo, akeď Rudi vzal do rúk mikrofón, sála začala skandovane volať jeho meno. Rudi sa usmial azačal hovoriť. Spočiatku pokojne, no jeho výraz bol čoraz bojovnejší apresvedčivejší. Vyzval na organizovaný protiimperialistický boj. Masa študentov nadšene pískala, dupotala atlieskala. Vedľa Rudiho sedel čílsky študent Gaston Salvatore, ktorý fajčil jednu cigaretu za druhou. Thomasovi trochu prekážalo, že sa vsále fajčí, ale nadšenie ho uchvátilo. Vrátil sa do Bonnu plný dojmov zatmosféry anajmä zmuža, ktorý bude vnajbližších rokoch určovať jeho životné osudy. Bol ním fascinovaný. Vyjadroval presne jeho vnútorné pocity ahľadal odpoveď na otázky rovnakým spôsobom myslenia ako on.
Rudi Dutschke sa vypracoval na uznávaného vodcu nemeckej mládeže. Jeho heslo „Vúplnom odovzdaní sa pravde spočíva zmysel nášho života“ uchvátilo novú povojnovú nemeckú generáciu. Študentské nepokoje, ktoré sa šírili krajinou od polovice sedemdesiatych rokov, dosiahli vbúrlivom európskom roku 1968 vrchol. Kým študenti spočiatku protestovali proti pomerom na nemeckých univerzitách, postupne sa hlavný ťah nespokojnosti preniesol do oblasti ideológie. Okrem kritiky nemeckého hodnotového sveta sa čoraz viac objavovali heslá proti americkej agresii vo Vietname aproti plánovaným zákonom onúdzovom stave. Vytvorila sa silná mimoparlamentná opozícia APO, ktorej jadrom bol Socialistický zväz nemeckých študentov.
Napriek takmer zázračne rastúcemu hospodárskemu blahobytu narastala nespokojnosť najmä intelektuálov. Dôvod bol prostý. Neschopnosť či skôr neochota vyrovnať sa snacistickou minulosťou. Oficiálne západonemecké priznanie zla nebolo nikdy sprevádzané nefalšovaným individuálnym uznaním zodpovednosti. Bez priameho priznania toho, čo sa stalo vminulosti, videli mladí intelektuáli problémy Nemecka cez prizmu zlyhaní ani nie tak nacizmu, ale skôr bonnskej republiky. Atak pre Rudiho Dutschkeho, Petra Schneidera či mladších Andreasa Baadera alebo Reinera Wernera Fassbindera, západonemecká povojnová demokracia nebola riešením. Bola problémom. Vláda, podporovaná Američanmi vsadila na konzum vnádeji, že vrastúcom blahobyte nová generácia skôr zabudne na zlyhania rodičov. Vkrajine sa začali objavovať prvé supermarkety, domácnosti sa rýchlo vybavovali chladničkami, práčkami, televízormi apostupne iautomobilmi. Obľúbený bol predovšetkým „ľudový chrobák“ – vozidlo Volkswagen.
Materiálne úspechy rodičov, najmä nemeckých žien, ktoré postavili nové Nemecko, boli však poškvrnené morálnym dedičstvom. Ak niekedy existovala generácia, ktorej vzbura sa naozaj zakladala na odmietnutí všetkého, čo predstavovali ich rodičia – národnej hrdosti, nacizmu, peňazí, blahobytu, mieru, stability, práva, demokracie –, boli to „Hitlerove deti“, západonemeckí radikáli 60. rokov. Keď ktomu prirátame preľudnené internáty atriedy, vzdialených aneprístupných profesorov, zktorých vpodstate každý mal niečo do činenia snacistickým režimom, mdlá výučba bez rozvoja tvorivosti, bolo len otázkou času, kde sa tlaky prevalia najskôr.
Najživšia pôda bola na Slobodnej univerzite vBerlíne, ktorá bola založená vroku 1948 ako kompenzácia za to, že areál tradičnej Humboldtovej univerzity sa ocitol vkomunistickej sovietskej zóne Berlína. Na Slobodnú univerzitu prichádzali študovať mnohí radikáli. Nielen kvôli slobodnej atmosfére, ktorá vmeste vládla, ale izprozaického dôvodu. Vyhli sa brannej povinnosti. Západný Berlín – izolovaný ostrov vsrdci medzinárodného diania, bol slobodný napriek tomu, že bol ohraničený takmer dvestokilometrovým múrom. Postupne sa stal centrom protiamerickej študentskej revolty, hoci, paradoxne, celý Západný Berlín vrátane protiamerických študentov mohol existovať len vďaka americkej pomoci aprítomnosti amerických vojakov. Vojna USA vo Vietname sa stala náhradnou témou za chýbajúcu diskusiu ovlastných vojnových zločinoch Nemecka. Predovšetkým nemecká ľavicová mládež nenachádzala zmysel vpokryteckej, Američanmi „nadekrétovanej“ demokracii. Sveľkým záujmom sledovali vývoj vsusednom Československu, kde sa nový charizmatický vodca komunistov Slovák Alexander Dubček pokúšal oreformy stalinistického komunizmu. Imponovalo im nadšenie, sakým Česi aSlováci podporovali Dubčeka. Žiadny politik „demokratického“ Nemecka nemohol otakej podpore ani snívať.
Thomasa preto prekvapili Dutschkeho slová, keď hodnotil svoju nedávnu návštevu Prahy. Vysvetľoval tam zaskočeným českým študentom nezmyselnosť abezvýchodiskovosť reálneho kapitalizmu. Oni mu zasa vysvetlili nezmyselnosť abezvýchodiskovosť reálneho socializmu. Dutschke však bol sám vistom zmysle odchovancom reálneho socializmu, keďže sa narodil avyrastal vLückenwalde, ktorý bol vsovietskej okupačnej zóne, od roku 1949 nazývanej Nemecká demokratická republika. Sám sa označoval za socialistu vychovaného vkresťanskej evanjelickej rodine. Napriek prvotnej snahe podporovať budovanie socializmu vNDR, neustále sa dostával do konfliktu so základnými tézami marxizmu-leninizmu. Napokon sa šiesteho augusta 1961, týždeň pred začatím budovania berlínskeho múra, pridal ktakmer trom miliónom občanov NDR, ktorí od skončenia vojny reálny nemecký socialistický štát opustili. Prišiel do slobodného nemeckého štátu ako antikomunista aantifašista, aby sa postupne stal antikapitalistom. Jedni ho milovali, iní nenávideli. To je však už osudom vodcov.
Osudného jedenásteho apríla 1968 krátko popoludní šiel Rudi do lekárne, ktorá sa nachádzala zo dvadsať metrov od centrály SDS na hlavnej západoberlínskej triede Kurfürstendamm. Potreboval kúpiť liek pre trojmesačného synčeka Hosea Che. Do skončenia obedňajšej prestávky chýbalo necelých pätnásť minút. Rudi sa poprechádzal popred pohrebníctvom Breusig, tabakovým obchodom avrátil sa pred lekáreň. Sadol si na bicykel, majúc jednu nohu na ceste, druhú na chodníku. Po chvíli zbadal, ako priamo oproti nemu vstrednom páse „Kudammu“ zaparkovalo auto. Vystúpil zneho mladý muž, počkal na koniec vlny áut ablížil sa knič netušiacemu Rudimu. Zastal zo dva metre pred ním. Rudi bol zvyknutý, že ho ľudia na uliciach zastavovali ačasto sa snimi dával do debaty. „Ste Rudi Dutschke?“ spýtal sa mladý muž. Rudi súsmevom prikývol. Fanatický antikomunista Josef Erwin Bachmann, bytový maliar, ktorý len deň predtým pricestoval zMníchova, vytiahol zvrecka pištoľ achladnokrvne vpálil Dutschkemu dve guľky do hlavy. Rudi klesol na dlažbu anič necítil. Ani ďalšiu ranu, ktorú mu Bachmann pre istotu vpálil.
III. kapitola Kyjev 1968
Športová hala Burevestnika Kyjev bola zaplnená do posledného miesta. Volejbalisti Vysokej školy ekonomickej zBratislavy nastupovali na odvetný zápas proti Kyjevskej ekonomickej univerzite. Bol horúci júl, atak mali dresy prepotené už pred úvodným hvizdom. Jozef Baláž aväčšina jeho spoluhráčov hrali po prvýkrát vživote pred dvoma tisíckami divákov. Už pri rozcvičke bolo jasné, že to bude ťažký zápas. Ukrajinci klincovali jeden smeč za druhým atak to bolo aj počas zápasu. Winter horekoval, že dostanú „nakladačku“.
„Ak sa ktomu staviaš tak od začiatku, potom si láskavo sadni voľakde do šatne anekaz nám tu morálku. Nie je podstatné, či prehráme, alebo vyhráme. Podstatné je, že každý znás musí vyhrať sám nad sebou. Musí bojovať do roztrhania apotom je úplne jedno, či ich porazíme. Musíme poraziť našu posratosť! Rozumieš?!“ kričal na neho kapitán Bača. Winter len čosi slabo namietol, že toto mužstvo je vlastne základom Burevestnika Kyjev, ktoré je majstrom Sovietskeho zväzu. ASovietsky zväz je majstrom sveta. „Oto lepšie,“ trafil prudko Ciľo loptou Wintera, „nemáme čo stratiť.“
Na stene oproti slovenskej polovici ihriska boli umiestnené vedľa seba veľká sovietska ačeskoslovenská zástava. Ukrajinci boli skúsenejší, ale Slováci sa vobetavosti prekonávali. Balážovi sa nečakane darili „šable“. Jedna mu však uletela aprudká „rúra“ trafila sovietsku zástavu, ktorá spadla. Ukázalo sa, že ňou bola zakrytá veľká diera vstene. Zápas sa prerušil adiváci sa búrlivo zabávali na zriadencovi, ktorý vlajku nemotorne pripínal späť. Napokon Bratislavčania prehrali trikrát 13 : 15, ale diváci ich odmenili búrlivým potleskom. Dokonca aj diváčka vprvom rade, ktorej Baláž nechtiac odrazenou loptou rozbil okuliare. Podišiel knej aospravedlnil sa. Bola máličko krátkozraká ausmievala sa na neho nádhernými tyrkysovými očami. „Vsjo vporjadke,“ odvetila, keď jej galantne pobozkal ruku. Ostala vrozpakoch, očividne sa sčímsi takým nestretla. Baláž jej sľúbil, že zájde do mesta akúpi jej nové okuliare. „To nebude také jednoduché. Unás sa na okuliare čaká aj mesiac,“ pokrčila ramenami.
„Tak vám pošlem nové hneď po návrate. Dúfam, že sdajakými náhradnými to zatiaľ vydržíte...“
„Nerobte si starosti, mám druhé okuliare...“
„Nie, nie... osprchujem sa apočkajte, prosím. Napíšem si vašu adresu anajmä dioptrie...“
„Nie je to potrebné.“
„Ale je!“ nástojil.
„Adresa je ten internát, vktorom bývate.“
„Vy bývate v našom internáte?“ potešil sa Baláž.
„Vy v našom.“
„Prepáčte, na koho sa mám pýtať?“
Chvíľku váhala. „Alexandra. Alexandra Josifovna Grycenko. Volajú ma Saša.“
„Meňja zovut Jozef.“
„Jozef...“ usmiala sa. „Po našem Josif... Aj môj otec je Josif. Apriateľom Josifom hovoríme Osja... Budete Osja... Da?“
„Da.“
Čím viac na ňu hľadel, tým viac sa mu páčila. Takmer nespozoroval, že obe mužstvá už odišli do spŕch adiváci opúšťajú športovú halu. Cítil, ako mu pot steká po tele. Nebol si istý, či je to len znáročného zápasu. „Prepáčte, musím sa ísť osprchovať. Dnes večer máme svašimi posedenie. Vraj vtom internáte...“
„Viem. To ste optimista, ak si myslíte, že to bude posedenie. Bude to riadna zábava.“
„Prídete?“
„Je len pre pozvaných.“
„Práve ste pozvaná.“
Saša sa potmehúdsky usmiala. „Už musím ísť.“
Bratislavčania sa osprchovali. Chlapci podpichovali Baláža, že ešte ani neprišli do Kyjeva auž zbalil babu. Jozef ich poriadne ani nepočúval. Pred očami mal oči Saše anevedel sa dočkať večera.
Spočiatku priateľské posedenie sa postupne menilo na pijanské bakchanálie. Za dlhokánskym stolom vzasadačke internátu Ekonomickej univerzity sedelo zo štyridsať mladých ľudí. Ukrajinci aSlováci sa zabávali, popíjali, spievali. Baláž sa postupne, nenápadne presúval kSaši. Mal pocit, akoby sa poznali už dlho. Zaujímala sa oliteratúru, podobne ako on. Milovala Jevgenija Jevtušenka apoznala aj Miroslava Válka. Jozef cítil jej uprený pohľad, keď hľadel do pohára sčerveným vínom arecitoval Jevtušenka. Predseda organizácie Komsomolu na Univerzite Miša sa odrazu zodvihol. Bolo vidno, že má už slušne „nakúpené“. Prikázal priniesť šampanské. „To nebude dobré,“ poznamenal Čuki. „Pokračujme radšejvodkou.“
„Vsjo bude dobré. Potrebujem si svami pripiť ana to musí byť šampanské.“ Chlapci vedeli, že po predchádzajúcich prílevoch vodky, ukrajinského kvasu aslovenského červeného vína im šampanské na rozvahe nepridá. Miša sa nedal odbiť. Dal ponalievať, postavil sa, zodvihol pohár apovedal: „Priatelia, všetci pozorne sledujeme vyčíňanie amerických imperialistov vo Vietname. Celý svet sa búri proti tejto špinavej imperialistickej okupácii slobodného Vietnamu. Pripime si na zdravie našich vietnamských bratov.“ Všetci vstali apripili na zdravie vietnamských bratov. Miša čosi naznačil muzikantom, ktorí stáli vrohu. Dovtedy hrali sovietske piesne astaré hity od Elvisa aBeatles. Muzikanti začali hrať svetový protestsong Peta Seegera „We shall overcome“. Niektorí Ukrajinci sa popridávali. Zo Slovákov spievali Baláž aChochol. Pieseň poznali, občas ju hrávali na gitarách.
„We shall overcome, we shall overcome some day, deep in my heart Ido believe, we shall overcome some day.“ Pieseň postupne svojou jednoduchosťou strhla všetkých. Baláž sChocholom vytiahli gitary adružobné posedenie sa premenilo na akýsi soulový happening študentov protestujúcich proti vojne vo Vietname. Keď sa dospievalo, ozval sa obrovský potlesk. Študenti si opäť pripili. Vtedy sa predseda Miša postavil po druhýkrát. Knísavými gestami utíšil prítomných. „Priatelia, ďakujem vám za prejavy solidarity svietnamským ľu... ľudom... Hik... Chcem vám, našim slovenským druhom, vmene všetkých prítomných povedať, že pozorne sledujeme, čo sa deje vnašom bratskom Československu. Uisťujeme vás, bľaď, že nech bude akokoľvek, môžete sa na nás, sovietskych priateľov spoľahnúť... Hik... Tak ako vždy vhistórii sme stáli po vašom boku, budeme aj teraz. Dovoľte mi pripiť na družbu, na priateľstvo, na našich najvyšších predstaviteľov – súdruhov Leonida Iljiča Brežneva aAlexandra Stepanoviča Dubčeka.“ Zodvihol čašu. Pozerali jeden na druhého, váhali, napokon si bez zjavného nadšenia pripili. Slovákom sa nie veľmi chcelo pripíjať na zdravie Brežneva aUkrajinci očividne bez nadšenia vyslovovali meno Dubčeka. Mišov prípitok vniesol do debaty politiku. Možno to bolo aj dobré, pretože vo vzduchu bolo cítiť nevyslovené otázky. Tí, ktorí ešte vládali, búrlivo diskutovali. Baláž vposlednej chvíli strhol Sašu ksebe azachránil ju pred „šabľou“, ktorú hodil Dežo smerom, kde sedela. Bol prvou obeťou kombinácie vodky, červeného vínaašampanského.
Kapela vrohu začala hrať „beatlesovky“. „She loves You“, „All my loving,“ rozbláznili mladých Ukrajincov aSlovákov takmer do nepríčetnosti. Keď spevák začal úžasný lovesong „And Ilove her“, vzal Baláž Sašu do tanca. Chvela sa, mierne sa jej potili dlane. Spolu spievali: „I give her all my love, that’s all Ido...“ Privinula sa knemu natoľko spontánne aprirodzene, že si to takmer nevšimli. Jemne ju pohladil po vlasoch. Zodvihla knemu tyrkysovozelené oči. Vživote také nevidel. Hudba dohrala. Ukrajinci začali skandovať avyvolávať na Chochola sBalážom, aby zahrali na gitarách. Slováci sa pridali tiež. Baláž vzal gitaru. Chvíľu popremýšľal. „Niečo slovenské!“ zvolal Miša. „Dám niečo ruské,“ odvetil Baláž. Začal hrať Villona od Bulata Okudžavu. Obrátil sa kSaši, spievajúc: „Poká zemľja ješčo vertitsja, poka ješčo jarok svet, gospodi daj že ty každomu, čevo unevo net...“ Okudžava, zatracovaný amilovaný, Okudžava rozsudzujúci, Okudžava rebelantský. Opatrnejší sa tvárili, že nepoznajú slová, smelší sa pridávali. Pod vplyvom alkoholu boli smelí takmer všetci. Winterove prsty vyklepávali na povrchu stola rytmus piesne aoči pozorne sledovali rozgurážených študentov.
„Dokiaľ sa nám ešte krúti zem afarby sú samý jas, pane môj, ztoho, čo nemáme, udeľ každému znás. Múdremu nechaj hlavu, zbabelému koňa daj, šťastnému nadeľ výhru – aj na mňa však pamätaj...“
Postupne nebolo vmiestnosti nikoho, kto by nespieval. Ukrajinci po rusky, Slováci po slovensky, tí, ktorí text nepoznali, si pohmkávali. Baláž cítil, ako ho Saša priam vpíja pohľadom. Začal hrať východoslovenské čardáše. Keď spustil „Milá moja, pušč mne dnuká, bo ci nešem jabluká...“, Saša sa prekvapujúco pridala. Vsále bolo chvíľu ticho, potom sa ozval obrovský aplauz.
„Vy poznáte naše piesne?“ prekvapený sa knej obrátil.
„Poznám. Aj vaše básne... Ja sládke tušby, tušby po krase spevam peknotou nádšeny avtomto dúše mójej óchlase svjet mój cjely je zavreny... Sladkovič,“ potmehúdsky sa usmiala. „Mám slovenské korene. Moji rodičia sa narodili vUžhorode za Československej republiky. Mama sa za slobodna volala Sidorová. Ja som vlastne Slovenka...“
„A teraz dajaké country,“ zvolal ktosi. Na country bol špecialista Ďuro Chochol. Moravan, ktorý študoval vBratislave. Keď spustil „Zlaté střevíčky“, začala sa vsále takmer davová hystéria. Pieseň za piesňou sa niesla internátom. Vsále sa pomaly nedalo dýchať. Zaplnili ju všetci, pozvaní inepozvaní, každý sa do nej vmestil.
Baláž zacítil, ako ho Saša chytila za ruku anaznačila mu, aby šiel von. Vsále bol taký hluk, že si to nikto nevšimol. Už si vôbec málokto niečo všímal. Pošepla mu číslo izby. Bola len ozopár dverí vzáhybe chodby napravo od zasadacej sály. Na sekundu zaváhal, ale zvedavosť atúžba jeho ostych prekonali. Zjej pohľadu mu bolo jasné, že myslí na to isté čo on. Sotva vošiel do jej izby, prudko otočila kľúčom. Vrhla sa naňho avášnivo ho bozkávala. Nebránil sa. Naopak. Nikdy predtým nepocítil vsebe takú túžbu po žene ako vSašinej izbe. Obaja boli trochu nešikovní. Nemali vmilovaní takmer žiadne skúsenosti. Milovanie nepatrilo kvýbave mladej členky Komsomolu amladého člena Československého zväzu mládeže.
„I give her all my love, that’s all Ido...“ Saša bola úžasne vášnivá. Jozef si spomenul na starého harcovníka Baču, ktorý chalanov vo vlaku varoval, aby si dávali na Ukrajinky pozor. Sú vraj prudké, vášnivé amilovanie je pre ne súčasťou hlbšieho vzťahu. Saša bola jeho prvá žena aon bol jej prvým mužom. Dovtedy sa len sporadicky bozkávala schlapcami, ktorí ju obletúvali asnažili sa ju získať. Boli však nemotorní ahrubí. Takmer vždy sa opili agrobiansky ju chceli zneužiť. Veľmi – veľmi sa už chcela milovať, ale nestretla nikoho, ukoho by aspoň trochu ucítila, že ju má vúcte. Oláske veľmi nesnívala, ale očakávala od muža aspoň uznanie anehu. Počas celého večera pozorovala Jozefa ačím ďalej tým viac ju priťahoval. Keď jej do tela začalo vstupovať akési zvláštne, dovtedy nepoznané teplo, neovládla sa. Podobné pocity mal aj Jozef. Keď ju vzal do tanca azačali hrať pomalú skladbu, pritisol sa knej tak, že nemohla necítiť jeho vzrušenie. Hľadela mu do očí, obaja sa mierne potili aona sa knemu pritisla ešte viac.
Keď prišli do izby, prevalila sa priehrada so zadržiavanou vášňou, ktorú nič anikto nemohol zastaviť. Napriek tomu, že Jozef mal prudkú povahu, bol knej nežný ajemne ju hladil po prsiach, špičkami nechtov ju mierne škrabkal po chrbte anevydržateľne ju dráždil krúživými pohybmi medzi stehnami. Saša sa pristihla pri myšlienke, že je nahá pred cudzím mužom avôbec sa nehanbí. Ich milovanie bola také prirodzené, spontánne ataké skutočné, akoby boli milencami dlhé roky.
Obaja mali pocit, že sa medzi nimi stalo čosi viac ako len to, že sivymenili telesnú lásku. Saša ani Jozef neboli dovtedy skutočne zaľúbení apríval citov ich oboch zaskočil. Ak takto prichádza skutočná láska, je to nádherné.
Keď sa odobrú hodinu vrátili, vsále bol hluk, spev, pripíjalo sa na družbu. Nikto si ich neprítomnosť nevšimol. Asi hodinu spolu bez prestania tancovali. Nedokázali aani sa nechceli brániť emóciám. Pomaly začínalo svitať, keď Baláž čosi pošepkal Saši. Nenápadne sa vytratili aocitli sa na Sašinej izbe druhýkrát. Milovali sa do rána. Povedala mu, že spolubývajúce sú odcestované. Spýtal sa jej, čo študuje. Usmiala sa.
„Nie som študentka. Pracujem ako sekretárka na oblastnej vojenskej správe. Pochádzam zdediny Kolodno vIršavskom rajóne. VKyjeve som nezohnala ubytovanie, tak bývam ukamarátok načierno. Ale dá sa. Takých ako ja je tu habadej. Vrátnikom dáš občas fľaštičku „Moskovskej“ aprižmúria oči.“ Potom ju bozkal.
„Ľúbiš ma?“ spýtala sa. „Myslím, že áno... áno... nie, nemyslím... viem to... určite... Áno. Ľúbim ťa.“
