ղľáԾ
ձԴDzť
„... bol som taký verný,
až som sa stal svedkom.“
Vladimír Holan
Len vernosť. Anič viac?
Akože? Anič menej!
Nie výcval pútnika do zeme zasľúbenej.
Nie slovo, krúžiace jak orol vo výši.
Len vernosť
človeka na svedka povýši.
ČDZa na svedka asvedka na básnika.
Toho, čo počuje, čím orloj času tiká.
Orloj času iorloj večnosti.
Len vernosť údelu.
Aj more premostí.
Rámcová kompozícia
Obraz si rám sám nevyberá.
Ten rám mu určí osud.
Boha ti dala tvoja viera.
ABoh dal tráve rosu.
Tak blízko býva do večera,
jak ďaleko je od rána.
Boh tvojmu breve určil rám.
Ten rám si prijal.
Veď ty sám
dal si mu meno Zuzana.
Úrodný dážď
Aakokoľvek
sme tu už viacej boli,
než ešte budeme –
Ty, Bože, nezľavíš.
Môj kríž má meno Zuzana abolí,
ako vie ľudí bolieť iba kríž.
Storočný dážď
sa ponad polia prehnal.
Suší si myška zamatový plášť.
Môj dážď má meno Zuzana ažehná,
tak mi žehná,
ako vie tráve žehnať iba dážď.
Ochvení
„Posledný list sa trasie na platane,
lebo on dobre vie,
že čo je bez chvenia, nie je pevné.“
Vladimír Holan
Chvenie chce trochu priestoru.
Staroba ho už nemá.
Nemá kam uhnúť náporu.
Do oblohy čnie nemá.
Stojí aháda, kedy vylomí
vietor jej krehký sťažeň.
No nedesia ju Božie polomy.
Len ľudská je jej bázeň.
ČDzDZ
Už je to iba tak –
zosudu do údelu.
Poskromná hostina
nad unavenou kosťou.
Čas vie už otebe.
Advorí tvojmu telu.
Vyznamenáva ho
diskrétnou pozornosťou.
Už je to iba tak –
ani deň bez bolesti.
Aby ti nechýbal
jej návykový lieh.
Už je to iba tlak
neústupčivých klieští.
Odkiaľ to na nás napadá
takýto ťažký sneh?
Byť prostý...
„Byť nie je ľahké.“
Vladimír Holan
Vezmite, aký je.
Nechcete – neberte.
On sa vám nevnúti.
Nedá ju oferte,
kto báseň dlho žil,
jej zvuky ijej vône.
Vie, že čo nosieval
vlebke ivnáručí,
pravdou snáď nebolo,
len jeho túžbou po nej.
Aže niet nikoho,
kto pravdu zaručí,
vďačný je za sýtosť
iza hlad.
Vlažný kchvále.
Dali mu – vzal si to.
Nedali – išiel ďalej.
Slová sú nohy poslove,
umyté vBožej rose.
Ak slovo túži po slove,
tak báseň po etose.
Sám odíde raz každý vlak.
Je hlúpe páliť mosty.
Byť nie je ľahké…
Vbásni však
byť nie je ľahké znamená
byť prostý.
List Magde
Čo ti dnes poviem, dievča moje?
Že si mi viac než osudom,
viac ako láskou: obidvoje
obstojí Bohu pred súdom.
Naložil na nás vrchovato.
Jeseň sa blíži ku zime,
čo nesieme to. Ako sviatosť.
Na pokyn srdca – musíme.
Len pierko zvtáka Ohniváka
znieslo sa dnes na tichú zem.
Kiež Boh ti žehná, že si taká.
Ja nežehnám: ja milujem.
Za všetky šípy zJeho luku
nepľuvnem Bohu do neba.
Jednonohý dnes dvíham ruku
aprisahám Mu na teba.
Milovaná imilujúca.
To, čo sa tebe podobá:
ztiesnivých chorôb môjho srdca
jediná šťastná choroba.
Netreba písať na oblohu,
dievča moje. Nie, netreba.
Preto dnes osudu aBohu
potichu vďačím za teba.
Metamorfózy básne
Iná je báseň.
Ako že svet je iný.
Iné ju sýtieva
aziného vňom žije.
Vynorila sa už
zo skrytej hlbočiny
do zjavnej schválnosti
ado exhibície.
Tam, kde je nažive
už iba sebou samou.
Akoby nenájduc,
čo možno milovať,
svoju tvár ovieva
vejárom krehkých klamov.
Akoby zvecí len
striasala inovať,
nemysliac na veci,
dáva im nové mená.
Družička života,
zneho už unavená.
Spomienka na chlapca
Túžené nesplnené.
Dovtedy nepoznaný,
ten hlboký rez vžene
bol rezom jeho rany.
Žil zajakavé sólo.
A potkýnal sa dušou otelo.
Bolelo. Avšak bolo
čisté, len dokiaľ bolelo.
Lanské snehy detstva
Vy, najjasnejšie vločky na svete,
kde si ma ešte, kedy, nájdete?
Ku akému sa pobrať záveju,
ak vločky, padnúc na zem, stmavejú?
Aj človek na nej tmavne.
Apotom volá dávne.
Ajeho trochu plaché city veria:
najbelší sneh je zanjelovho peria.
Jeseň a podvečer
Tie siamské dvojčatá
sú mimo možných slov.
Môže ich vysloviť,
nečujne, iba mím.
No ty ich vúdive
naberáš do zmyslov
atam ich počuješ.
Pretože patríš knim.
Nedomáhaj sa slova.
Avidené len vsebe nes.
Patríš knim – včera ako dnes.
Nie iba slnko, lístie, les.
Aj krv je purpurová.
Žasnúca báseň ovode
Starohebrejské tohú vábóhú = beztvará, temná pustota.
Zem bola ešte tohú vábóhú.
Vody však čosi cítia.
Voda už vie, že:
dediac po Bohu,
stane sa matkou Bytia.
Pokornou matkou jeho zázrakov.
Nuž ako Boží vazal
od prapočiatku dejov
rovnako
koná, čo On jej kázal.
Skvost Jeho ducha.
Opar zmyslový.
Nevieme ťa, či vieme?
Kto teba, voda, ako vysloví,
keď rybičky sú nemé?
„Koľko dní, toľko strát!“
hrozí náš slnovrat.
No ty si Bytiu istota.
Ty vládneš oblakom
ivkvapke dažďa celá.
Ach, voda – matka života.
Už neviem, koľkokrát
pred tvojím zázrakom
mi báseň onemela.
Epocha
Nervózna dáma
na vychádzke sdogou.
ڱٴDZá
uránom ako drogou,
pri ktorej sa jej sníva omoci.
Bojí sa drogy.
No nevydá ju zhrsti.
Zoviera nad ňou pestované prsty.
Asebou živý červa vovocí.
Ten je tam spokojný
asýtejší než sýty.
Bombardujúci anjel humanity.
Vek rozumu
Stále sa bojím rozumu,
keď ticho radí: udri!
Prenikavý apresný je.
Anič sa pred ním neskryje.
Ibaže nie je múdry.
Až rozum ľudí prerastie,
zlo snimi pôjde ďalej.
Budú zlo, na ich nešťastie,
konať tak dokonale,
že neposkytne nádeji
jedinú jeho chybu.
Svet, ktorý trvá na deji,
ostane bez pohybu.
Kratučký rozhovor
– Povedz mi, čo je báseň.
ʴďDZԾ za sen?
– Neklaď mi takto otázku.
Báseň je vďačnosť za lásku.
ʴďDZԾ túžbe.
ABytiu, chlapče môj.
To uneho je vslužbe.
Hore bez
Je to skôr metafora
než samochvála kože.
Skôr metafora, ktorá
tú kožu síce pohladká,
no cestou utrúsi,
že bez Teba sme, Bože,
len nemý štatút tvora.
Len holé zvieratká.
Bratská pomoc zrúk moci
Dedila po líške.
Neustúp, Bože, nie,
falši jej modlitieb.
Vždy je to to isté:
to KARI korenie,
ktorým moc obsýpa
človečí holý chlieb.
Vždy je to to isté:
priestupok vkoži práva.
Len báseň háda:
„Že som taká smelá –
prečo si démon kvýkonu požičiava
biely plášť od anjela?“
ČDZ
Svoje už vieš oňom.
Akto sa odváži,
čo, kedy zmeniť na tom?
Na krutej mixáži
bytosti so zvieraťom,
anjela sdémonom?
Že bohom oheň bral
vmýtickej dávnej dobe,
žije zich pokuty:
oseba prikutý,
sám sebou trestaný,
bez bázne, bez hany
sám sebe pečeň zobe.
No báseň itak nájde ťa,
človeče dvojdomý.
Atebe bude spievať.
Ako že matka na dieťa
nevie sa dlho hnevať.
Vinš ku stým narodeninám
Kolomanovi Sokolovi
Zapísali ste storočie.
Ačlovek iba žasne,
aké je Vaše ovocie
ľudskostiplne krásne.
Žiadalo by sa hovoriť.
No slovo včudnom kŕči
pred toľkým darom života,
môj Majstre, iba mlčí.
Nuž spomínam aobjímam,
aruky sa mi trasú.
Boh žehnaj Vašim hodinám,
dňom, rokom – Vášmu času.
Vesper dominicae
Deň zrátal, čo je nové.
Inálezy istraty.
Slniečko šarlátové
pozýva na roráty.
Zvon práve odbil štyri.
Deň ešte trvá, hoci
zhory sa kradmo šíri
tieň októbrovej noci.
Vidieť irub ilíce
je možné iba láskou.
Je vesper dominicae.
Aza ním Ivan Krasko.
ʴďDZԾ
Už sedem krížov
na chlieb tvojmu domu.
Ana ten ôsmy kladú ôsmy snop.
Dosť, viac už ako dosť,
si zožal ztoho, čomu
stanoví hranice
raz kolíska, raz hrob.
Ibaže práve to,
to medzi tými dvoma,
to, čo sa udeje,
dané Ním iba raz,
neopísateľné, čím obdarúva nás,
tá milosť zázračná
smieť vživote byť doma –
za tú Mu ďakuješ,
tým očarený hosť:
„Bolo to prekrásne abolo toho dosť.“
Prosba kbásni
Ten, čo ti slúžil, ostarel.
Ale ty ostaň mladá.
Ahovor ľuďom bez bázne,
čo máš inemáš rada.
Veď nemiluješ iba to,
čo Bytiu stojí vceste.
Čo odmieta niesť bremeno
tam, kde ty prosíš: neste!
Anemáš rada iba to,
čo ohrozuje krásu.
On ostarel už.
Ale ty
chráň sviežosť svojho hlasu.
Potrvaj.
Zem je primalá
asvet sa po nej valí.
Keby si aj ty zlyhala,
čo už by sme tu mali?
Labyrint sveta araj srdca
Kto si ty? Oko v prsteni
na ruke vernosti.
Si prúd ibreh, si hrádza.
Adventným časom krstený,
čakáš ačakáš tu
na to, čo neprichádza.
Ani tvoj rozum túlavý
už nevie, na čo čakáš.
Ak sa ti žiada úľavy,
potom nie rozumu,
no svojmu srdcu zakáž.
Ale radšej tak nekonaj.
So srdcom sahrať nedá.
Apráve to je jeho raj.
Ale ijeho bieda.
Atak ho zo sna neprebuď.
Pre svet ajeho ošiaľ.
Buď prúdu hrádzou,
ešte buď.
Ako si býval dosiaľ.
Rámcová kompozícia II
Akže ťa bolí hrubý svet,
nereptaj na rám.
Rám je osud.
Rám, to je ako uvidieť
apoštolovu nohu bosú.
Či po dolách či po horách –
vždy zraní ju to, po čom chodí.
No nie hnev pýchy...
Pokora
ju od bolesti oslobodí.
