ղľáԾ
Rozhodla sa, že ak už nerobí vživote nič zmysluplné, začne si aspoň do zošita zapisovať svoje myšlienky. Nechcelo sa jej, najradšej by si bola opäť ľahla aspala, ale premohla sa, zašla do kníhkupectva akúpila si pekný notes. Nebol lacný, na jeho obale boli odfotené klapky písacieho stroja. Podľa ich tvaru to bol veľmi starý písací stroj. Na písmene Kbolo pierko. Fotografia bola čiernobiela, veľmi romantická, majiteľa či majiteľku notesa mala zrejme nabádať kpísaniu poézie alebo prózy. Tak to aj Regina pochopila adoma na prázdnu stránku bez linajok perom veľkými tlačenými písmenami napísala:
„Človek by chcel, aby určité veci zostali nemenné, aby zostali také, aké sú. Aby nezomrel nikto blízky, ale aj neblízky. Sused, človek, ktorého sme poznali len zmédií alebo zfacebooku. Človek by sa najradšej donekonečna držal člna, ktorý sa prevrátil, ale vistej chvíli sa ho musí pustiť.“ Boli to zaiste hlboké myšlienky, ale neboli ničím objavné ani zaujímavé.
Sadla si na záchod, aby vykonala veľkú potrebu. Zobral si so sebou aj notes, že si doň ešte čosi zapíše. Možno jej zíde na um báseň. Alebo by mohla začať písať román. Naposledy písala slohy na strednej škole ačlánky do školského časopisu. Teraz píše len články do Životnej poistky. Na začiatok si bude zapisovať aspoň svoje myšlienky. To by ju mohlo zatiaľ uspokojiť, keď sa pokúsi pomenovať realitu azachytiť svoje pocity. Potom uvidí, čo ďalej. Mohla by si založiť blog. Ale nie, to zavrhla. Nechce, aby ostatní čítali, čo jej zíde na um, cítila by sa príliš obnažená. Pred kolegami by sa mohla strápniť. Stačí jej, že je podpísaná pod článkami vŽivotnej poistke, už za to sa väčšinou hanbí. Keď číta svoj vlastný článok včasopise, pripadá si, akoby bola nahá. Ato pritom vôbec nepíše osebe, nepíše nič intímne; sú to reportáže arozhovory, prípadne obyčajné správy, články o poistení.
Záchod mal okienko, ktoré viedlo na dvor ahneď oproti boli kuchynské okná ďalších bytov. Regina mávala okienko otvorené, zastreté závesom, vidieť ju teda nebolo, ona však mohla počuť hlasy, ktoré sa ozývali zdvora alebo zkuchýň. Aj teraz ju hlas susedy rušil anemohla sa sústrediť na vlastné myšlienky, nedokázala si už nič zapísať. Bol to hlas trochu šibnutej dôchodkyne, majiteľky malého agresívneho psa Vergília, ktorý na Reginu vždy štekal achcel jej vždy vbehnúť do bytu. Niekoľkokrát kvôli nemu skoro dostala infarkt, keď jej zaštekal za chrbtom alebo priamo do tváre, keď šla práve hore schodmi aVergílius šiel práve na prechádzku. Suseda ju však vždy upokojovala: „Nebojte sa, on sa len teší, že vás vidí.“ Telefonovala teraz pri otvorenom okne zmobilu arozprávala tak nahlas, že Regina notes definitívne odložila na zem. Nemohla susedu nepočúvať: telefonovala zrejme skamarátkou a jej hlas znel hystericky. „Ja som zjedla lieky na ráno aj na večer, neviem, čo sa so mnou stane... Aty sa upokoj, moja, sľúb mi to... Sadni si niekde na lavičku aupokoj sa. Mysli na to, že sa kúpeš vo svetle lásky aNajvyšší je stebou. To ti tak pomôže, že až. Tvoji bohovia sú stebou, mysli na to! Myslím na teba, pá-pá.“
Suseda je možno vohrození života, napadlo jej, ak pojedla všetky lieky, ale veľmi ju to nevzrušilo. Ani jej nezišlo na um ísť za ňou azachraňovať ju. Suseda často nechávala obyvateľom domu na vchodových dverách ana stenách rôzne odkazy. Naposledy sa na chodbe objavila ceduľa snápisom: „PRE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH! NESERTE NA CHODBE ANENECHÁVAJTE SVOJE SMETI TU! JE TO VIZITKA ĽUDÍ VTOMTO DOME!“ Tú tam však vylepila iná suseda, ako sa Regina neskôr dozvedela, suseda Oksana, Ukrajinka, ktorá vo vchode prevádzkovala aj obchod s oblečením. Predtým však susedia Minárikovci, ktorí obývali luxusný byt hore vnadstavbe, vylepili dole na dvere oznam, vktorom susedom vyčítali, že pri rekonšrukcii fasády sa kontajnery sodpadkami ocitli pod oknami prízemného bytu, ktorý vo dvore obýval ich dospelý syn. Susedia Minárikovci apelovali na susedskú slušnosť aempatiu, keďže odpadky ich synovi pod oknami smrdia alákajú potkanov. Majiteľka Vergília kich odkazu perom dopísala: „A MINÁRIKOVCI MALI NA VEČERU PÁRKY SHORČICOU.“ Regina si ľahko domyslela, kto je autorom tohto odkazu, apotom aj na vlastné uši cez záchodové okienko počula, ako sa tým majiteľka Vergília chválila Oksane asmiala sa na tom.
Počúvajúc teraz telefonát susedy však už Regina nič nevytvorila, nič si do notesa nezapísala. Utrela sa, spláchla, zašla do kúpeľne aumyla si ruky. Opláchla si ich najprv teplou apotom studenou vodou. Vždy to tak robila. Potom si ruky utrela visiacim froté uterákom. Bol príjemný, mäkký, kúpila si ho vTescu len nedávno, ešte nestačil praním zdrapľavieť. Počas umývania rúk sa na seba pozerala vzrkadle. Usilovala sa zatváriť tak, aby vyzerala čo najlepšie. Napokon si dala dolu okuliare na čítanie, ktoré mala na vrchu hlavy. Pohodila vlasmi, zobrala kefu aprečesala sa. Zobrala zpolice rúž anatrela si ním ústa, hoci bola doma a nikam sa nechystala. Chcela vyzerať dobre len sama pre seba, keď oseba vniektorom zo zrkadiel nechtiac zavadí pohľadom. Aj pri náhodných pohľadoch do zrkadla sa chcela vidieť upravená. Mohla sa na seba nepozrieť, ale nedalo sa, zrkadlo bolo umiestnené nad umývadlom tak, že sa nedalo vyhnúť. Videla odraz svojej tváre niekoľkokrát za deň. Atiež vždy, keď sedela na gauči, mala blízko seba malé okrúhle zrkadlo aobčas knemu zablúdila pohľadom. Kontrolovala sa. Chcela stále vidieť, ako vyzerá, akú má tvár. Či jej pribudli vrásky, či jej priveľmi nevyrástli vlasy anevidieť nezafarbené šediny. Cerila na seba zuby aobzerala si ich nedokonalosti. Otočila zrkadlo na stranu, ktorá zväčšovala aobzerala si nedokonalosti pleti. Akoby jej zrkadlo malo povedať, kým je aupokojiť ju, že nemusí robiť paniku. Ale zrkadlo nie anie spolupracovať. Nevravelo jej, že je mladá apekná: zlomyseľne jej ukazovalo vrásky na krku avo výstrihu. Natiahla krk avystrela sa, aby na chvíľu našponovala kožu. Vedela, že sa klame, ale aj tak to urobila. Na chvíľu si dodala sebavedomie. Potom zrkadlo odložila nabok tak, aby sa vňom nevidela anahnevala sa na seba. Vedela, že by sa doň nemala vôbec pozerať, mala by radšej písať. Zapisovať si básne alebo myšlienky do notesa, na to si ho predsa kúpila. Alebo si zapisovať situácie, ktoré zažila, viesť si obyčajný denník, nie takto márniť čas hlúposťami. Možno to napokon bude mať nejaký zmysel, zostanú po nej aspoň myšlienky. Možno si ich raz niekto po jej smrti prečíta. Nevedela síce, komu načo budú, no predstavovala si, že keď zomrie, niekto vjej byte nájde jej zošit. Veci sú pominuteľné, aj telo. Nemala by sa orientovať na hmotné veci. Vie, že by nemala chodiť po nákupoch, míňať peniaze na oblečenie apozerať sa každý deň do zrkadla. Myšlienky sú večné, tie by mohli mať nejakú cenu. Aj keď... Je to hlúposť. Prečo by mali mať pre niekoho cenu jej myšlienky? Celé jej to zrazu prišlo ako nezmysel. Čo ak nič nemá cenu. Tak veľmi sa zrazu vydesila pominuteľnosti všetkého, že nesmelo siahla po zošite: otvorila ho achvejúcou sa rukou tlačeným písmom napísala: „Keď ju ako dieťa všetko ešte len čakalo, zdalo sa jej, že toho má tak veľa pred sebou. Nemôže uveriť, že už nie je dieťa, že už nie je ani mladá, ba dokonca si už čoskoro nebude môcť hovoriť ani zrelá žena. Už bude, vlastne už začína byť stará. Ešte sa tomu vzpiera, ešte tomu neverí, ale bude sa musieť podvoliť. Kŕčové žily, šedivé vlasy, starecké pehy vo výstrihu avrásky na krku.“ Na záver dopísala dátum. Zavrela zošit, vystrela sa na gauči azaspala.
