ղľáԾ
NEPOKOJ
Jazero tuhne, bzučia
oblaky. V neskorom popoludní
nevieš, o čo ti roky
išlo. Pripravená na cestu
zostávaš, veci ako kamene.
Pohľad sa zastavuje na vode,
ktorá horkne:
ľad do nej ponára
svoj lieh.
ʰĽٱ䴡
Čerešňové lístie
na perlivých stromoch
tuhne, čerí mesačnú
a hrubú hladinu, suché
nebo v šuchotavom skle –
jediné, ktoré dočiahneš
matnými prstami,
studeným dlhým dychom,
keď sa nakloníš a horkastá
sponka skĺzne po pomalých
večerných vlasoch... on sa
zľakne, v polospánku,
šípový mesiac
vonia.
ٴČ
Z rozprávky: ak chceš,
podvečer prejdeš do jeho
sveta, odovzdane
si ho nalistuješ – vpíjaná
hudba, vyklenuté nápisy,
penové hradby, zotletý
zlatý olej na rúchach.
Pokiaľ ide o to,
ešte si ho nepristihla
pri omyle.
ZMOSTA
V slnečnom svetle
emailová voda
nič nezrkadlí. Rieka,
listnatá a krehká,
hasne v tvrdých brehoch,
v ich sypkých prstoch,
ako ľahké zviera, také
pohyblivé v saténovom
á.
ZNOVA
Vchádza, rozpačito sa usmieva,
ale dlho klinicky skúma,
akú máš náladu,
ku komu vlastne
š.
Pootváraš všetky dvere,
môže si vybrať.
Všeličo z toho, čo povie,
sa ťa dotkne, ale aj tak
akoby ťa vždy znova aznova
privádzal k ceste, na ktorej
čáš.
ճÁ
Vlas na papieri
vzpína sa cez všetko napísané,
už oddelený od ostatných,
elastický a slepý,
zdôrazňuje, podčiarkuje,
vyberá z príbehu
to podstatné.
STRATA
Ukryjem sa, schúlim, za svojím
novým mesačným chrbtom
nechám natienené biele
krajiny, kde som ešte nedávno
spávala, uzimená,
vlasy mi prúdili
dlhou gaštanovou vôňou,
vyčírenou, ťahavou – kde som
zostávala? V spánku
všeličo pekne nadýchnuté
ǰč.
ZO ZÁHRADY
Vlhké stromy, eruptívne koruny,
v záhradách puchne vietor,
vlnité rastlinky sa navíjajú,
končisté puky vŕzgajú,
svieti hrdza.
Ako ju vítame,
keď sa odvraciame
a ona potichu pracuje
aj za nás.
PO BÚRKE (zo zbierky ʱť)
Vychádzame z domu,
chodník je plný nalámaných
lesklých konárov, farby
svietia ako jazvy, vzduch
zrazu je slnečný, vôbec,
všeličo sa zmenilo,
iba tvoja číhavá
selektívna pamäť
čaká na všetko,
čo bolo.
PEKNE
Keby som sa vedela vnímať
ako text, večne nehotový,
pripravený umrieť aj ožiť,
oči tieňované mlčaním,
tvár odvrátená k bráne
mdlo rozkvitnutého zrkadla –
a že sa máš pekne, s ružou
pod hlavou, nemusí byť
ý.
ʴհŤ
Napadané lupene vĺn
v zrúcaných moriach
našli si ťa, čoraz
Գܳٱš.
Mandľové vône
v dávnych vlasoch
rastú, napínajú sa,
vietor sa ohýba
v pružných neónoch
a dlhá ulica striehne
ako mačka.
HUDBA
Nakrútená k svojmu
zahmlenému tieňu
drobí kvitnúci vosk
sna – a ty sa uhýbaš,
obloha zastieraná dažďom,
hodvábne stropy,
unikajúce príbehy.
Tvrdé stonky
medu, z ktorého sála svetlo
blízko pri tvojej tvári,
porcelánovo šumiace, načisto
bez vône.
Z DETSTVA
Hladký jazyk trávy
pod kolenami,
čisto rozopnuté
éٲ,
spánok medový a vláčny
ako pod hviezdami –
všeličo sa ešte ťahá
popri mne, napnuté
ako stužka.
Úմ
Slová ako popol
na skrútenom papieri.
Trúsia sa, pospájané
hojdavými stehmi, čosi
dzíԲú.
Zrkadlo sa čerí,
keď si v rožnej izbe
rozväzuješ šál
a vonku sneh
dusnou plesňou
rastie na múroch.
SOCHA
Prší, ospalo sa ťahám
ulicami, ale socha v parku
sa usmieva, na ruke holub,
ponára sa do svojho
materiálu, vidím, ako zreteľne
vstupuje do hry, prijíma
kvapky, obracia sa
do svetla, prenáša vietor.
