ղľáԾ
Musíš si zvykať na ostrosť svetla
a každého okamihu života.
Walt Whitman
... očistiť, vyjasniť, umocniť
ten večný okamih, vktorom jedine žijeme.
William Carlos Williams
Stratený vo veľkosti neba
Fialkové údolie
Žiadne slová, toto je neha.
Mlčanie, plné nevyslovených slov.
Vmrazivom ráne pod vysokým nebom
čakajú na milosť, že niektoré znich platí.
11. 1. 2009
íDzť
Pri mojich nohách pes, uprene
hľadí na mňa, ja na hviezdy.
Možno vie, očom mlčia.
Vesmír sa trblieta vhlbokom pokoji.
Do rána môžem zomrieť.
Pat
Umierajúce leto
mi číta v duši lepšie
ako ja,
šarkan, stratený
vo veľkosti neba,
plachetnica, čo v bezvetrí
nevie nabrať smer.
ľԱԾ
Skús si spomenúť
na nejakú maličkosť,
žiadnu obludu v predstavách
neprebúdzaj k životu,
lupienok jabloňového kvetu
v tvojej mysli
je mocnejší
ako medveď za kopcom.
Syn
Zostúpil do nížin, kde v odpovedi
nezaznie takmer nič, ani ozvena,
pokúšal sa ísť sám so sebou.
Na sklonku dňa sa pristihol vždy
pri tom istom, upieral pohľad na horu,
či neuvidí nad čistým ohňom dym.1
1 Názov knihy starojaponskej poézie.
Smerovanie
Nečakane, nepochopiteľne,
bez môjho pričinenia, len tak,
pretože márne namáhal sa vietor,
nástojčivý pocit, že niekto odtiaľ,
odkiaľ berie tráva večnosť, skala prameň,
ma hľadá, ustupujem mu v ústrety.
Zrastený s krídlom
Pevné body
Sú iba dva, pre každého z nás jeden,
ty pre mňa, ja pre teba.
Tvoja tvár, rozsvietená rozprávaním.
Spomienky nás vidia.1
Len keď sme spolu, vidíme naše
neznáme hviezdy.
Orientujeme sa podľa nich.
Aj vtedy, keď stroskotáme.
1 Thomas Tranströmer
Užší výber, Hvar
Slnko ako mihotavý plamienok
vmladej zeleni listnatého lesa.
Usmiate dievča vplavkách vtieni pínie,
čo maľuje more akvarelovými farbičkami.
Pes, ktorý počúva na svoje meno apribehne,
veselo vrtiac chvostom.
Klavirista pod šírym nebom, čo zrástol
sčiernym krídlom aneprestáva hrať.
Ars Poetica
Prekrásna voľnosť, skutok vjazyku,
zo spevu vtáka odvodená radosť.
V záhrade starý rebrinák, porastený kvetmi,
čo zapúšťajú korene do jeho zhnitých častí.
Krik divých kačiek, vyrážajúci zmočiara,
nechce nič povedať, len byť.
Čistá notová osnova
Všetky veci sú stopy nekonečna,
iba človek je viac, jeho obraz
a podobenstvo, nevysloviteľnosť,
v ktorej sa usilujem nájsť.
Pri východe slnka zabúdam
na noc, ktorú som prechodil,
s prebudenou radosťou
vstupujem do notovej osnovy,
vodných pár, kríkov, bodliakov,
tichého kroku mačiek, nehybnosti tráv,
teším sa, že som, tu, celkom blízko,
aj z jeho strany na dosah.
ʳܲٴDZí
Ráno padal dážď, no celý deň
neviem si spomenúť, čo vravel.
Sústreď sa, vietor, na suché lístie,
nech zo mňa spŕchne.
Hora je stále zelená,
ja listnatý, nie ihličnatý.
Ani smrek, ani jedľa,
ani kosodrevina.
Sčerené kaluže, každá sa
pohráva s hĺbkou neba.
Spriatelil by som sa s anjelom,
keby som sa ho nebál.
Za mestom
Rozprávam sa sám so sebou, odpovedám
hlasu, ktorý ma oslovuje zvnútra.
Spolu si zvykáme na ostrosť svetla,
každého okamihu života.
Do básne možno vložiť všetko.
Apridať štipku navyše
pre večných milencov: život asmrť
kráčajú za mesto ruka vruke.
Zásnubný let
Pozorujem zásnubný let jastrabov.
Vzlietajú do výšky, padajú do hĺbky,
jeden za druhým,
chvíľami vzdialené od seba, chvíľami
ako jeden vták so štyrmi krídlami.
Ich kulisy sú obloha a horský hrebeň
so zmiešaným lesom. Ešte som nevidel
toľko tónov svetla azelene ako tu,
povedal holandský maliar Jan van den Berg.
Zelené tóny hrajú, nebesia sú
priateľsky tiché, jastraby krúžia.
Nepridám k tomu ani slovo.
