ղľáԾ
D VAJ A
Všetci sme svojím spôsobom chudáci. Teda: aj chudáci, aby sme si rozumeli.
Nie vždy anie stále, aj to sa rozumie. Niekoho postihne chudáctvo už vrannom detstve, iný naň čaká dlhé roky. Ožení sa, má dve zdarné deti azrazu naňho pre čosi-nečosi začnú hľadieť ako na chudáka.
Chudáka človek sám zo seba nerád robí. Takúto nálepku mu radi prišívajú druhí.
Kutre sa jeden vkontajneri, vyťahuje, vyhadzuje, vyberá. Dačo sa mu skoro vždy podarí vykutrať. Sám sebe by škodil, keby ustavične myslel na to, že je chudák. Ale skoro všetci prechádzajúci okolo neho takto zmýšľajú.
– Ja že som chudák? – postaví sa ostro proti pánkovi vdlhom čiernom zvrchníku, ktorý sa mu to opovážil povedať. – Ak som ja chudák, tak ty si zhnitý, zamrznutý sopeľ.
Keď sa nad tým zamyslím, hovorím si:
– On vari naozaj nie je chudák. Môže chudák vymyslieť niečo také ako zhnitý zamrznutý sopeľ? Na to sa ani jeden minister nezmôže. Dal námet na uvažovanie logikom: Môže byť sopeľ zhnitý? Amôže byť, keď je zhnitý, aj zamrznutý?
Je to aj medzi ľuďmi, ktorým sa hovorí inteligenti. Jeden taký naozaj známy avýznamný, pravdaže, spisovateľ, povedal raz druhému, mladšiemu:
– Teba si neváži ani Bednár, ani mladý Ferko. Mrzí ma, že si taký chudák, ale nehnevaj sa, väčšinou si to aj ja myslím, aj keď som ti nedávno vybavil nejakú cenu za knižku, ktorú som ani nečítal.
Mladší sa pozrie tak zboku na toho barda, zboku avari ešte viac smutne, ako zboku apovie potichu:
– Aja ti dávam na známosť, že ti na pohreb nepôjdem.
Nepovedal mu: Ty si chudák, keď sa uchyľuješ ktakému hovoreniu. On slovo chudák nikdy pred nikým nevyslovil, najviac ak si ho pomyslel. Ale nedá sa povedať, že svojím výrokom opohrebe mu tak trochu alebo možno aj veľmi nenaznačil, čo si oňom myslí. Ty chudák, zomrieš skôr ako ja aja si ťa potom ani neuctím. Budem sa tešiť – zneho je prach aja žijem. On mi už nikdy nebude môcť povedať, že si ma neváži ani Bednár, ani mladý Ferko alebo ešte aj ďalší aďalší. Ateba, mŕtvy mŕtvoš, teba si budú naveky všetci vážiť? Chacha!
Ja budem, averu už aj som svedkom toho, ako mnohí otebe pochybujú, aj na teba verejne kydajú, jeden si ťa neváži za to, druhý za to, jedna suverénne vyhlási, že si bol slabý beletrista, druhý zas rozširuje, že vpolitike si sa vyťahoval len zvrodeného frajerstva apre svoju osobnú prestíž. Bol si štátom živený audržiavaný kritik. Zčasu na čas si zaburácal – atí nad tebou si zvykli amálo si ztoho robili, cheche...
Kto je teda väčší chudák – ja, neveľmi všímaný či ty?
Avmyšlienkach pridáva: možno je to smutné, mňa osobne to mrzí, ale ja za to nemôžem. Nemôžem ani za to, že každý na tomto svete žijúci je aspoň niekedy chudákom.
Spisovateľov, keď sme sa ich už dotkli, postihlo vposledných rokoch akési kolektívne chudáctvo. Mladí aniektorí šikovníci sa spod neho vedia viac či menej vykrútiť, spravidla na úkor iných. Ostatných umelcov nechávam teraz bokom. Nie som taký znalec, aby som všetko posudzoval arozsudzoval. Možno úlohu hrá aj to, že tých, čo len na papieri pracujú, je akosi priveľa aže nie je každý ako každý anapokon, čo mňa je vôbec do toho, prestávam špiritizovať, veď mňa napokon budú odteraz zaujímať iba niekoľkí, najviac dvaja-traja.
Načo vôbec takýto dlhý úvod? Treba konečne prejsť kveci atou je jedna postava so svojím nechudáctvom ichudáctvom. Tri razy sa unej vystriedali do začiatku nových čias. Teda vari dva-tri roky od ich nástupu tento celkom normálny, ale podľa dobovo pozmenenej terminológie vraj tiež bývalý človek začal znovu upadať do chudáctva.
Najprv sa ukazovalo, že by mohol mať nejakú slušnú účasť vnovom spravovaní dosť významného kultúrneho podniku, vktorom roky pracoval apotom sa veci vyvíjali tak, že ho považovali za neperspektívneho. Na nejakom tom miestečku sa ešte udržať mohol, ale on nebol stavaný na to, aby sa zmieroval stakouto potupou aodstavením, atak nadobro opustil svoju pracovnú stoličku. Odva-tri roky mal nárok na predčasný dôchodok. Keď sa presvedčil, aký penzijný príjem by ho čakal, značne upadol na duchu. Bože môj, iba toľko? Ochabol, ďalšie zamestnanie ho prestalo zaujímať. Aj tak by ho bol ťažko hľadal. Raz večer si poriadne vypil avykrikoval: Just! Just! Just! Just napíšem román ako hrom, veď som aj spisovateľ, zktorého všetci padnú na zadok!
Keď sa ráno prebudil, vhlave mu trešťalo aani slovo román nevedel poriadne vysloviť. Drmolil len „omán, omán“ apäste si prikladal na sluchy, aby sa mu nezletela hlava. Potom si spomenul, ako písaval oknihách, tak vlastne začínal. Pustil sa do toho aj vnových časoch, tým sa dá trochu si privyrobiť. Spisovateľ, to je najväčší chumaj na svete. Namýšľa si, ahovbeles. Teraz by som mal byť prekladateľom, veru, tým treba závidieť, pre tých nastanú celkom nádejné časy. No čo už ja, keď som to doteraz neskúsil? Darmo vieš nejaký jazyk, ba aj dva, keď nemáš nijakú skúsenosť. Anijaké prekladateľské meno, pravdaže.
Avtom prišla ponuka pracovať na ministerstve.Kultúry, ako inom. Anastúpiť mohol už otýždeň.
Volal mu riaditeľ sekcie umenia apotom sa troma vetami ozval aj sám minister. Roky si tykali astretávali sa, ba mu externe zredigoval aj dve literárnoteoretické knihy.
Aha, nebudem chudák, pomyslel si po tých telefonátoch, ale hneď sa aj zháčil.
Ministerstvo kultúry, veď ja som doňho za posledných dvadsať rokov vstúpil iba dva razy averejne som sa potom zapovedal, že moja noha do tohto úradu ešte niekedy vkročí.
Robil apotom aj viedol literárny časopis, do ktorého ho dva roky pred šesťdesiatym ôsmym pozval jeden zjeho zakladateľov, vtedy, pravda, ešte nie minister kultúry. Keď sa potom stal ministrom, začali sa jeho spory aprieky snajvyšším straníckym ideológom akultrurológom. Taktik minister si dával pozor, aby ten vtichej vojne nezískaval proti nemu zbytočné tromfy. To mu kazil aj vedúci redaktor časopisu, ktorého doňho sám pozval, okrem iných vecí aj tým, že vjednom čísle časopisu uverejnil celostránkovú reprodukciu sochy významného národného umelca. Národný-nenárodný, ale vrámci taktických operácií ho ministerstvo chcelo zbaviť rektorstva vysokej školy výtvarných umení, aby ono ajeho šéf ukázali, že ani oni sa nevzpierajú normalizácii pomerov vkultúre po roku sedemdesiatom, keď ide oľudí neprispôsobivých apoliticky nevhodných.
Zbytočne vedúci redaktor vysvetľoval, že mal na svoj krok aj odobrenie zväzu výtvarníkov, minister neúprosne hrmel:
– Čo si si to dovolil? Chceš, aby som ťa vyrazil?
Kritizovaný na to nepovedal nič, ale po nedlhom čase aj tak letel ako obeť taktickej vojny minister – tajomník.
Zamestnať sa mu slušne dovolili, nebol chudák, ale na ministerstvo naozaj vstúpil až po mnohých rokoch.
Týždeň pred nástupom na ministerstvo, kde mal od seba odohnať chudáctvo, zistil, že za ministerským pozvaním bola hlavne ministrova manželka aešte nejaký človek, ktorého meno sa mu nepodarilo vypátrať. To ho kus znervózňovalo – kto, kto? Čo, ak ten, na koho myslí apotom mu môže vyparatiť niečo, zčoho preňho vznikne tuhé chudáctvo, najmä duševné, ato naposledy anavždy? Veď ešte hodne znamená aje aj predsedom najvýznamnejšieho fondu ministerstva, ktorého názov sa skloňuje po celej krajine. Jeho autorita platí aj na ministra ato, čomu sa pri ňom hovorí ušľachtilé grobianstvo, je raz chlapsky príjemné araz tvrdé ako kameň...
Ja somár, nadával si, prečo som vtedy naňho tak, že mu ani na pohreb nepôjdem? Také veci sa nezabúdajú, jú, jú, jú...
Apotom mu vmysli čosi zašramotilo aon nevedel, nevedel, ba pochyboval, či mu to vtedy naozaj povedal alebo si to len pomyslel.
Povedal, pomyslel si?
Istota nebola atak znovu: Čo ak on? Aprečo, prečo?
Mal šťastie či smolu, že ho stretol na ulici. Bard neprejavil chuť hovoriť po ledabolej odpovedi na pozdrav autora, ktoré ho si, ako vieme, nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko aon sám akosi tiež...
Neboli veru dni pred nástupom na ministerstvo dňami príjemného očakávania.
Ado toho prišiel sen.
Bol dosť matný, len postupne sa vyjasňoval. Človek vrozopätej huni leží na ľade, na nahé prsia mu vylieza had. Nedokončilo sa, či ho uštipol alebo nie ačo potom – zrazu pri tej rieke, ktorá už nebola zamrznutá, ležala rovná lúka ana nej stál jediný tučný kučeravý muž sfutbalovou loptou. Chcel sa sňou pohrávať, kopať si ju nohou, kolenom, hlavou, ale lopta ho neposlúchala aon ju so zlostným výkrikom odkopol od seba. Tam, kde lopta dopadla, stál zrazu neveľký kostol. Sedeli vňom samí muži azkancľa kázal muž obrátený knim chrbtom. Nebolo počuť, čo hovorí, ale keď sa obrátil ksediacim tvárou, ktorá pripomínala muža zľadu, povedal hrubým hlasom:
– Všetko sa tam, na tých chodbách atiež vonku dva razy zmení. Príde sa oživoty, ale ešte predtým na tie chodby prídu dvaja noví ajednému bude znosa kvapkať dážď...
Budúci pracovník ministerstva sa po prebudení, keď si spomenul na sen, dva razy silne nadýchol, ale na nič neprišiel. Povedal osne manželke atá mu radila: Len sa nepokakaj. Vravela aj, aby prestal špekulovať. Každý by bol rád avďačný, čo si myslíš, že ti tu dakto bude modré zneba znášať?
Atak išiel autobusom na ministerstvo ako kedysi chodieval na fakultu, ktorá nebola ďaleko od neho. Na sekcii mu povedali, kde má kanceláriu. Bola prekúrená, ventil nefungoval, atak pootvoril okno do dvora ako doma. Zoznámil sa skolegom askolegyňou, ktorým sa oniekoľko dní stal oficiálnym vedúcim.
Sedel za stolom, stál na ňom telefón acelý deň ho nikto nevolal. Zazvonil až krátko pred skončením pracovnej doby. Volala nejaká žena, Maďarka zRumunska ajej francúzština bola slabšia ako jeho. Vyrozumel, že má záujem, aby nejaká kniha, ktorej názvu rozumel iba približne, bola unich preložená. Povedal, vážená pani, my nie sme vydavateľstvo, ale ministerstvo. Žena nástojila, veď práve ministerstvo by malo, zjej reči nerozumel, čo by malo aprečo by malo. Otvoril notes, vktorom mal adresy anadiktoval jej názov vydavateľstva, na ktoré sa má obrátiť, nech sa páči, s´il vous-plait, tam volajte, číslo to ato...
Povedal potom svojim spolupracovníkom otelefonáte, krčili plecami. Vydavateľstvo? To jej ani nemusel hovoriť. My tu nie sme povinní... Anestačí volať, treba napísať, najlepšie cez ministerstvo tej krajine. Ministerstvo sministerstvom, tak povedzte druhýkrát.
– Avy viete po francúzsky? – opýtal sa potom kolega podriadený.
– No... – zvažoval slová – dohovorím sa.
– To je dobre, – povedal. – Ja viem čo-to anglicky akolegyňa je výborná nemčinárka. Aruština...
– Z ruštiny mám štátnicu, – oznámil úradne.
– Nemusíme sa hanbiť, – uzavrel kolega spokojne.
Minister ho zavolal oniekoľko dní avtedy odzneli pamätné slová bývalého redaktora ateraz vedúceho oddelenia. Na ministrovo vyzvanie, aby povedal, ako si predstavuje svoje pôsobenie na jeho úrade, povedal:
– Vieš, pán minister, ja si myslím, že toto ministerstvo nepotrebujem osobne ani zďaleka tak, ako ono potrebuje mňa.
– No, to vari... – zahniezdil sa minister na stoličke.
– Poviem to ešte takto: prišiel som sem na to, aby tu po mne niečo zostalo. Chcem mať výsledky, na ktorých sa dá stavať.
– Isteže, to my všetci, – povedal minister apretože zazvonil telefón, bol koniec audiencie.
Chcel výsledky apostupne sa za ním objavovali.
Keby sa nepísala dosť vecná poviedka, ale striktná faktografická reportáž, všetko by sa mohlo vyrátať avyčísliť. Takto by nám mala stačiť veta jeho dvoch spolupracovníkov:
– Takéhoto vedúceho sme tu ešte nemali. Neopováž nás tu nechať bez teba!
Hovorieval, čo mal vhlave už pred ministerstvom: Nestačí úradovať anaučiť sa písať úradným pseudojazykom, zmiešaninou kvázi odbornosti aúsilia kľučkovať tak, aby sa referent nestával požadovačným smerom kvyšším inštitúciám azároveň nešil na seba búdu, ako sa bude usilovať dosiahnuť niečo, čo je veľmi potrebné, bez čoho sa nedá, čo je podmienka ďalšieho... Úradníkov vpodstate odjakživa nemal veľmi rád. Najmä takých, pre ktorých bolo všetkým mať na svojom stole čím vyššiu kopu takzvaných referátnikov, za ktorými sa skrývalo úradovanie, pri ktorom vlastne skoro onič nešlo. Hlavné je dosahovať niečo konkrétne, užitočné, potrebné pre ľudí aprax mimo ministerstva.
Anebáť sa, netriasť sa osvoje miesto, to je prvý stupeň naozajstného úspechu.
Lenže ministerstvo nie je nijaká idyla ani rozprávka. Nikdy si nemysli, že si tam kráľom. Chudáctvo tu na človeka číha za každým rohom.
Na to dosť pozabudol.
Raz išiel chodbou od ministrovho sekretariátu avidel barda, predsedu najväčšieho ministerského fondu, ako sa blíži knemu sdvoma-troma ľuďmi. Bard zastal, jeho spoločníci prešli aon sa snahnutou hlavou zadíval na toho, koho si nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko. Mlčky šacoval stojaceho pred sebou, potom pohol jednou stranou tváre azdvihol pravý ukazovák. Keď sa bez slova pohol, vedúci oddelenia, ktorému vyschlo vhrdle, si spomenul, ako významný hovorieval: Pozor na ten viďáz!
Pozor, úspešný, možno naozaj aj úspešný, ktorého niektorí prihlasne chvália. Je ich viac, ako tých, ktorí proti nemu niečo majú?
Otom sa výskum nerobil, ale aj oni majú právo, majú, majú, akto má právo, usiluje sa ho obyčajne aj využiť.
Pozabudol, bard mu pripomenul, až ho ztoho striaslo.
Keď sa rozhliadol po ministerstve, nadobudol presvedčenie, že by mala platiť zásada, veľmi platiť, skoro ako zákon: ak sa niekto naozaj osvedčí, ak sa odborne zdatný, bystrý, pracovitý ačestný človek osvedčí na svojom mieste, nemalo by sa ním bezdôvodne hýbať! Nehýbať, nechať ďalej pracovať, bez ohľadu na to, aké strany vládnu akto má moc vkrajine.
Nehýbať ním! Nehýbať! Preboha, nehýbať! Radšej mať uspokojenie ztoho – atak ďalej...
Minister, ktorý ho prijímal, odišiel zúradu na jar budúceho roku. Ďalší, reprezentant víťazov volieb, ktorí však mali vládnuť len pol roka, dostal smiešne krátky limit. Literárneho vedúceho to mrzelo, lebo stým ministrom sa mu zle nerobilo. Poznal ho ešte ako študentíka, ktorý recitoval na Hviezdoslavovom Kubíne. Nastúpil razantne aautoritatívne, ale vedúci si uvedomoval, že práve jeho musí využiť, keď chce mať systém dotácií na podporu vydávania literatúry taký, aký si ho zaumieniť mať, keď chce literatúru zbaviť označenia „chudobný príbuzný“, ako sa onej hovorilo. Povedal ministrovi, keď sa knemu dostal:
– Viem, že čas ťa súri achceš mať po sebe viditeľné výsledky pre divadlá. Ale ja amoja literatúra – tak povedal – my tiež potrebujeme ešte jeden veľmi potrebný výsledok. Pomôž mi, aby sme vparlamente získali ešte pätnásť miliónov na podporu vydávania kníh. Všetko som spracoval azdôvodnil, tu je referátnik...
Stalo sa, podarilo sa aaj preto ho onedlho po nástupe ďalšieho ministra jeho dvaja-traja literárne významní kamaráti, ktorí sním na ministerstvo prišli, tľapkali po pleciach aspievali ódy na to, čo on dokázal spraviť pre literatúru. Bol vsekcii umenia najúspešnejší vedúci avybavil ešte aj podporu pre hraný film, lebo príslušný referent sa bál ako ohňa niečo žiadať.
Lenže znovu víťazná koalícia sa poučila zo svojej predchádzajúcej, ikeď krátkodobej prehry azačala všetko čistiť od gruntu. Potrebujeme všade svojich ľudí! Všade, na všetky vedúce funkcie dosadíme našich!
Atak postupne jeden za druhým leteli riaditelia sekcií anižší vedúci sa mohli začať triasť osvoje miesta.
Stále ešte vedúci literárneho oddelenia sa poznal snovým riaditeľom, vlastne podľa nových pravidiel suž generálnym riaditeľom sekcie umenia. Pred rokmi hrávali vzimných mesiacoch spolu futbal po školských telocvičniach aobaja boli vydavateľskí pracovníci. Nový generálny býval kedysi slušný driblér, lepší ako ten, ktorého neuznával Bednár ani mladý Ferko aktorý na rozdiel od neho básne nepísal. Lenže teraz už poriadne pribral aurčite bol aj trochu dýchavičný. Keď nebásnik vedúci prostredníctvom neho, tak sa patrilo, predložil ministrovi po zasadnutí prvej zo svojich troch komisií návrhy na dotácie, dožil sa sklamania.
Minister snávrhmi nesúhlasil. Preškrtol ich aveľkým červeným písmom napísal: Prepracovať podľa zodpovedných kritérií!
Vedúci išiel za svojím novým riaditeľom sekcie apýtal sa ho:
– Čo si otom myslíš? Moje komisie rozhodujú zodpovedne!
Generálny vzal papiere do rúk, zbežne pozrel na text aspravil svoje malé ústa ešte menšími.
– Čo ja môžem? Minister má právo posledného rozhodnutia.
– Si bývalý šéfredaktor vydavateľstva, môžeš to posúdiť lepšie ako on. Uznáš, že je to neseriózne.
Tučný muž sa oprel na oba lakte, na vedúceho oddelenia nehľadel.
– Ja neviem...
– Čo nevieš? – spýtal sa vedúci, keď partner zdruhej strany stola mlčal.
– Čo mám robiť.
– Akože? Menovali ťa, si vo funkcii.
– Rozmýšľam, či to všetko nenechať tak. Tu je to...
Nepovedal, že čo aznovu zopakoval:
– Neviem, čo mám robiť.
Vedúci sa väčšmi vystrel na stoličke.
– Máš tri možnosti. Vzdať sa, prispôsobiť sa aposlúchať alebo...
– Čo alebo?
– Robiť to, čo ja.
– Ty?
– Nevzdávať sa, ísť za svojou vecou, zdôvodňovať, presvedčovať...
– Tak ja mám presvedčovať ministra?! Ministra? Ja sa mu mám protiviť?
– Presvedčovanie nie je protivenie.
– Tak si ho presvedčuj ty!
Apošuchol mu papiere, ber si ich azmizni.
Odpísal ministrovi. Vysvetľoval, zdôvodňoval, že komisia rozhoduje zodpovedne, sú vnej ľudia, skúsení, ktorí sa do vecí vyznajú. Aže proti ich rozhodnutiam predtým nebývali pochybnosti.
Otri dni mal na stole ministrovu odpoveď. Niektoré návrhy prečiarkol, viných škrtal posledné číslo vsume dotácie, ktorá bola navrhovaná. Atak vzniklo namiesto stodesať deväťdesiat deväť. Aveľké červené písmená stroma výkričníkmi na konci požadovali, aby ministrovi boli predložené aj názvy zamietnutých autorov aprojektov.
Vedúci odniesol generálnemu riaditeľov sekcie zoznam zamietnutých apovedal:
– Predkladaj ministrovi, čo chceš. Máš to vprávomoci.
Abásnik smalými očami utopenými vtvári odrazu skoro skríkol:
– Už som si to za teba zlízol! Minister rozpúšťa komisiu, ktorá protestuje. Je na teba naštvaný amňa peruje.
Potom sa mlčalo aochvíľu zgenerálneho vyšlo.
– Je taká mienka, že by si mal odísť zministerstva. Personálny je tiež proti tebe.
– Čo on omne vie? Nikdy so mnou nehovoril.
Predstavil si muža sfúzami akrivými nohami, ktorý vyzeral ako nejaký čikóš zpusty.
– Povedal, že sa musíme stretnúť!
Odišiel. Konečné schválenie vyzeralo tak, že skoro všetci odmietnutí nezaslúženú podporu dostali, ztých bez núl na konci niektorí celkom vypadli aniekoľkí ďalší dostali zníženú sumu.
– Mal by si dobrovoľne odísť. Dostaneš odstupné – hovoril generálny vedúcemu oddelenia, keď išli kpersonálnemu šéfovi.
– Prečo mám zvlastne vôle odchádzať, keď tu mám také výsledky, aké mám? Básnik by mal vedieť niečo aj omorálke.
Tabakom raziaci personalista mal svoj argument. Literárny vedúci už dosiahol dôchodkový vek. Je tu dóvod, ako hovoril.
– Vtomto ministerstve pracujú vo vedúcich funkciách štyria ľudia starší ako ja, – argumentoval. – Štyria alebo možno aj piati.
Vedúci nechcel byť chudákom snízkym dôchodkom. Za vyše dva roky zamestnania na ministerstve sa mu ho podarilo slušne zvýšiť. Som iba človek, hovoril si. Ešte aspoň otrochu viac. Každá koruna bude dobrá, som naozaj iba človek...
– Ste proti pánovi ministrovi! Aminister má právo, ste vari dosť inteligentný na to, aby ste to vedeli. Tu platia nejaké pravidlá, prosím pekne... – školil ho personalista. Generálny riaditeľ sekcie umenia nepovedal skoro nič. Vybral si cestu, zktorej niet návratu.
Ešte stále právoplatný vedúci či podľa nového už vari riaditeľ oddelenia dostal zákaz chodiť na knižné veľtrhy. Otvorená zostala iba Moskva. Tam to bez neho prakticky nešlo. Minister, pravda, nesúhlasil ani stým, no veľtrh sa konal až vjeseni.
Dovtedy, hovoril si vedúci aautor, ktorého si podľa barda nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko, dovtedy tu už určite nebudem.
Každý deň čakal, kedy ho vystrieda ministrov nominant, oktorom sa už dlhšie hovorilo. Usmial sa, keď prvý raz počul jeho meno. Už ho raz striedal, keď ho minister začiatkom sedemdesiatych rokov odvolal zliterárneho časopisu. Má vtom predsa skúsenosť, ktorú treba využiť. Aako sa dozvedel, minister ho vraj považoval za sociálny prípad. Dostane flek, aby si polepšil.
Bol začiatok apríla, lialo od rána aokolo desiatej volali zvrátnice, že ho niekto hľadá.
Ďalší básnik, veľkohlavý, veľkonosý adlhovlasý, stál vonku pre vchodom avoda mu kvapkala znosa izvlasov.
– Pán minister povedal, že ma máš prijať avšetko ma naučiť – povedal aklipkal očami.
– Prijímam ťa na rozkaz pána ministra.
– Ačo teraz? – pýtal sa básnik, podľa nového už riaditeľ odboru.
Bez slova otvoril dvere aviedol ho kvýťahu. Prešli dlhou chodbou, vpustil ho do svojej kancelárie.
– Teraz by si ma hádam mal... – drmolil nový riaditeľ.
– Predstavovať po kanceláriách ťa bude pán generálny riaditeľ. Mám ťa knemu zaviesť?
– To si mal spraviť ako prvé! – poučoval ho nový.
– Od výťahu chodbou doľava. Generálny sedí na jej konci vpravo. Mám zavolať pani sekretárku?
Sekretárka snovým riaditeľom odišla apre bývalého vedúceho sa začal jeho posledný cyklus pôsobenia na ministerstve. Amá pravdu povedať, hodne sa vňom venoval – dokonca niekedy aj cez pracovnú dobu – písaniu satirickej novely sdramatickými pasážami, ktorá potom vyšla opoldruha roka vknihe sďalšími krátkymi prózami. Obaja básnici ariaditelia si ju pravdepodobne neprečítali.
Generálny odišiel zministerstva predčasne. Pán minister ho spravil riaditeľom najvýznamnejšej knižnice vmeste. Riaditeľ zostal aj po ňom, ale chorľavel adlhodobé prijímanie alkoholu robilo svoje. Aj tak však prežil generálneho, ktorý zomrel náhle, odpadol pri čakaní na električku. Nie však oveľa abývalý vedúci oddelenia písal knihy ažil zdravým životom, vktorom bolo veľa fyzickej práce.
Raz navštívil barda, tiež na jeho chalupe avypočul si jeho sťažnosti na to, aký je chudák, keď už ani poriadne chodiť nemôže.
– Tak my končíme, ako chudáci, – povedal skleslo.
– Ja si to nemyslím. Veľa som otom uvažoval. Podľa mňa chudák je len ten, čo sa zapredá aškodí ľuďom pre svoj prospech.
– Aja? Aký som ja? Aký som bol podľa teba?
– Bol si chlap so všetkým dobrým ihorším, čo knemu patrí. Teda dakedy aj ušľachtilý grobian. Atiež človek, ktorého cesta za vlastným úspechom, razantná cesta, nelámala vari nohy iným. Aak to môžem tak povedať, vážili si ťa nielen Bednár amladý Ferko, ale skutočne aj mnohí, naozaj mnohí iní, vážený priateľ...
