ղľáԾ
Naozaj. Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som sa len ako správny chlap postarať osvoju ženu. Tak ako sa to učia deti vškole. Bolo by, samozrejme, krajšie, keby som prišiel domov svýplatou apriniesol jej čokoládu. Merci alebo Lindt. Nejaký milý šperk. Hoci aj bižutériu. Náramok zmuránskeho skla, aké predávajú turistom vstánkoch na námestí. Bolo by krajšie, keby som ju vždy piateho vmesiaci pozval na večeru. Keby sme mohli sedieť na terase jednej ztých pizzerií na brehu kanála adeliť sa opizzu. Hoci aj vegetariánsku, akú má Marisia rada. Alebo si kúpiť fľašu bieleho vína acestou zpizzerie sa zastaviť vo videopožičovni. Každý by si radšej vybral takýto život. Celkom obyčajný. Taký obyčajný, že vskutočnosti možno ani neexistuje.
Už si však ani nepamätám, kedy som naposledy dostal výplatu. Kedy som mal naposledy vrukách zväzok bankoviek, ktoré vyzerali ako vyžehlené. Oúčte vbanke ani nehovorím. Bankové konto patrí ktomu obyčajnému životu, zktorého som sa nebadane vyšmykol. Postupne, ako keď dieťa vyrastie zčižiem. Nie zo dňa na deň. Nie naschvál. Plynulo, ako keď sa začne stmievať. Atak to bolo aj stým kradnutím.
Vtedy, keď Marisia hovorila, že nevie variť. Hneď, ako sme sa zoznámili. Keď sme po prvýkrát spolu raňajkovali avolské oká sa jej roztekali ako kaluže po výdatnom daždi. Ako teplé blato nadne termálneho prameňa. Sedel som unej vobývačke arozhliadal sa po cudzej izbe. To ešte mali sGregorom spoločný byt avšetci sme chodili do práce. Boli sme na dobrej ceste. Vto prvé ráno, keď mi polonahá Marisia nosila taniere srozliatym žĺtkom azdrapmi bielka. Vajíčka polámané na kúsky ako námraza. Ako tenký ľad, ktorý na slnku vyzerá ako striebro. Zoškrabúvala ich varechou zhrdzavej panvice anosila na kôpkach do obývačky, kde som sedel na gauči apýtal sa, či jej nemám pomôcť. Ale Marisia nechcela pomoc. Vravela, že sa naučí variť. Vraj ona je vegetariánka. Obeduje vškôlke ana večeru si kúpi kus pizze. Tu vstánku na rohu, kde Turci predávajú kuracinu vžemli ana železných panviciach urestované klobásy. Azeleninovú pizzu, ktorú si kúpi každý večer cestou zpráce. Lebo ona je vraj vegetariánka avmäse sa nevyzná. Ale teraz sa naučí variť, smiala sa vto ráno, keď sme spolu po prvýkrát raňajkovali. Vraj sa naučí variť abude mi plniť všetky želania. Ako správna žena svojmu mužovi.
Skutočne potom veľa varievala. Kuchyňa voňala praženým olejom. Často sme vetrali, lebo Gregorovi hustý vzduch vadil. Vtedy ešte býval snami, hoci väčšinu času trávil zavretý vo svojej izbe. Potom Marisia chcela, aby som priniesol mäso. Vraj ona sa vmäse nevyzná. Ona je vegetariánka, ale pre mňa chce pripraviť rezne. Rozprávala mi, ako ju kedysi stará mama posielala do mäsiarne. Vkrajine, ktorej sa dnes hovorí domov. Priniesť karé alebo bôčik. Zadné alebo predné. Smiala sa na mäsiarskej hantírke, ktorá jej nič nehovorila. Preto povedala, aby som skočil do potravín. Aby som vybral niečo dobré. Bol som rád, že jej môžem pomôcť. Avzal som si peniaze. Lebo vtedy sme ešte mali, hoci účet vbanke som nemal už dávno. Vlastne odkedy som prišiel. Boli stým komplikácie. Vbanke chceli papiere apotvrdenia. Borko, môj vtedajší šéf, ma aj tak vyplácal rovno na ruku. Bankové konto sme ani nepotrebovali. Ale peniaze sme vtedy ešte mali. Veď som chodil pracovať na stavbu akaždý piatok po šichte ma Borko vyplatil. Porátal hodiny za celý týždeň azo železného kufríka vybral zväzok bankoviek previazaný papierovým prúžkom. Bankovky vyzerali ako vyžehlené. Ako vystrihnuté zvýkresu, keď sa deti hrajú na obchod. Prsty sa šmýkali po nepoddajnom papieri. Veď Borko ich mal všetky vbanke. Odtiaľ ich pre nás vybral apriniesol vželeznom kufríku, ktorý sa zatváral na číselný kód. Každý piatok po šichte, keď sme sa prezliekli anedočkavo fajčili pred maringotkou. Nevedeli sme sa dočkať, kedy Borko včervenej helme skontroluje celú stavbu azjaví sa medzi miešačkami anádobami svápnom so železným sejfom vruke. Peniaze som si potom strčil do zadného vrecka, preložené na polovicu. Ako kedysi, keď som si odkladal staniol zčokolády aleštil ho nechtom, až sa plech prehýbal ako zlato. Vždy som pritom myslel na Marisiu. Adoma som bankovky porozkladal po stole ako hracie karty. Bolo ich toľko, že sa tam všetky ani nezmestili. Prekrývali sa ako šupiny exotického plaza. Ako farebné škridle na streche domu. Tak ich Marisia našla, keď vošla do izby. Marisia, ktorá bola speniazmi veľmi opatrná. Vždy sa ma spýtala, či ma Borko neokráda ači mi hodiny zratúva spravodlivo. Či si ich aj ja zapisujem, aby som ho mohol kontrolovať. Aja som ju ubezpečil, že mi Borko zaplatil každú odpracovanú minútu. Ukázal som jej kalendárik, do ktorého som si každý deň skutočne zapísal počet odpracovaných hodín. Niežeby som Borkovi neveril. Ale keď som už nemal účet vbanke, chcel som mať aspoň kalendárik, ktorý by vmojom živote udržiaval poriadok. Lebo takéto veci sú dôležité. Vzadu zoznam známych aj sadresami atelefónnymi číslami apri každom mesiaci poznámka, kto bude mať narodeniny. Pri každom dátume počet odpracovaných hodín apri každom piatku výplata, ktorú som po šichte dostal od Borka. Hoci som ešte nemal bankové konto, mal som aspoň kalendárik. Poriadok vživote aMarisiu, ktorá sa učila variť.
Tak to bolo každý piatok. Večerný rituál. Bankovky od Borka som porozkladal po stole ako hracie karty aubezpečil Marisiu, že ani jediná nechýba. Veľmi sme sa zpeňazí tešili. Maznali sme sa snimi. Prepočítavali ich atriedili na kôpky. Spolu stými, ktoré nám ostali zpredchádzajúceho týždňa. Lebo Marisia nástojila na tom, aby sme šetrili. Aby sme bankovky amince odkladali do plechovej nádoby na čaj. Tie, ktoré sa od jedného piatka podruhý neminuli. Nádobka zo zeleného kovu bola našou bankou. Taká, vakej sa na trhu predávajú sypané čaje. Akú dostanete na narodeniny, keď niekto nevie, čo vám má kúpiť. Kov, zktorého sa miestami šúpal zelený smalt.
Vždy vpiatok vošla Marisia do miestnosti ako do izby srozsvieteným vianočným stromčekom. Ako psík, keď zacíti vôňu večere. Bankovky boli na stole porozkladané ako hracie karty. Sklonila sa aniekoľko vybrala. Srozvahou, akobyhľadala tie, vktorých je vpísaný jej osud. Opatrne, akoby zvrchnej strany karty mohla odčítať jej význam. Akoby sa musela sústrediť na to, čo jej peniaze hovoria. Bankovky potom odniesla do banky. Tak sme tomu hovorili. Do plechovky na čaj, vktorej sa ztýždňa na týždeň hromadilo naše bohatstvo. Vybrala znej peniaze apridávala knim ďalšie. Každý piatok ich znovu aznovu prepočítala. Hoci vždy presne vedela, koľko toho vplechovke máme. Triedila bankovky podľa hodnoty aukladala ich ksebe. Rolovala ich do tenkých trubičiek, aby sa vnich lepšie vyznala. Aby sa do plechovky všetky zmestili. Lebo vtedy ich bolo ešte dosť. Len niekedy sa stalo, že nám peniaze na týždeň nevystačili. Že sme užvstredu museli siahnuť do banky. Hoci plechovka speniazmi stála na vrchnej polici vskrini, nikdy som ju neotváral bez Marisie. Keď sa minuli peniaze určené na týždeň, čakal som, kým bude doma, aby mi znádobky na čaj vybrala jednu zbankoviek. Marisia ich pri tej príležitosti opäť prerátala. Potompovedala, že budúci týždeň si musíme dávať lepší pozor. Nekúpiť celozrnný chlieb, ale obyčajné pečivo. Namiesto sladkej smotany len mlieko. Namiesto banánov tunajšie jablká.
Marisia nebola lakomá. Vhre sbankovkami nešlo ani tak veľmi openiaze. To sme obaja vedeli. Keď už nemáme účet vbanke abývame načierno vcudzom byte, musia existovať takéto rituály. Rituály, ktoré nám zabezpečia normálny život. Alebo aspoň jeho zdanie. Potom, ako sa Gregor odsťahoval amy sme vjeho byte ostali sami. Ani väzňom vbase, ktorí sa pravidelne holia advakrát denne si umývajú zuby, nejde ohygienu. Hra na šetrenie bola kostrou obyčajného sveta, ktorého sme sa nechceli vzdať. Stačilo na chvíľu nedávať pozor. Ako keď dieťa pootvorí dlaň, vktorej drží šnúru sbalónom. Len na okamih uvoľní stisk abalón odletí ako poštový holub. Preto sme si sMarisiou dávali taký pozor. Držali sa obyčajného života zubami-nechtami. Preto som sa každý piatok podvečer nevedel dočkať, kým prídem domov svreckom nohavíc plným ešte teplých bankoviek. Ktoré budeme sMarisiou pestovať ako zárodky našich detí.
Lenže keď ma Marisiaposlala do potravín kúpiť rezne, nemal som už vôbec nič. Na Marisiu som sa mohol úplne spoľahnúť. Ráno mi pripravila dva krajce chleba amedzi ne vložila nakrájané vajíčko. Desiata zabalená vservítke avmikroténovom vrecúšku. Ako kedysi, keď bola vškole druhá prestávka desiatová. Trvala dvadsať minút adeti si na lavice rozprestreli vyžehlené obrúsky. Preto som peniaze ani nepotreboval. Cez deň desiata od Marisie odložená na vrchnej poličke železnej skrinky, vktorej som na stavbe držal svoje veci. Avečer Marisia niečo uvarila. Tak ako vten deň, keď ma poslala do potravín po mäso. Musel to byť štvrtok večer. Na peniaze som si vtom čase dával pozor. Nestávalo sa, že by som ostal sprázdnymi vreckami. Chlapi si na stavbu nosili plechovky spivom, ale ja som sa kvôli Marisii všetkého zriekol. Bol to náš svet. Naše úspory anaša cesta za lepším životom. Tak sme si to sMarisiou opakovali. Že keď si budeme dávať pozor astarostlivo odkladať peniaze do banky, všetko sa zlepší. Že raz budeme mať skutočné bankové konto avkladnú knižku. Raz budeme ako tí ľudia, čo vsamoobsluhe platia kreditnou kartou. Preto som vto popoludnie nemal už celkom nič. Vten deň, keď ma Marisia poslala do potravín kúpiť mäso, ktoré chcela pripraviť len kvôli mne. Veď sama bola vegetariánka. Bol štvrtok aja by som bez peňazí do piatka vydržal. Sdesiatou od Marisie, ktorá by mi cez obednú prestávku vpráci stačila, kým by som od Borka po šichte dostal výplatu. Ale Marisia sama povedala, nech si zoberiem zbanky. Vybrala zo skrine čajovú plechovku aznej jednu zo skrútených bankoviek. Vraj občas si to môžeme dovoliť. Mäso namiesto zemiakovej kaše. Potraviny boli vo vedľajšej budove avonku snežilo. Vzal som si kabát abankovku od Marisie ašiel som kúpiť mäso.
„Žiadne kura ani rybu,“ povedala Marisia. „Kura odletí aryba odpláva. Odnesú nám šťastie. Okrem toho, chcem poriadne mäso. Žiadna hydina, žiadne rybie prsty.“
Vpotravinách som chvíľu stál pred mäsiarskym pultom. Na hákoch viseli kusy krvavej bravčoviny abiela slanina shrubou kožou. Dolu vmraziarenských boxoch boli balíčky srezňami na polystyrénových táckach, zabalené vcelofáne. Predavačky vzásterách brali mäso zhákov aukazovali ho zákazníkom. Potľapkávali ho achválili. Potom ho oceľovým nožom sekali na kusy, hádzali na váhu abalili do mastného papiera. Keď balíčky podávali zákazníkom cez pult, stekala znich mäsová voda ako krvou zafarbený moč. Chcel som Marisii urobiť radosť. Priniesť jej pekne zabalený rezeň. Na dôkaz toho, že patríme ktým, čo si ho môžu dovoliť. Vedel som, čo by si pomyslela, keby som na kuchynský stôl položil nevkusný balík papiera. Taký, po ktorom mäsová šťava steká ako po ľahko umývateľnom plastovom obruse. Nechcel som, aby mala pocit, že sa ztoho sveta nikdy nedostaneme aruky budeme mať navždy zalepené masťou aobschnutou šťavou zo surového mäsa. Že ostaneme navždy kanibalmi. Vegetariánka, ktorá mäso nemala rada. Pomyslela by si, že už navždy budeme patriť ktým, ktorým kuchyňa páchne po kuracích žalúdkoch. Chceli sme byť ľuďmi vyššej kategórie. Aspoň zdanlivo. Nemali sme účet vbanke, ale jesť budeme vkusné rezne zabalené vcelofáne. Zvrchu ožiarené červenkastým svetlom, ktoré im dodá zdanlivú čerstvosť.
Motal som sa chvíľu okolo mraziarenských boxov avybral dva najlacnejšie plátky bravčového. Aj skosťou. Avtedy mi to napadlo. Balíček smäsom bol malý ačistý, zmestil sa takmer do dlane. Chcel som Marisii urobiť radosť. Mal som vpeňaženke skrútenú bankovku. Vopchal som mäso do vrecka zimníka, chvíľu sa ešte motal okolo regálov so sladkosťami avyšiel som von.
Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som Marisii urobiť radosť. Achcel som sa ako správny muž postarať osvoju ženu. Bolo to niečo ako detská hra. Ja pôjdem na lov aMarisia mi uvarí prinesenú korisť. Apotom sastaneme obyčajnými ľuďmi. Úzkostlivým dodržiavaním našich pravidiel. Ako starý človek, čo chodí každé ráno na prechádzku. Len aby nevyšiel zcviku, hoci každodennú trasu už pozná zpamäti. Stačí si raz dlhšie pospať, aby nikdy viac nevstal zpostele. Poddať sa nechuti apovedať si, že priveľmi fúka vietor. Ana druhý deň nebude vládať vyniesť do kontajnera vrecko so smeťami. Preto sme sMarisiou nesmeli poľaviť. Aby sme sa stali obyčajnými ľuďmi. Takými, akých sme videli vsobotu poobede vparku. Mamy, ktoré si pri pieskovisku zapálili cigaretu, lebo doma nefajčia. Ľudia, ktorí majú jednoduché účty vbanke. Rodina, kde mama varí aotec číta noviny. Keď Marisia vten večer pripravila ukradnuté mäso, mali sme ten život už na dosah ruky.
„Takto by to malo byť každý večer,“ povedala Marisia. Bola len vnohavičkách ablúzke apripomenula mi tak ráno, keď som unej po prvýkrát raňajkoval. Vtedy, keď vbyte býval namiesto mňa ešte Gregor. Chcel som Marisii vrátiť bankovku, ale rozmyslel som si to. Vnasledujúci piatok som ju zamiešal medzi ostatné, ktoré mi vten podvečer vyplatil Borko. Tak sa bez Marisiinho vedomia vrátila do obehu. Opäť som bankovky porozkladal po stole. Aj stou, ktorú som ušetril. Do pravidelných radov, všetky tou istou stranou navrch. Marisia sa spýtala, či som si Borkom istý. Všetci sme poznali príbehy, ako šéfovia okrádajú. Mali nás úplne vrukách, ale Borkovi som veril. Chvíľu sme sa speniazmi maznali. Triedili sme ich na kôpky astĺpiky bankoviek rôznej hodnoty sme prekladali cez seba, uložené vpravých uhloch. Potom som peniaze vzal do ruky apridržal pred Marisiou. Ako čašník nanóbl oslave tácku so šampanským. Na pravej dlani som mal položený celotýždňový zárobok, ľavú som si schoval za chrbát, akoby som vnej držal biely obrúsok.
„Madam,“ povedal som.
Marisia sa smiala avyžrebovala spomedzi bankoviek tie, ktoré tento týždeň odložíme. Suma sa menila podľa toho, po akých bankovkách náhodne siahla. Preto sme mali vniektorý týždeň viac ako inokedy. Ale rituál sa nesmel narušiť. Marisia vložila peniaze tam, kam patrili. Boli sme obyčajní ľudia. Mali sme plány aúspory. Vtedy bolo ešte všetko, ako malo byť. Nemal som síce účet vbanke, ale dostával som výplatu. Býval som sMarisiou. Kradnúť som naozaj nechcel. Nevšimol som si, ako sa ten obyčajný život pomaly stráca. Ako detstvo.
