ղľáԾ
Ďalšia tehla vlufte
Iný večer. Zotmelo sa, vietor hučí, pozýva na spánok. Mátoha oprala, navarila arozložila si žehlenie. Prišiel Maťo motovidlo, rozosmial sa. Prišiel na psa mráz – Mátoha žehlí. Mátoha žehlí jedna báseň. Má to po babke. Babička vedela nažehliť také puky, človek sa mohol porezať! Teraz Anna varuje vnúčence, nemá sa so žehlením na koho obrátiť, poradí si sama.
Popritom odbieha do izbičky atakmer mlčky čosi spieva:
Keď sa bude bubák pýtať,
či už malý išiel spinkať,
tak mu povie mamička,
že bábätko buvičká.
Na stole bliká žehlička, po radiátoroch sú poprevešiavané detské pančušky, froté pyžamky aflanelové košieľky. Veci vrhajú na stenu strašidelné tiene.
Malý chvíľu hmká s mamou, onedlho začne mrnkať, nechce spať. Mátohe sa drieme. Strašne sa jej chce spať. Vkuchyni na ňu čaká Maťo, do očí sa jej práši, malý nie anie prestať mrnčať, vie, že je unich Maťo, rád by vyliezol zpostele, chce sa hrať. Mátohu bolia kríže aj krk.
Tak mu povie mamička,
že bábätko buvičká...
Chce sa jej spať. Strašne sa jej chce spať. Avkuchyni je Maťo, chce sa mu rozprávať, vedľa nej synček, nechce spať, iba na chvíľu zatvorí oči, iba jedno privrie, od únavy jej tečú slzy asníva sa jej babka, stojí pri doske na žehlenie, natriasa posteľnú bielizeň, spieva avraví, že bol raz jeden Cucu, aten chodieval dva kroky dopredu atri dozadu, sám, ale vždy mal peknú bielu košeľu, košeľa voňala bielobou, anič nehovoril, len chodil, že echcene-bechcene...
že bábätko buvičká...
Možno nachladol alebo niečo zjedol. Nesmie zaspať, vkuchyni má návštevu. Musí sa vrátiť do kuchyne, vypnúť žehličku.
Ჹíčččíč
mám červíčka v rici...
Večer býva unavená. Kedysi nezaspávala rýchlo. Bývali vkamennom dome na kopci, pod nimi blikalo mestečko. Vpozadí uháňali vlaky, pod oblokmi šuchotala tráva, mrvilo sa lístie na stromoch. Nemali televíziu. Tatko si sadal ku klavíru, hrával im veselé pesničky, ony smamou spievali. Mama krčievala staré noviny, prikurovala vpeci. Vedela pliesť zo suchej trávy košíky... Echcene-bechcene, panebože, veď zaspí, malý vybehne zpostele, nesmie spať... mám červíčka vrici.
Keby jej niekto pomohol! Zobral malého apovedal: „Mátoha, oddýchni si. Napusti do vane vodu, okúp sa...“ Jejdanečenenky, odkedy má malého, neokúpala sa. Je naňho sama. Bojí sa, že kým by si hovela vo vani, niečo sa mu stane. Ustavične čosi vymýšľa aniekam sa šplhá. Ledva sa stihne osprchovať. Babka mávala všublotke dva koláče. Jeden orechový, druhý makový. Zavše na ne zabudla askysli. Večer ich uspávala rozprávkami. Mama im vravievala inakšie rozprávky. Onich dvoch, keď boli oskorušky, alebo otom, čo bolo, keď ony neboli, aona statkom boli abývali vdome na kopci.
Bývali si vkamennom dome na kopci, pod nimi blikalo mestečko. Vpozadí uháňali vlaky, pod oblokmi šuchotala tráva, mrvilo sa lístie na stromoch. Mali psa Tedyho. Raz kdesi uchmatol jaterničku...
Keď sa bude bubák pýtať,
či už malý išiel spinkať...
Keby aspoň ten Maťo... Ukradol jaterničku, zadrhol zajaca... Zastrelili ho poľovníci. Mali aj barana aovečku. Doštípali ich včely. Aj Mátohu so sestrou doštípali včely. Baran čakával mamu dolu vmestečku na zastávke, keď sa vracala zo školy. Študovala medicínu. Včely. Boli raz včely, atie doštípali barana aovečku. Baran čakával mamu na zastávke. Abola raz jedna zastávka ana tej stával baran. Doštípali ho včely. Aboli aj poľovníci, čo zastrelili psa. ACucu, čo chodil dva kroky dopredu atri dozadu, že echcene-bechcene. Belela sa mu košeľa...
– Mám ísť domov? – vo dverách izbičky stojí Maťo.
– Prečo? – vyskočí z postele Mátoha a trieli do kuchyne.
Zaspala. Aj malý už spí ani dudok. Keby ten Maťo zatiaľ požehlil! Postaví na stôl fľašu vína, nachystá poháre. Hodila si šlofíka, vie, že teraz bude triezvo uvažovať. Maťo vyberá obrázky, zatiaľ je študent, neskôr zneho bude animátor. Mátoha má kobrázkom výhrady, ale všetky bez rozdielu pochváli. Vie, že aby sa mohla obrázkami naozaj vážne zaoberať apovedať, čo si onich myslí, to predpokladá isté – duchovné – zblíženie sMaťom. Druh otvorenosti, aký mávajú medzi sebou blízki priatelia. Maťo ju navštevuje často, prečo sa sním nechce skamarátiť? Lepšie si rozumie sBarbuchou... Maťo je mladučký, taký – študent. Barbucha je ďaleko, kamarátia sa cez telefón, sto rokov sa nevidia, potom sa stretnú atakmer za behu si vravia to, čo si už krajšie povedali cez telefón. Kedysi pracovali vredakcii, vídali sa každý deň. Popoludní behali po obchodoch akaviarňach... Sú dôverné priateľky.
Čo tu ten Maťo tak ticho sedí!? Nesedí, vraví ospolužiakoch adobrých filmoch. Videl troch Woody Allenov, jedného Wendersa, Nebo nad Berlínom, dokumentárny film oAndym Warholovi, ajediné čo Mátohe napadá, je, že všetci majú vmene dvojité w. Potom sa ju Maťo snaží rozveseliť školskými žartíkmi, vraví oroztržitom profesorovi filozofie, ktorý sa uprostred vety zabudne, potom sa zbadá, ale pokračuje oniečom celkom inom, Mátoha žehlí anepočúva, má Maťa rada, vposlednom čase si však zvykla na určitý druh samoty. Presne tej, na ktorú sa sťažuje. Zobudí sa uprostred noci, malý spí, muž nie je doma, cíti sa dobre, vie, že do rána nezaspí. Vychádza na balkón, vonku je rezko zima adobre, zapáli si, potiahne, podrží dym avyfúkne, odrazu sa jej zdá, že je šťastná. Takýto pocit mávala, keď sa ako dievča zaľúbila.
Po prvý raz: Na kúpalisku vSenci. Blicovali, nešli do školy. Dve alebo tri. Spolužiačky. Ležali na deke. Blížili sa prázdniny. Bol všedný deň, jún, ana jazerách ani nohy. Vysmädli. Šli sa napiť. Slnko. Pamätá sa, ako sa jej zakrútila hlava. Trochu sa zapotácala. Pili vodu zhydrantu. Smiali sa. Za nimi čakali dvaja chlapci, aj oni chceli piť. Obrátila sa, chcela povedať, že sa môžu napiť, vlastne to povedala, aj sa usmiala... Dovtedy nikoho neľúbila. Iba rodičov, sestru, babku, sesternice abratancov, Gabiku, teplé rožky acitrónový čaj, speváka Drupiho, psa Tedyho, bábiky, najmä Malvínu... Spálila si chrbát. Doma ju sestra potajomky natierala kyslým mliekom. Mama by ju dorazila, keby vedela, že nechodieva do školy. Nechcela ju zarmucovať. Nebála sa, iba nechcela, aby mama bola smutná. Toho roku odišiel od nich sčerveným kufrom tatko. Videla, že mama je nesvoja. Sedávala na gauči vobývačke, fajčila tvrdé sparty – pripaľovala si jednu za druhou. Vobývačke zavše strašidelne zadunelo krídlo, vkuchyni do drezu kvapkalo zvodovodného kohútika. Zavše sa nerada vracala domov. Jašila sa na lavičke vparku skamoškami, vedela, že doma sa niečo odohráva, zároveň však cítila svoj veselý spodný tón. Smutná mama... Chtiac-nechtiac, zavše sa pred ňou hanbila za dobrú náladu. Potom prišiel Kopernik. Začal Mátohu doučovať matematiku, brával ich na večere do hotela, zčasu na čas dcéry pozval do kina. Nemali ho rady. Potajomky mu pľuli do kávy. Keď sa však mama vydala, obe sestry si svojím spôsobom vydýchli. Istota. To vtedy cítila. Kopernik býval večer čo večer unich. Kúpil im farebný televízor. Neskôr si kúpili smamou dom, soboty, nedele trávievali na dvore. Mátoha bola zaľúbená. Zavše jej prídu pod ruku fotografie ztoho obdobia. Sedí na dvore na nafukovačke, vedľa nej vedro smaltou, kelňa, vruke má mastný chlieb spažítkou, čosi hovorí. Presne vie, že vtedy bola zamilovaná. Fotografie robil Kopernik.
Raz ráno, dva alebo tri dni po tajnom výlete do Senca, sa zobudila, vošla do kúpeľne a, ako obyčajne, pozrela sa na seba do zrkadla adozvedela sa, že ľúbi toho chlapca, ktorého stretla vSenci. Toho, ktorý pil vodu hneď po nej. Zreteľne si uvedomila, že ho miluje. Prestala chodiť do školy, chodila do Senca každý každučký deň. Chcela ho stretnúť. Jej beznádejná láska ktomuto mladému mužovi trvala takmer tri roky. Prenasledovala ho, písala mu siahodlhé zamilované listy. Býval vsusednom meste. Odviezla sa tam autobusom, postavila sa im pred dom ako Romeo apozerala do okien. Bývala šťastná, keď sa pohla záclona, zažali alebo zhasli, keď začula hlasy zo dvora. Alebo – stávala vjeho meste na zastávke, nasucho prehĺtala sliny, bývalo jej do plaču. Chlapec pred ňou utekal. Mal dievča. To nič. Prišlo leto, prázdniny. Sadla si vSenci na lavičku ačakala. Jedného dňa ju oslovil. Zavše si prisadol knej na deku alebo lavičku, rozprávali sa oškole. Vozil sa na motorke, niekedy za sebou priviezol dievča. Mátoha nežiarlila. Dievča sa jej páčilo. Och, ako rada by mu bola povedala, že sa jej páčia obidvaja. Obdivovala najmä jej dlhé plavé vlasy. Ona bola ostrihaná ako holokrkánka, vlasy ako zaprášené lieskovce, chudulinká, že sa mohla schovať za bič (aj dnes by sa zaň mohla schovať, pravdaže, keby bol bič vškatuli), pripomínala vrabca, decko, ktoré mohlo chodiť po kúpalisku len vnohavičkách. Zatiaľ čo jeho priateľka vyzerala ako žena. Oni sedeli na deke, lízali jednu zmrzlinu. Aopodiaľ Mátoha stakou istou zmrzlinou. Usmievala sa, chcela povedať, pozrite, aj ja mám zmrzku, takú ako vy, je to dobré, viem, čo cítite! Keď prišiel sám, vždy Mátohu vyhľadal. Dlho nemusel, bola vždy nablízku. Niekedy požičal čln, bez slov na ňu kývol apreviezol ju po jazere. Voda žblnkala, mlčky vesloval. Mátoha počúvala miestny rozhlas, rádiá zokolitých chát, detský krik. Boli prázdniny. Mama sKopernikom opravovali dom. Aj mama bola zaľúbená. Sestra, hoci bola od Mátohy mladšia, našla si chlapca, spolužiaka, terajšieho Mátohinho švagra. Všetky tri boli zaľúbené. Mátohina láska bola neopätovaná, sestra amama boli šťastné. Zavše šli všetky tri po ulici aokolo nich taký láskový opar. Všetci to museli vidieť. Kopernik sa onich staral ako tatko. Po nebi letela Halleyho kométa. Priniesol domov hvezdársky ďalekohľad aukázal im kométu. Babka sa nechcela pozrieť.
– Som už stará, nechajte ma na pokoji.
– Mami, poď sa pozrieť, vieš, aká je jasná? To si ešte nevidela, aani už neuvidíš, – nahovárala ju mama.
– Čo keď! Čo keď neuvidím!
Nakoniec babku presvedčil Kopernik. Stáli konča dvora sďalekohľadom, pozerali na kométu.
– No, de je? Nič nevidím, – hnevala sa babka.
– Tam, dobre sa kuknite do toho ďalekohľadu, babko.
– Kde, tam? – zakrývala si babka jedno oko adruhým hľadela do ďalekohľadu.
– Tam, pri komíne.
– Jáj, tam pri komíne!
A večer, keď babke volala mamina sestra Katka zPiešťan, babka hovorí:
– Kopernik nám ukázal kométu. Áno, tú. Čo by som ju nevidela, šak je hen pri našom komíne!
Aj Mátoha videla kométu. Bola zaľúbená, kométa sa jej páčila, len nemala komu onej porozprávať. Večer čo večer chodievala do susedného mestečka, kde býval objekt jej lásky, do amfiteátra anádejala sa, že ho stretne. Zavše ho stretla ešte pred začiatkom filmu. Nepozerala na film, ale na neho. Zčasu na čas sa obrátil adobromyseľne jej pohrozil. Videla všetky filmy, ktoré vto leto distribuovali do kín. Vždy sa postavila, skôr ako sa film skončil, abežala kvýchodu zamfiteátra. Čakala. Ruky vo vreckách ako chuligán, na tvári sebavedomý výraz, nesmie sa báť, nik jej neublíži, ona ho iba miluje, nikomu nič zlé nespravila, tak čo. Vyšiel, opäť sdievčaťom okolo pliec. Mátoha sa usmiala, pekne pozdravila.
– Dobrý večer.
– Dobrý večer. A ty tu na koho čakáš?
– Na sesternicu.
– Kde je?
– Neviem.
Dievčinu poslal domov.
– Počkám tu na ňu s tebou, ak chceš.
– Ja nečakám na sesternicu.
– Veď ja viem.
Stáli opretí o zábradlie, pozerali sa na ľudí, čo vychádzali zkina. Keď všetci vyšli, svetlá vôkol amfiteátra zhasli. Zostali sami na parkovisku. Mátoha sa rozplakala. Objal ju. Povedal, že jej pekne voňajú vlasy. Bol vyšší ako ona. Aj ona by mu rada ovoňala vlasy, dočiahla čosi niže krku, povedala, že jemu krk. Objal ju okolo pliec adoviedol na autobusovú zastávku. Chvíľu sa muchlovali, potom rozprávala omame, Kopernikovi akométe, apotom prišiel autobus. Posledný nočný.
– Tak, a teraz pekne nastúp!
– Nenastúpim, – smiala sa Mátoha, žartovala.
– Nastúp, lebo ak nenastúpiš, pre mňa ako keby si odišla!
Vtedy jej svitlo. Anenastúpi! Uvidí, čo bude. Azostala.
Bez slova sa obrátil aodišiel. Stála na zastávke, mrholilo, pouličná lampa neďaleko nej striedavo svietila azhasínala, okolo prešli policajti. Zastali apýtajú sa:
– Nepotrebujete zviezť? Dnes vám už nič nepôjde.
– Nepotrebujem.
– Na čo tu čakáte?
– Na sesternicu.
– V poriadku. Dobrú noc.
Zavreli okno, naštartovali aodišli. Mátoha sedela na lavičke, kreslila do prachu kolieska, chystala sa rozplakať. Vtom začula motorku. Strašne sa potešila. Bez slova jej podal prilbu.
Na motorke ju vozieval iba tatko. Na huby. Sedela vzadu na ich starej Jawe, tatko vždy – pozor, Mátoha, nepopáľ si na výfuku lýtko, adrž sa ma. Túlila sa knemu, zatvárala aotvárala oči...
Dnes sa povezie na akejsi výkonnejšej mašine. Yamaha. Pomohol jej zapnúť prilbu, posadila sa mu za chrbát. Naštartoval astroj sa pohol. Mátoha sa zľakla rýchlosti, objímala ho, zatvárala aotvárala oči... Motorka hučala auháňala, Mátoha by nedbala, keby jej mesto bolo kdesi včertoch-diabloch, keby sa nadobro prepadlo aoni by sedeli na motorke večne.
Zastali. Odopol jej prilbu. Spýtal sa, kde býva. Vokne sa svietilo, za záclonou zbadala mamu.
– Bež, už ťa čakajú.
– Uvidím ťa niekedy?
– Prídem ťa navštíviť. Bež!
Dodnes ju štípe líce, keď si spomenie na lipák, ktorý utŕžila od mamy. Tá celý večer hľadala sestru, napokon ju našla sedieť vparku na lavičke sfrajerom, vyfackala ju, že sa túla po nociach, dovliekla domov, avtedy zistila, že zmizla aj Mátoha. Kde, to sa dovtípila, ale keď neprišla posledným...
– Strašné! Byt plný kuriev! Poviem to tatovi, keď príde, – pohrozila sestrám mama.
Sestry ležali v manželskej posteli, Mátoha rozprávala. (Keď tatko odišiel, mama sa nasťahovala do jeho izby amanželskú spálňu prenechala dcéram.)
– A kedy za tebou príde?
– Ja neviem, možno už zajtra. Alebo až v sobotu.
Prestala chodiť do amfiteátra, ani s kamarátkami sa nestretávala. Stávala na balkóne, vyzerala návštevu.
Medzitým sa tatko oženil. Kopernikovi bola vnedokončenom dome zima, presťahoval sa knim do bytovky. Ona stávala na balkóne ačakala. Obľúbila si to svoje čakanie. Neskôr čakávala zo zvyku. Čakala, aj keď tušila, že nik nepríde. Páčilo sa jej, ako zbalkóna vidí, že plynú dni jeden za druhým, že sa mení počasie... Zavše niektorá priateľka doniesla, že jej kamaráta stretla vautobuse, ba že sa na ňu pýtal, vtedy si sadla anapísala mu list. Všetkým už bola na posmech. Len tatko ojej láske nevedel. Narodili sa mu deti. Býval vBratislave, zčasu na čas dcéry navštívil. Sadol si ku klavíru, niečo zahral, vždy skončil so slovami:
– Naladiť, súdružky, naladiť...
Časom začali navštevovať ony jeho. Mama im dala peniaze na cestu, vždy im nachystala parádne šaty, aby tatko videl, že sa one stará, ako sa patrí. Najskôr sestry chodievali spolu, časom aj každá zvlášť. Mátoha mohla vycestovať zmestečka apod zámienkou, že ide ktatkovi, zájsť do susedného mesta na návštevu. Dlho sa odhodlávala. Kúpila si bordovú baretku, podobnú, ako nosieval tatko, zdomu na kopci ukradla dve tatkove košele, navliekla na seba maminu dlhú sukňu asadla na autobus. Vmeste vystúpila. Aká je už veľká! Naučila sa klamať, tatkove aj mamine veci sú jej akurát, dá si pivo. Zašla do krčmy snázvom Ukoníčka, objednala si jedno malé. Vypila pivo asvojho pomyselného tátoša popchla ostrohami do slabín (ako babkina kňažná). Prešla sa po obchodoch, vkvetinárstve kúpila velikánsky kaktus. Mala tatkovým deťom kúpiť ovocie, kúpila kaktus. Upravila si baretku azazvonila.
– Fíha, to je ale návšteva! Vy budete asi Mátoha.
– Áno, – usmiala sa Mátoha, potešilo ju, že jeho rodičia ju zrozprávania poznajú.
– No, tak poďte ďalej.
– Ako je u vás pekne, – lichotila domácej panej.
– Odkiaľ si vedela, že dnes oslavujeme narodeniny?
– Kto má narodeniny?
– Ty nevieš, že on má dnes narodeniny? Pekne si sadni, nie je doma, ale ochvíľu príde, počkaj ho.
Chvíľu konverzovala smamou, aj jej zakurizovala, vravela, že sa podobajú, ale že ona má trochu krajšie oči. Zjedla kus torty, vravela oškole, ani nezbadala, že zastal vo dverách.
– Obliekaj sa!
– Čo robíš, aký si neslušný! – kričala mama.
– Nechaj ma! Aty sa obliekaj!
– Teta, nechajte, ja už aj tak musím ísť.
Opäť ju mlčky odviedol na zastávku, tentoraz nastúpila, ani nezakývala, iba vo dverách povedala, že tam unich, na chodbe pod vešiakom, vtej žltej igelitke má kaktus do zbierky.
Prestala postávať na balkóne. Do školy chodila sodporom. Nenávidela najmä fyziku aelektrotechniku. Protivili sa jej pokusy, elaboráty onich, nenávidela vzorce. Raz na biológii dostali mikroskop. Pozerá doň, pozerá, mali si porezať bruško na ukazováku, skúmali vlastnú krv. Zíza do mikroskopu, pozerá si krv zblízka, odrazu ju napadne, že by tam mala vidieť aj to, aká je smiešne zamilovaná. Vokulári však zazrie iba akési šmuhy odrážajúce sa od zababraného pozadia. Chvíľu sa chaoticky pohybujú, potom sa ich pohyb spomaľuje, ochvíľu sa rozmažú. Čo vidia vmikroskope, zakresľujú do zošita. Adetaily, ktorými zaplnila zošitovú stranu, sa odrazu aj slinajka mi spoja tak, že zväčšenina vyzerá ako výjav znaozajstného vnútorného života. (Podobné obrázky videla vmaminých učebniciach.)
Zhoršila si známky. Tatko knim prichádza čoraz častejšie, už nehrá na klavíri, prichádza, aby vykrstil Mátohu aj mamu, mama je zMátohy nešťastná.
– Prečo mi to robíš? – pýta sa Mátohy.
– Ja neviem, prečo som taká sprostá, – plače Mátoha.
V škole im pribudnú dva nové predmety. Technické kreslenie adeskriptíva. To je koniec, pomyslí si Mátoha.
Na hodinách sedia za rysovacími doskami, Mátoha sa vrtí, robí opičky, strašne je zaľúbená, maskuje svoju hlúposť, nevie vyrátať príklad, tak vyrušuje. Vie, že na nič nepríde, čo by sa trápila. Vyrušuje. Na polroku jej hrozí, že prepadne. Mama prichádza zrodičovského združenia splačom, volá tatkovi.
– Kopernik na Mátohu nestačí. Naozaj nevie počítať. Potrebuje niekoho, kto by ju matematiku doučoval. Apravidelne! Trebárs zo začiatku každý deň. Niekoho, koho bude poslúchať arešpektovať.
Mátoha zatiaľ sedí na lavičke vparku. Hnevá sa na seba, je jej ľúto rodičov. Chcela by vedieť matematiku aj fyziku. Závidí spolužiakom, čo nemajú problémy ako ona. Vduchu však vie, že za neúspechy vďačí aj nešťastnej láske, vktorej osídla ch sa ocitla, anie anie znich vybŕdnuť. Rada by sa odľúbila, anejde to. Zčasu na čas sa jej aj zdá, že na chlapca zabudla, ale potom trebárs spí aniečo sa jej sníva, sníva sa jej, že sedí vparku, no tu na lavičke sedí vedľa nej veľký muž, ten sa predstaví ako Federico Fellini (Mátoha vtedy nevedela, kto je Fellini, asi začula jeho meno na hodine slovenčiny vsúvislosti sneorealizmom. Treba však dodať, že vtedy bol Fellini živý atvorivý režisér – pozn. aut.), usmeje sa apovie:
– Časy sa zmenili, však?
– Áno, – Mátoha je v rozpakoch, cíti, že Fellini je naozaj niekto. – Som hlúpa, radšej idem. – Sadne na bicykel, vietor fúka, dvíha suché lístie zo zeme. Ide na bicykli, ochvíľu lístie zhustne, už ide popamäti ako vhmle, nič pre lístie nevidí. Zobúdza sa, nevie prečo, ale vie, že tento, aj tento sen bol oláske.
Rodičia zašli do školy, porozprávali sa sučiteľmi avybavili Mátohe protekciu zfyziky. Tu to má nahnuté najviac. Treba jej dať šancu, ešte raz vyskúšať. Dostane šancu. Vjedno pekné zimné popoludnie zaklope na dvere vmaturantskej triede. Ostýcha sa, ale zaklope. Majú hodinu fyziky. Dostala šancu, tu, pred štvrtákmi, ju učiteľka ešte raz vyskúša. Mama jej priniesla zroboty, zpsychiatrickej liečebne falošnú ospravedlnenku, Mátoha sa hanbí, ale tvári sa, že má vážne psychické problémy. Sedela týždeň doma abifľovala sa fyziku. Mama si vzala dovolenku adozerala, aby sa dcéra naozaj učila. Viaceré látky sňou prebrala nahlas. Mátoha vchádza do štvrtáckej triedy. Chudučká, strapatá, nevyspatá, zápasí so svojou šancou. Maturanti sa smejú.
– No, pozrime sa na Mátohu... Už ste vyzdraveli?
–Án.
– Nebudeme sa naťahovať so vzorcami. Týždeň ste boli doma, určite ste sa ich všetky nadrvili naspamäť. Dám vám úplne jednoduchý príklad, taký zo života. Vy mi ho zodpoviete amôžete ísť. Ja vás nechcem nechať prepadnúť. Ideme na to?
– Dobre, – usmeje sa Mátoha ausiluje sa nepozerať na študentov, ktorí sedia oproti nej.
– Ale ticho tu bude! Teda: Som na prvom poschodí, držím vruke tehlu. Pustím vám ju na hlavu. Apotom vyjdem na piate poschodie aopäť vám tú tehlu pustím na hlavu. Aký je vtom rozdiel?
Mátoha sa usmeje, zdá sa jej, že učiteľku prekukla.
– Nijaký. Zabijete ma.
– Vypadnite ztriedy!
Ide, netuší, čo sa stalo, za sebou počuje smiech. Vonku ju čaká mama. Podá jej čokoládu, idú aj so sestrou na návštevu kbabke. Všublotke schováva dva koláče. Makový aorechový. Babka im rozpráva osvojej babke. Volali ju Dudunka. Všetko na staré kolená zabudla, nevedela ani, čia je. Mátoha hltá orechovník, zapíja čajom, počúva babku. Akí sú všetci dobrí!
Vrátia sa domov. Večer knim po prvý raz prišiel Mátohin terajší manžel. Bude ju doučovať fyziku. Vpondelok avpiatok, uvidí sa, čo Mátoha dokáže, aneskôr sa dohodnú podľa potreby.
Mátoha si myslí, že jej láska bude trvať po hrob. Učí sa fyziku, matematiku, začne chodiť na taliančinu, stretáva sa skamarátkami. Prírodovedné predmety ako-tak zvláda, výkresy na deskriptívu rysuje Kopernik.
Raz svojho chlapca zazrie vautobuse. Zakývajú si.
Dorozpráva Maťovi osvojej prvej láske, Maťo motovidlo sa smeje, má radosť, že takúto lásku má ešte pred sebou. Mátoha poskladá vyžehlenú bielizeň, vypije pohár vína, Maťo odchádza domov. Cíti, že mu niečo osebe povedala. Sú znich priatelia. Teraz, keby jej ukázal svoje obrázky, možno by na ne pozerala inak. Zvláštne, ako to na svete funguje.
Balkón. Taká je šťastná! Naozaj, akoby bola čerstvo zamilovaná. Chýba jej manžel, ale zavše sa jej zdá, že iba osamote vie sama seba správne rozohrať. Vkončekoch prstov cíti, že taká dobrá, aká stáva zavše potme na balkóne, naozaj je, ale iba po nociach. Cez deň je vjednom kole. Rada by mame pomohla zohnať prácu. Tá nedobrovoľne zostala doma, pritom má toľko energie. Keď babka zostala na dôchodku, starala sa ozáhradu avnúčence, tešila sa, že je doma. Manžel jej padol vPovstaní aona si musela poradiť. Aako by si ho vedela uctiť! Babka bola typ ženy, ktorá vždy mužovi nachystá na chodbe papuče, alen čo sa nohy ocitnú vpapučiach aprejdú po mäkkom koberčeku bez jedinej otrusinky či špinky ku stolu, je na stole prestreté. Babka by si bola sadla oproti, vravela by, čo cez deň zažila, muž by jedol, babka by sa pozerala, ako si na jedle – jej výtvore – pochutnáva, večer by sa trebárs išli prejsť.
Mama, to je iná káva. Psychiatrička. Chodievala na semináre, neraz prednášala. Trebárs osamovražde. Požičala si od novinárky Mátohy elektrický písací stroj adni-noci písala. Nebola na stroj zvyknutá. Najradšej písala na mechanickom. Nedarilo sa jej, vadila sa scelou rodinou. Za prednášku osamovražde sa skoro všetci od nervozity pozabíjali.
Emancipovaná žena, dve veľké dcéry, avlastná mama. Zostala doma aopustil ju manžel. Opravili, takmer nanovo postavili krásny starý dom. Nuž čo, odpútal sa. Možno to len skúša. Vkaždom prípade kráčal za nejakým hlasom. Keď rodine oznámil, že odchádza, vyznelo to, akoby si pýtal od mamy na cestu požehnanie. Potom ich začal navštevovať. Chvíľami sa zdalo, že sa vracia. Nie, vravievala mama. Nie, hnevala sa babka abála sa jeho návratu, lebo vlastne nikdy smužom nežila amužský svet auvažovanie si takmer nevedela predstaviť. Vedela by si muža uctiť, ale najistejšie sa cítila, keď sa vjej blízkosti muž nepohyboval. Iba svýhradami akceptovala manželov oboch vnučiek. Celá rodina sa knávratu maminho manžela stavala skôr negatívne (možno svýnimkou mamy, ale tá to nikdy nahlas nepovedala). Aj Mátohin postoj obsahoval prvky realizmu, ale vduchu bola nenapraviteľná optimistka. Potrebovala ilúzie. Motala sa hore-dolu, trpela nespavosťou. Mama je psychiater, pozná ľudí. Ale Mátoha má oči ako radary, nehovoriac oušiach, avidí svoje. Je niekde medzi babkou amamou. Má vsebe istý druh maminej dravosti, ale zároveň pokoru pred mužským svetom. Je emancipovaná, kým nevidí mužské nohavice. Vtedy sa pokojne skloní povedzme po papuče aservíruje jedlo. Sestra je najoriginálnejšia. Zdanlivo čistá pokora, aza ňou svojrázny asebavedomý duch. Sestra vie ustúpiť, nerada sa hašterí. Sadne si za stôl akreslí. Rada sa hrá so svojimi deťmi. Aj Mátohin malý, hneď ako príde kmame do domu, uteká za svojou tetou. Sestra je rozvážna. Možno vintimite uvažuje inak, ale vie smamou prebrať všetky jej možnosti, avjej podaní všetky vyzerajú dobré asprávne. Vie si poradiť. To isté, ale zMátohiných úst, by vyznelo ako nevydarené vtipy, ako hovorí Maťo motovidlo, kameňáky.
Mátoha uvažovala o mame, ahneď ju rozbolela hlava. Mama bola vjej očiach úspešná žena, ktorá si so všetkým vedela poradiť. Veď zavše si každý myslí, že by mal zájsť kpsychiatrovi. Nakoniec si to rozmyslí azájde trebárs ku mame. Mátoha to mala vjednej osobe. Rada sa schovávala mame za sukne. Teraz sa oňu bála. Potrebuje mamu. Mamulienku.
Sestra je s mamou omnoho viac. Bývajú spolu, spávajú pod jednou strechou, pomáha jej. AMátoha? Veď ona nechce mame pomáhať! Chcela by sňou bývať. Aj sbabkou. Chce, aby sa jej babka každé ráno spýtala, ako sa smalým vyspali, čo bude variť ačo jej chlapček robenká. (Keď bola Mátoha malá, babka ju často brávala na kolená. Aj vtedy, keď bola neposlušná ahrozilo jej, že dostane zopár na zadok. Zovrela ju silno vnáručí so slovami: „U babičky tak,“ čo znamenalo, že tu si vbezpečí, nikomu ťa nedám! Potom sa smalou Mátohou pomaly knísala, ticho jej dýchala do ucha alebo mumlala: Hotóó hi! hotóó hi! hotóó – pomalé nakláňanie dopredu, hi – prudký záklon.) Ubabičky tak! – na to myslela vždy, keď navštívila mamu ababku.
Znervózňujú ju správy vtelevízii, vrádiu, ľaká sa výdobytkov vo vede. Krucinál fagot! Zdá sa jej, že čoraz viac ľudí chce mať zo života iba takú pančovanú radosť! Radšej si hodí mašľu.
Večer sa modlí. Srutinou. Robí to od detstva. Viac zo zvyku ako zpresvedčenia. Ale vie, zo svojej vlastnej skúsenosti to vie, že byť veriacim je vzrušujúce. Máva svoje jasné chvíľky. Častejšie pred modlitbou ako po nej, avtedy presne vie, kam smeruje jej život. Tie prichádzajú úplne sčista-jasna, znenazdajky – pocit teplučka či šťastia.
Nadviazať. Náboženstvo je čosi ako vtiahnutie do dejín. Cirkev vždy disponovala dobrou zásobou slov... Chcenie ju ničí. Až ju ztoho oziaba.
Bože, už svitá! Celý deň bude vťahu. Pôjde so svokrou na jablká, malý jej nedá vydýchnuť, aj mame dnes treba sčímsi pomôcť. Natiahne kukučky, sú štyri ráno.
Vošla do izbičky, šuchla sa k malému apomodlila sa. Driemala, vtom ju vyľakal hlasný gagot husí. Keď otvorila balkónové dvere, zazdalo sa jej, že vnočnom tichu počuje aj šuchot husích krídel. Trepot krídel obrovského kŕdľa bielych vtákov. Vich lete bolo niečo nevšedne naliehavé – keď to začula, akoby nabobtnávalo aspelo knejakému strhujúcemu záveru. Pochmúrny hukot ašum. Je pod mrakom, veterno azima...
Sfumato
Kopernik sa stratil. Aj babka sa stratila (prepadla sa pod zem, zomrela). Očo psychologickejšia je bolesť ako sama psychológia.
(Pri smútku nerátajte suvravenosťou.)
Smrť predviedla rýchlosť, sakou sa moderná rodina môže scvrknúť.
Naše chúďa by mohlo hovoriť, ako nízko sa nad cintorínom vznášali franforce sivej hmly, ovôni hrkajúceho kadidla uprostred nevoňavej vädnúcej lipovej aleje, ochuti smutných zádumčivých sĺz, oviditeľnom chvení istej Bachovej fúgy vhusľovom prevedení pred zádušnou omšou, opustatinách okolo ľudských sŕdc, ovoňavých poryvoch, ktorými svätostánok zaplavili naparfumované dámy, odychovom triu, ktoré zahral jej tatko so svojimi deťmi, očare niektorých nocí pred babkinou smrťou pri pohľade na cintorín zvonka – vyzeral ako múrom obohnaná zátoka, spiace more, duch človeka leží horeznačky, stráca sa vnebeskej závrati atelo (?)...
Smutné chúďa, Smút. Po odchode zcintorína sa začalo obzerať po dajakej ospanlivej samote. Večer zalieza pod perinu, ale tak, že paplóny navrství jeden na druhý, tretí na seba amedzi nohy, dva vankúše pod hlavu ajeden na hlavu. Podušková hlava. Bolia ju oči, zdá sa jej, že jej odtrhli nohu alebo iný životne dôležitý orgán, leží zabandážovaná poduškami, má nepríjemný pocit, ako uzubára, keď jej obložia ústnu dutinu sterilnými vatovými tampónmi. Malý je ususedov, zvyšok rodiny je ešte zaneprázdnený pohrebom.
Požičať od Kopernika poháre na víno atie béžové kávové šálky, odinakiaľ dovliecť kávové lyžičky aplytké taniere, všetko opláchnuť, nachystať kučeravý šalát, paradajky, papriky, voňavé šunkové nárezy, načechrať to na misy, poukladať na chladné miesto (Mátoha bola hybnou silou tejto operácie, mama riadiacim mozgom, ktorý premyslel všetky zásadné rozhodnutia), povykladať, konverzovať, vypiť si, na chvíľu zabudnúť, poodkladať, poumývať – akeby sme na okamžik naozaj zabudli, čo tento kuchynský výjav predstavoval, mohli by sme sa tešiť zkrásneho obrazu vytvoreného ženami včiernom vo farebných zásterkách. Kompozícia mala nenútenú rovnováhu aharmóniu, aká sa zavše vyskytuje na gotických obrazoch – mama, mamina sestra Katka, Mátohina sestra aj svokra, jej istá tu nemenovaná priateľka anaša Mátoha vkuchyni. Potom hajde domov, zaliezť pod duchnu, ráno sa prebudiť ananovo si spomenúť.
Každé ráno si spomenúť nanovo, spomenúť si aj vo sne, alebo vôbec nezabudnúť. Mátoha, mohla by si skočiť do kanála, ale máš malého – ususedov, milujúceho manžela, rodinu – zaneprázdnenú pohrebom. Dobre vie, že veci sa preskupili. Predvčerom do noci vyhukovala, oplakala svokre zásteru, svokrovi menčestrové kolená aj flanelové plecia, potom sa vysilená zvalila unich na kanapu azaspala. Zajtra príde manžel, pozajtra babku pochovajú, predtým však treba splašiť taniere, kar vyjde lacnejšie, ak ho urobia doma. Žien je vrodine habadej, aj sama priloží ruky kdielu, kam dá malého? Aha! je ususedov. Zaspávajúc sa jej zamarí, že ráno nepukol pohár na zubné kefky, babku neodviezla žltá sanitka, nikde ráno nebežala... Veci sa zmenia, ona sa zmení, dobre si to zapamätaj, Smút, aj ty, Mátoha, zapamätaj si, takáto si bola, iba kým tu bola babka, už nikdy, nikdy taká nebudeš! Ani malému osvojom dobrom svete, osvete, vktorom si bola hviezdou, bez babky správu nepodáš!
Pohreb: Babi, teraz by sa ti tvoja Mátoha páčila – čierny lesklý kostým, jahňacinkové topánky (určite by ťa oklamala anepovedala, koľko stáli), pár glacé rukavičiek vtvojej kabelke. Asi si ich nestačila vytiahnuť. Všetci ju objímali azrážali jej klobúk zhlavy. Ozaj, avedľa mamy kráčal Kopernik!
Na druhý deň popoludní pred cintorínom zaparkovala modrá Škoda Felicia. Znej vystúpili tri ženy včiernom. Vigelitovej taške im cinkali sklené kahance, najvyššej znich, tej stými mizernými vlasmi, vo vrecku hrkali zápalky. Vzákutiach cintorína sa kde-tu týčia sochy zachmúrených anjelikov, väčšinou majú otlčené nosy. Vietor sfukuje lístie zjavorov. Za ženami bežia tri deti. Smejú sa, zbierajú vtáčie pierka.
Mátoha sa snaží zachrániť všetky babkine zvyky – spôsob reči, osamote trénuje aj moduláciu jej hlasu. Tak znovu nachádza nielen babku, ale aj stopu svojho detstva, samozrejme, nie veľmi ostrú, akoby ju zafúkal prachom teplý jesenný vetrík.
Zdedila aj modlitebné knižky. Sedáva vkuchyni, malý spí, ona číta onábožnej Marte apríčinlivej Márii, modlí sa za pokoj vdome, za zdravie malého, za šťastný návrat manžela... Neskáčte jej do reči ako do mraveniska!
Jej veľavravnú podobnosť sbabkou však nik zrodiny nezachytí. Jedného dňa mama so sestrou odchádzajú na cintorín popolievať hrob. Mátoha, nábožná Marta aj príčinlivá Mária, stojí za oknom, pozerá za nimi, pokrčená záclona na hlave ako čepiec, presne tak ako stávala babka, kýva na ulicu. (Vždy mala pocit, že si sbabkou rozumejú. Pohľadom, gestom, len tak potichu mlčky ponad stôl, rozumeli by si, aj keby sa namiesto reči zhovárali tichým škvŕkaním vžalúdku.) Malý stojí vedľa nej, vruke striekacia pištoľ, aj on pozerá na ulicu apýta sa: – Mami, povedz, koho mám zastreliť?
Večer jej svokra vracia oplakané veci, ktoré unich zabudla. Dve slané vreckovky, babkine papuče, aMaťo pod oknom zakričí: – Čo by ti teraz urobilo radosť, Mátoha?
Manžel. Zajtra odchádza. Príliv aodliv. Chúďa sedí zatvorené vkúpeľni, napúšťa do vane vodu, voda hučí, hučí ako kúpeľňové more, špliecha, Mátoha čaká, kedy zaľahne, aby sním nemusela spať, aby sa, preboha, na ňu nepozeral anevidel, že naozaj si to nevymýšľa anevie kadiaľ zkonopí. Keď manžel zaspí, vypustí zvane vodu azblízka si prezrie tvár. Starne. Ježibaba, striga škaredá, zlá. Ej, ej, vočiach má hmlu, hlava sa jej krúti, ledva stojí na nohách, anie je opitá... Zomrieť, na tom nič nové nie je, ale starnúť, alebo vidieť plakať priateľa. Bastriguli, zamotala sa do priestorných hĺbok vlastného smútku, ten ako pavúk tká jemné siete po útrobách jej duše azákutiach vlastného, ale aj maminho domu.
Stále chodia kmaminej sestre Katke. Akoby dúfali, že babka nezomrela, naopak, šla sa ktete Katke pozrieť, ako dozrieva hrozno, hrušky ajablká, bude sa motkať po dvore, potom si sadne na modrú drevenú lavicu abude lúskať suchú fazuľu. Vítajú ich psi (Bora, Cila, Bobino). Apotom Bora zadrhne Cilu, Katka ju dobije, papuľa jej krváca, urobí Cile vzáhrade pod marhuľou hrob. (Ako ti, dušinka, teraz poviem, čo všetko sa tu stalo, keď si odišla?) Bora sa honcuje, Katka sa rozvadila sbabkou od susedov. Už jej nenosieva obedy. Vraj popod jej plot sa za Borou podhrabávajú psy. Takéto kopce zeme navŕšili. Aiba na jej strane. Ako krty. Vy fuchtľa, povedala Katka, veď ten pes inak hrabať nemôže, čo tú zem má hádzať pred seba, keď ide knám?! Babka sedávala na priedomí apásla štyri biele sliepky. Pozerali na ňu zKatkinej kuchyne.
Okrem modlitebných knižiek dostala aj babkine nočné košele. Manžel odchádza do Nemecka. Ešte kým zaspí, chce naňho nakuknúť, predtým však vyjde na balkón – nič – iba husi, velikánsky kŕdeľ husí... Vojde do izby, počuje dýchanie. Akí sú jej zrazu cudzí! Všetci traja, aj skocúrom. Mohla by skočiť do kanála, ale má malého. Mátoha vbabkinej nočnej košeli. Vojde do kúpeľne, pozerá na seba do zrkadla. Chvíľu sama so sebou žartuje, potom má vočiach tmavohnedý smútok. Čím dlhšie sa na seba pozerá, tým menej si vie predstaviť, že naozaj dýcha. Gagot tých sivých husí akoby ju navždy začaroval aona stojí vbabkinej flanelovej kvietkovanej nočnej košeli meravá ako postava zo Šípovej Ruženky (sama seba by radšej prirovnala kvlkovi, keď sa prezliekol za babičku, brúsiacemu si zuby na Červenú čiapočku, alebo kanjelikovi sotlčeným nosom).
To, čo sa stalo, zjavne presahuje Mátohin horizont. Čosi ako keď vcirkusovom šapito pribehne roztatárený ryčiaci lev, na pokyn ruky drezéra sa vymrští, vyhodí zadkom askočí do kruhu spapierom, na ktorom je vyobrazená jeho vlastná tvár. Perforuje papier anamiesto obrázka, ktorý retušoval jeho skutočnú povahu (v Mátohinom prípade skutočnú povahu sveta), sa odrazu vželeznom kruhu, ovenčená zdrapmi papiera, objaví jeho vlastná mäsožravá vlhká tlama. (Svet predsa musí nechať ľuďom niečo, čo treba uhádnuť. Veď vtom spočíva Leonardov slávny vynález, ktorý Taliani nazývajú sfumato – zastretý obraz, ajemne zladené farby umožňujú splývanie tvarov aprenechávajú niečo nevyslovené našej obraznosti.)
Cesta
Udalosti sa vyvíjajú tak nečakane, tak nespravodlivo... Ľudské šťastie akoby nebolo zahrnuté vpláne stvorenia. Len my, snašou schopnosťou milovať, dávame zmysel indiferentnému vesmíru. Apredsa, väčšina ľudských bytostí má schopnosť hľadať, adokonca nachádzať radosť vjednoduchých veciach. (Zase Woody...)
Na Slovensku sa oteplilo. Od Baltického mora zafúkal teplý morský vietor. Slnko ohrieva posledné pekné dni. Babie leto býva vmeste spojené soberačkami. Po nedávnych studených amokrých dňoch sú vinohrady plné lepkavého blata. Slnko svieti, ale zreteľne sa scvrkáva.
Mátoha trieli kmame, za ruku ťahá svojho chlapčeka. Dnes vyhrabala vskrini starú čiernu čiapku sčervenými bodkami. Stretnú Maťa, Maťo motovidlo sa rozosmeje, vraví:
– Čau, vyzeráš ako negatív jahody! Bežím na autobus. Už sa nám vážne začala škola.
Súri synka, ten sa smeje, aj on by chcel zakričať cez ulicu niečo veselé. Mátoha ho ťahá, dávno mali byť umamy. Dnes sa rozhodne. Mama ide do Veľkého Bielu, chce sa tam popýtať na miesto lekárky. Mátoha ide sňou. Ak bude treba, podrží mamu. Ide na výlet. Mama sľúbila, že jej ukáže ich niekdajší rodinný majetok. Zemiansku kúriu, dvor, ktorý patril babkiným starým rodičom. Po ňom sa prechádzala Dudunka. Jej muž, bohatý zeman, rád hrával karty. Akeď mu išla karta, zapaľoval si fajku bankovkami. Tam sa sako neodkladalo, keď si si sadal kobedu! Karty sa hrali priamo vdome. Každý deň. Nakoniec vyletelo všetko hore komínom. Prekartoval pozemky, majetky aj dom. Ostala iba Dudunka, ktorá na staré kolená nevedela, čia je.
Mamine záležitosti sú zatiaľ akési neurčité. Vzhľadom na nejasnú politickú situáciu nič konkrétne vám povedať nemôžem.
O chvíľu vidieť Mátohu s malým amamou na pešej zóne vSenci. Chodia po obchodoch. Mama vedie za ruku chlapčeka, Mátoha fajčí, vyzerá ako negatív jahody. Avzduchom poletujú topoľové páperká, takmer neviditeľné chrobáčiky, pavučinky aprach. Keby sa teraz oddelili akaždá išla po inej strane chodníka, bolo by zrejmé, že patria ksebe. Aj keby chceli byť iné, nejde to. Korene siahajú priveľmi hlboko.
Svieti slnko, vietor sfukuje lístie zo stromov. Mátoha prežíva najlepšie roky svojho života. Cíti však, že čosi dôležité už má za sebou. Chcela by byť ako mama. Vjej veku ataká plná života! Teraz je mame všelijako – Kopernik, je bez roboty, babka sa zmenšila apotichu odišla... Mátoha pôsobí vedľa nej ako vyžmýkaný citrón. Apritom aké má starosti? Svýnimkou malého všetky ich môže nahrnúť pod koberec. Dnes je však šťastná. Dnes akoby sa dala učičíkať vonkajším pôvabom chvíle. Je jeseň, teplá ažltá. Vrátila sa zNemecka, kým nepôjde nazad, bude doma smamou.
Vtom – mame ukradnú peňaženku. Vobchode sdámskou spodnou bielizňou. Mátoha práve drží vrukách čipkované spodné nohavičky. Mama sa hrabe vtaške, vybehne zobchodu na ulicu. Malý sa zľakne, vybehne za ňou. Mátoha hodí nohavičky na pult, uháňa za malým, bojí sa, že jej vybehne na cestu. Predavačka si nohavičky nevšimne akričí:
– Chyťte ju, ukradla spodné gatky! Chyťte ju!
Mátoha – negatív jahody – stojí pri dverách, je jej do plaču, ani nie preto, že bola takto trápne prichytená pri kriminálnom priestupku, ktorý nespáchala, ale – zahanbila sa, že si prezerala nohavičky aže musela podísť kpultu aoznačiť tie, ktoré naň predtým vrátila, ba že ľudia, čo sa zhŕkli okolo nej, postupovali kpultu adýchali jej na chrbát. Označiť bielizeň, ktorú držala vrukách, vtej chvíli znamenalo vyzliecť sa donaha aukázať vlastnú spodnú bielizeň. No, nič to. Veci treba overiť.
Obraz tretí: Mátoha s mamou obedujú vreštaurácii. Mama vraví, ako rada by spacientmi skúsila arteterapiu, hnevá sa na seba, že na otvorenú tašku nedávala pozor. Mátoha mame drží palce. Chce, aby robila arteterapiu, bojí sa, že mamine odvážne plány nevyjdú. Vistom slova zmysle sa sňou stotožňuje. Och, ako rada by mame povedala, že si musí veriť. Vzáležitosti sKopernikom, so zamestnaním, speňaženkou (hoci tu veľa nezmôžu – pozn. aut.). Nepovie nič, lebo zvlastnej skúsenosti vie, že viera, anielen viera vBoha, je čosi ako dar, hudobný talent, nadanie. (Ako vtom vtipe, ktorý počula vo filme: Boxer vstúpi do ringu. Jeho brat medzi divákmi zazrie kňaza, príde za ním aprosí: „Otče, modlite sa za môjho brata!“ Ten mu odpovedá: „Dobre, budem sa modliť, ale mal by sa vedieť biť.“)
Pre ňu býva najlepším plánom náhoda.
Ako jej synček narástol! Cestou domov si uvedomila, že aj nová cesta je takmer hotová. Žeby naozaj ubehlo pol roka? Tmolia sa po nej zametači, stále obchádzka, na ulici je ticho, počuť len šuchot brezových metiel, ktorými zametajú. Mátoha si mädlí dlane, teší sa, keď pôjdu prvé autá. Až vtedy sa cesta ukáže. VMátohiných očiach to má vopred vyhraté. Obdivuje chodníky. Mnohí miestni obyvatelia tvrdia, že niet nad mačacie hlavy, jej sa však páči cikcakovité dláždenie aže cesta pre autá je takmer zarovno chodníka. Darmo, nová cesta zmenila celú ulicu. Sokle nanovo ponatierané, vymenené kabrince. Aj Mátohina mama so sestrou zvonka olíčili dom.
Slnko zájde, nadobro sa ochladí, ochvíľu sa zadymí zkomína. (Kde je Kopernik aprečo práve jej, ktorá bola odjakživa vdomácom prostredí jeho oponentkou, aj keď mal stokrát pravdu, tak chýba? Čo robí, kým ona zvádza za neho zápas spríslušnosťou krodine? Jej chyba, že má taký rešpekt voči svojim. Nevie ich prerásť. Kopernik ich všetky štyri prešťal aposunul sa „o dům dál“. Pre ňu je každý vrodine dôležitý, vjej predstavách čosi pridáva. Raz sa na to vytento... Vezme sa aodvráti sa celým srdcom aj dušou od rodiny. Vduchu sa vydá do sveta. Fyzicky tam už bola.)
Zmena scény. Popoludnie. Malý spí.
Ide do sveta, vie, čo chce svetu povedať, vie aj, že teraz, teraz môže apovie, že ten svet vonku na ňu čaká. Dvere sa otvárajú, ale vonku zúri akási bujará sloboda aroztopaš, pokrok, technické výdobytky, všetko je sprevádzané výraznými svetelnými apočítačovými efektmi. Odrazu stojí vo dverách, stojí tam, takáto je maličká anenachádza slov. Akoby potrebovala nejakú mentálnu stimuláciu alebo zbraň.
Alebo: Mátoha vylezie na kopec a pozerá zneho dolu na mesto. Vidí sama seba vmeste, medzi svojimi. Okolo nej sa tmolí chlapček.
Chlapček. Onedlho bude mať tri roky. Zavše od neho vyžaduje, aby všetkému rozumel. Mala by ho nechať, nech ukáže, čo už vie, prizerať sa, možno sa aj sama všeličomu priučí.
Popoludní so svokrou zbierajú opadané jablká. Na dno debničky položia noviny. Vten deň vyšli – už si ich nestihne prečítať. Iba bajočko. Do jednej padavky, do ďalších tie, ktoré trhajú zjabloní. Pekne vedľa seba, nech prezimujú. Jedno za druhým trhajú zo stromu, jonatánku aj delícius, jedno za druhým ich ukladajú na noviny. Mátoha má pocit, že zakrýva čas, akoby si pred ním zakrývala oči jablkami. Sadnú si vo svokrinom víkendovom domčeku do kuchyne. Za pomoc dostane starý popukaný hlinený hrnček, svokra jej doň naleje deci vína. Na skúšku. Odchlipkávajú si, vonku sa medzitým ochladí. Malému sa páči pec. Kutre vnej kutáčom. Svokra, že ide zima, malý, že ja som ju počul, hovorila, že bude tu. Aobloha je cestou naspäť jasná, akoby bol koniec augusta.
A potom u svokrovcov sliepňa kuchynská lampa. Svokor vykrajuje hrušky hniličky anahnité jablká. Bude sa variť kompót. Svokra hľadá klinčeky, aby bol kompót voňavý. Mátoha usrkáva víno, je rada, že jablká, hoci svokrine, sú pod strechou. Naloží kapustu, zájde smamou ešte raz do Bielu. Kým sa vráti do Nemecka. Márnosť šedivá, treba napísať Jojovi! Narukoval do Senice ateraz ho prevelili do Popradu. Svokra sa smeje, číta list, ktorý napísal Jojo, potom sa rozplače. Páči sa mu, ako vojaci pochodujú aveliteľ kričí: ľavá, ľavá, ľavá-pravá, ľavá! Dúfa, že tiež si raz bude vedieť podobným spôsobom zakričať. Zhovárajú sa onových filmoch aknižkách, kompót vhrnci už vrie, kuchyňa vonia klinčekmi. Vtelevízii sa začali Televízne noviny. John Glenn sa vracia do vesmíru ako sedemdesiattriročný muž. Vtedy letel po Gagarinovi, bol druhý. Dnes má prvenstvo. Prvý starec vo vesmíre. (Kdeže je Gagarin?) Desať, deväť, osem, sedem, štyri, tri, dva, jedna, aletí... Rýchlosťou dvetisícpäťsto míľ za hodinu, dvetisícosemsto! Ateraz tritisícosemsto päťdesiat míľ za hodinu! Už je osemdesiatšesť míľ od Mysu Kennedy! Už je dobre, už by sa nič nemalo prihodiť. Každý centimeter, čo preletí smerom od Zeme, sa ráta. (Mátoha volá Kopernikovi do roboty. Pozeráš?) (Pred chvíľou tieto správy zamaskovala jablkami.) Svokor prestane rozprávať, na chvíľu sa zháči, počúva správy. Potom sa obráti kMátohe:
– Koľko máš rokov, Mátoha?
Mátoha odpovedá.
– Ach, bože, ty si ešte dieťa. Svet sa mení. Tak rýchlo sa mení, že ochvíľu ho nespoznáme. Aj knižka odchádza. Áno, je na odchode atakto nám na rozlúčku kýva. Naozaj, nesmej sa. Ty ešte uvidíš, aký bude svet iný. Ja tu už nebudem, ale ty tu budeš auvidíš!
Mátoha plače.
– Neplač, Mátoha, tak to na svete chodí.
– Ja neplačem preto, že vy tu nebudete. Ja plačem, že ja tu budem.
Hudba. Zatmievačka...
Koniec.
Osoby aobsadenie, záverečné titulky.
