ղľáԾ
TEKUTÝ FETIŠ(úryvok zrovnomennej knihy)
Čašník včiernom nám celý pohrúžený vmyšlienkach servíruje obed. Príbor kladie na stôl opatrne ako vspomalenom filme. Zahmlený pohľad, pochmúrny, do seba obrátený výraz. Hostia našľapujú nenápadne, zhovárajú sa tlmenými hlasmi.
„Ľudia sa tu tmolia ako vo sne, akoby po nejakej katastrofe,“ pošepne mi môj štrnásťročný syn. Jeho slovenčina je sfarbená tmavomodrou švajčiarskou nemčinou.
„Sú ešte v šoku,“ šepkám mu aj ja.
„Čo sa tu stalo?“
„Veď vieš, viečko zaváracieho pohára je preč.“
„To je z toho?“
„Nielen. Je to stredná Európa. Región melanchólie.“
Na stĺpoch jedálne visia matné zrkadlá. Sú posiate drobučkými zamrznutými striebornými kvapkami ako hviezdičkami. Môj syn sa na seba pozerá, bradu má zošikmenú, čelo vtlačené, zdiaľky prebleskuje akási karikatúra.
„Čo sú to za zrkadlá? Nepoznávam sa.“
„Ale veď tu sa nikto nepozerá do zrkadla preto, aby sa spoznal. Pozerá sa na ľudí okolo seba, vidí sa vnich, pretože tí druhí sú ako ty aty si ako oni. Dobré zrkadlo je importovaný luxus. Kto už si môže dovoliť jasný pohľad zvonka? Keď konečne môžu chodiť po Paríži, rozmýšľajú otom, že na použitie verejného záchoda musia pracovať niekoľko hodín. Atak sa prikrčia, opäť sa cítia ako obete.“
Za výdatný obed stromi chodmi platíme osemdesiat korún, to sú štyri švajčiarske franky. Hostia od vedľa sa fascinovane prizerajú môjmu nonšalantnému gestu pri platení.
„Myslel som si, že by bolo pekné byť raz bohatým, ale teraz sa hanbím,“ hovorí môj syn.
„Si môj.“
*
Schádzam cestou do dvora, tou cestou svojho detstva. Keď sa ňou dám viesť, privedie ma knim. Ja som vtedy odišla, aoni tu ostali. Po celom svete som vsebe nosila malosť tohto dvora, už sa od neho nikdy neoslobodím. Oni vTrenčíne nosili vsebe túžbu po nikdy nevidenej diaľke. Atak tu stoja, vítajú ma borovičkou amarhuľovým koláčom: „Tvoj hlas knám prichádzal na krátkych vlnách Slobodnej Európy. Čítali sme otebe vexilovej tlači. Vieme všetko. Ty si prišla, naša Trenčanka, nezabudla si na nás.“
Stoja pred vysokým múrom ťahajúcim sa pozdĺž dvora, omietka zneho opadáva rovnako ako pred dva apol desaťročiami. Buď požehnaná, kultúra uchovávania stôp či už znedostatku peňazí, zneporiadnosti alebo zúcty kstatu quo. Tak nachádzam znova trhliny svojho detstva. Črty tunajších tvárí sú neurčité. „Slovania majú akési rozmazané tváre,“ hovorí moja francúzska priateľka. Oválne tváre. „Ovál“ predstavuje kolektív, celistvosť. „Rozmazanosť“ je predpokladom splynutia. Tu sú všade záhrady blízkosti. Stačí len zísť dolu, ponoriť sa do najhlbších vrstiev, plakať, piť, hovoriť rýchlo, ľahko, akoby človek robil kotrmelce dolu Váhom.
„Neurobili sme dieru do sveta,“ hovoria azahanbene klopia oči. Ako by mohol človek vTrenčíne, uprostred ukolísavajúcej srdečnosti, vykonať monumentálny individuálny čin, ktorým svet stráca svoju celistvosť! Národné cítenie nepozná čin prinášajúci publicitu ako výsledok dlhodobých snažení, sústredenej vôle, ako konštrukt so solídnym základom, len ako prírodný jav. Osamelý, hlučný, deštruktívny úder, ktorý sa vymyká zo spoločenstva, vyvoláva bázeň aobdiv. Dieru do sveta netreba komentovať. Diera, ten mýtus, je jednoducho tu, čin je na svete. Vykonala ho Trenčanka. Daj si ešte jednu borovičku. Neokúňaj sa. Nebuď ako zmäkčilá západniarka. Borovička je dobrá na lačný žalúdok. Znova pospájame popretŕhané nite.
„Kto je väčší hrdina, ten, kto ostal, alebo ten, kto odišiel?“
Je to len rétorická otázka, veď pre nich je odpoveď jednoznačná. Náhlivo namietam, vyburcovaná kvysvetľovaniu: „Aj my sme trpeli. Nedajte si nič nahovoriť. Všetko je len zdanie, pozlátka.“
Smiešne sebaokiadzanie, zmietnu ho jediným pohybom ruky. Berú ma okolo pliec: „Poď dnu, nože poď.“
Zavedú ma do prepchatej miestnosti snapoly spustenými roletami. Všere tu predo mnou leží nedotknuté múzeum zašlých čias. Chlipkáme horúcu tureckú kávu zmeissenského porcelánu, pijeme chladené červené šumivé víno zvysokých brúsených pohárov.
„Ako ste žili?“
„Nestojí to za reč. Všesťdesiatom ôsmom sme tiež mohli odísť. Bratanec vzápadnom Nemecku nám napísal: Zbaľte si veci apríďte, za stratenou krajinou sa neplače. Ale my sme neodišli.“ Mávnu rukou, mlčia.
„Raz sme naozaj mali šťastie. Predstav si, celý mesiac sme boli vcudzine. Áno, to sa nám podarilo.“
Sčerveniem, vášnivo skríknem: „Ale očom to hovoríte? Život je predsa tu, dnes, vTrenčíne nad Váhom.“
Správajú sa khorlivej misionárke zdvorilo. „Toto má byť život? Celý život, vravíš? Že nejestvuje iný? Chceš si znás robiť posmech?“
Vzápätí si však spomenú na osvedčený prostriedok proti sporom aodcudzeniu. Energicky aláskyplne posadia mojich dvoch synov pred dva taniere, po okraj naplnené slepačou polievkou, abežia do záhrady natrhať ríbezle ajablká.
„No, ponúkni sa, nože sa ponúkni.“
Sladké jablká sú to, sú mi drahé svojou chuťou inesymetrickým tvarom afľakatým výzorom. Hostiteľky sa jemne ospravedlňujú za túto malosť anedokonalosť. Vich lesknúcich sa očiach dorastajú západné plody na súmerné melóny. Na cestu domov nám balia poháre domáceho marhuľového lekváru.
*
Toto mesto bolo miestom nevinnosti. Verila som uprostred najtemnejších lží päťdesiatych rokov. Aj keď mi vzali matku acelý rok ju držali vo väzení, verila som im. Prijala som malomyseľné, strachom zmeravené mlčanie mesta, ktoré mi bolo domovom. Keď som raz našla na brehu Váhu prezervatív amárne som sa ho pokúšala nafúkať, dotkla sa ma pochybnosť: Asi to nebude balón. Moje bezdomovstvo sa začalo odhalením lži. Odvtedy sa priam zbesilo búrim proti uzavretým systémom, proti izbám so zabuchnutými dverami. Nekupujem si štýlovo čisté šaty, milujem schátrané mestá aodcudzený jazyk. Metropoly ma prijímajú, zvuky staníc sú upokojujúcim rytmom hojdajúcej sa kolísky. Keď sedím vkaviarni apohľad mi padne na elegantný záhyb mojej sukne, vtedy viem, že som ešte stále tou istou dievčinou zTrenčína – svoju okrúhlu dušu, ktorá sa vtedy vylievala ako zázračná kaša, uzamkla vaktovke, roztlačila na papier, iba príležitostne vyberá jednotlivé stránky strojopisu ahorlivo ich rozkladá po pracovnom stole. Odvšadiaľ sa vysťahujem, ale papier ostáva poznačený slovami apachmi.
Dlhé roky sme sedávali vtej istej triede, ktorej podlaha bola natretá olejom na čierno. Prečo vlastne olejom? Spýtam sa jej na to, zavolám jej.
„Evi, to som ja.“
„Ty? To si ty?“
Hlas padá a stúpa v trasľavých krivkách radosti.
„Kde si? Hneď k tebe prídem.“
Takmer celú noc sedí vhotelovej izbe oproti mne na tvrdej stoličke. Hovorí oAmerike. Po polnoci sa znej vylieva Amerika. Jej Amerika, objavila ju nanovo, poznávala ju celých päť týždňov. „Tam som sa dozvedela, že všetko má svoj zmysel. Šestnásť rokov som nemohla prekonať smrť svojho otca. VNew Yorku som prišla do psychodynamickej skupiny. Atam mi povedali: „Akceptuj to. Je to tak okej.“ Kto ti už povie niečo takého vTrenčíne? Tu si všetci len šepkajú srukou pred ústami. „Chudera Eva, aké hrozné.“ Neduhom tejto krajiny je jej negativizmus. Zažral sa všade. Na ňom stroskoceme. Tak ďaleko som teda šla, anapriek tomu som vmužoch videla len svojho otca avženách svoju matku.“
„To sa nazýva prenos.“
Úpenlivo ma prosí: „Povedz, ako sa jej zbaviť, ako sa zbaviť minulosti? Ty to predsa musíš vedieť. Žiješ vonku.“
„Je tisíc a jedna cesta.“
„To všetko už bolo premyslené, napísané, vytlačené. Amy sme otom nevedeli. Čím viac sa otom dozvedám, tým väčšmi nenávidím komunistov za to, že nám tieto svety odopreli. Len sa na nás pozri, duševné analfabetky aanalfabeti.“
Hovoríme potichu ako sprisahanecké školáčky, zatiaľ čo smerom na východ sa nezadržateľne valí duniaca lavína: pornografia, komercia, počítače, ojazdené autá, Myšiak Mickey. Je to práve ten prvoplánový, ľahko zrozumiteľný Západ, ktorý ako víťaz vtrháva na územie pokryté troskami. Pomaly sa stavajú oporné stĺpy západnej kultúry: Spoločnosť C. G. Junga vBrne, preklady Sigmunda Freuda, súborné vydanie Franza Kafku aMileny Jesenskej, aj román Maxa FrischaStillersa prekladá do slovenčiny, potom však prichádza pokyn: zastaviť. Pretože komerčne zaujímavý je tak nanajvýš Simmel. Tri knihy Vladimira Nabokova ležia vkníhkupectvách, ktorých počet sa zmenšuje. Tieto knihy sa takmer nekupujú. Kedysi zakázaní ažiadaní autori – vari stratili čaro zakázaného? Ľudia pracujúci vkultúre predpovedajú zánik kultúry. Dočasný, dodávajú.
*
Nasledujúceho rána ma Eva vedie do novootvoreného obchodu skeramikou, ktorý vznikol vrámci malej privatizácie. Na regáloch stoja vínne krčahy smiestnymi ornamentmi.
„Aký suvenír chceš?“ Eva je vzrušená. „Čo sa ti páči?“
„Myšlienky, tak ako včera.“
Ranila som tým v Eve Trenčanku? Jej folkloristické srdce? Už nič nevraví, len zrenice sa jej rozširujú.
Predavačka nadviaže na prerušený tok reči: „Ste zo Západu? Vyšli sme na psí tridsiatok, pravda? Má ešte niečo unás vôbec nejakú cenu?“
„Deti sú tu dobré, také sociálne.“
„A na Západe?“
„Menej.“
„Zostali sme teda napriek všetkému ľuďmi?“
Na ulici sa pýtam Evy: „Ako to bolo stou naolejovanou podlahou vtriede? Vždy som sa na nej pošmykla aprišla domov celá zamazaná. Načo to bolo dobré?“
„Olejovali ju, aby ju nemuseli umývať.“ Potom na mňa skúmavo pozrie: „Povedz, mohla by si?“ Zadrží dych, kým sa odváži: „Už by si sa nemohla vrátiť, alebo že by predsa?“
Môj štvorročný syn ma ťahá za rukáv kmalému pultu plnému odznakov, za ktorým sedí stará žena so šatkou na hlave. Vyberie si odznak sTrenčianskym hradom, potom ešte jeden strenčianskou textilnou továrňou Merina. Predavačka mu druhý odznak opatrne vyberie zruky. „Srdiečko, jeden odznak stačí. Mama nemá peniaze.“
Na trenčianskom cintoríne zapadá slnko. Až teraz vidím nebo nad Karpatmi. Ako dieťa som sa pozerala len na detaily, popukané drevené dosky, stebla trávy, netopiere. Všetky náhrobné kamene sú rovnako ako vtedy zarastené zeleňou, aj chodníky. Bodliaky apúpavy tu vždy smeli kmŕtvym. Hľadám hrob svojho starého otca. Chcem mu povedať to najdôležitejšie, očom ešte nevie: Československo je slobodná krajina.
*
Po návrate do Bazileja sa ma spýtal jeden švajčiarsky známy: „Videla si tam nejaký predmet, nejaký hodnotný predmet, ktorý tu nemáme aktorý by bolo možné odtiaľ vyvážať?“
Dlho som premýšľala, pokúšala som sa spomenúť si, potom som mu povedala:
„Je tam taký fetiš, ktorý ľudia stále nosia pri sebe. Je tekutý anepredajný, rinie sa im po lícach.“
(1991)
ZBERATEĽKA DUŠÍ(úryvok zknihyTEKUTÝ FETIŠ)
Zajnap hľadá cudzie duše, zbiera vojakov proti vojne, vojakov bez kalašnikova, nechce mŕtve duše, chce živé, rozorvané. Trhá ich prestrieľaným telom svojho národa, ktoré nesie západnými mestami. Ukazuje im fotografie odtrhnutých údov, zuhoľnatených mŕtvol ausmieva sa plná očakávania. Zajnap má radosť ztoho, keď sa hladká duša natrhne aprebudí sa vnej záujem oKaukaz. Zajnap to nazýva zbieraním priateľov na západnom fronte. Keď sa jej podarí odlákať cudziu dušu zmieru do čečenských ruín, je jej práca zavŕšená, už nemusí robiť nič iné, iba sa rozochvene zboku prizerať, ako duša hltá všetko to, čo Zajnap vsebe nosí už siedmy rok, aako to tú dušu všetko pohlcuje. Až napokon duša celkom pukne azvlhne. Vtedy ju Zajnap objíme aide ďalej. Na tento boj treba veľa duší. Zajnap nesmie odpočívať.
Ráno vyskočí, zviaže si vlasy do uzla, dlaňami prihladí na stehnách dlhú sukňu, nepočúva muža, ktorý jej dohovára, že je to všetko nanič, že by sa mala venovať rodine, že ju opustí, že taká žena prináša mužovi nešťastie. Skoncovala stýmto hlasom. Zajnap počuje niečo iné, výkriky ľudí, ktorých trhajú hvízdajúce strely. To jej morálka ajej rodina. Zajnap letí ako šrapnel, ako stotisíce šrapnelov, zavrtáva sa do nových tiel, putuje pod kožou. Prvá raketa, ktorá dopadla vedľa jej domu vGroznom, keď stála vkuchyni, sformovala Zajnap na svoj obraz. Tá rana, ten úder aroztrúsené útržky sveta, to je Zajnap. Vojna je jej nepokoj aZajnap je dcéra vojny. Niekedy si hovorí: Vojna sa mi stala všetkým. Nerozumie mi ani moja sestra, ani moja matka, zato mi rozumejú tie cudzie duše, ktoré sa mi podarí zasiahnu! Musím ich zasahovať hlbšie, musím ich harpúnou ukovanou znášho utrpenia vytiahnuť na vojnovú pevninu, ale musím postupovať opatrne; keď správami ovojne zraňujem nevediacich, musím vnich zhrozenie vyvolávať postupne.
Zajnap vie, že ak chce vyliečiť svoj národ, musí naočkovať svet vojnou, musí iných nakaziť svojou vlastnou neúnavnosťou, cudzie šaty ponoriť do dôverne známeho pachu strelného prachu. Táto vojna je pred svetom skrytá akeď ju chce Zajnap zastaviť, musí onej informovať. Potom si môže dovoliť to, čo robia mnohí, najmä mladé ženy, ktoré po príchode do utečeneckých táborov odrazu odpadnú auž nevstanú. Aj Zajnap po tom túži, no len na ne hodí pohľad aide ďalej – teraz nie, až po vojne, potom si položí hlavu na svoj archív azavrie oči. Kým dunenie nad dokatovanými dedinami nestíchne, musí sa Zajnap stať jeho ozvenou, musí ho vynášať zločin po zločine, ranu po rane, fotografiu po fotografii vo svojich malých rukách, so svojimi vediacimi očami, so svojou rečou vybrúsenou vo vojne, musí dať burácaniu to, čo si zasluhuje – musí sa stať mohutnou ozvenou, ktorá doľahne zo západných parlamentov naspäť do Moskvy ado Grozného aodtiaľ do každej dediny, do každého domu vČečensku. Nazývame ťa Ičkéria, ty moja drobučká pánbožkova kravička. Vzlietneš ešte niekedy?
Zajnap vie, aké nestále sú múry parlamentov, sú zo závojov tlmiacich bombové explózie. Závoje nepoznajú odboj, ako ho pozná ona. Zajnap, nežná, obyčajná, vypudená, neochvejná, sa chce stať mocnou ozvenou, aby svet začal počúvať. Nekričí, nerozhorčuje sa. Naopak, hovorí veľmi potichu. Keď sa rozhodne povedať niekoľko zahanbených slov ohlade amučení, ospravedlňuje sa: Prepáčte, že vás musím zarmútiť. Ausmieva sa. Úsmev nikdy nevynechá. Pri každej detonácii cíti, ako na ňu dopadá vina, tá vina, čo jej prenechávajú páchatelia. Hanbí sa za drancovanie, ktorého sa dopúšťa opitá soldateska. Hanbí sa za chudobu, do ktorej vojna uvrhla sedliačky. Zajnap si nakladá na plecia hanbu, ktorej sa iní zbavujú. Keď ju vodia do kostolov kresťanských miest, myslí si, že sa steny chrámu zrútia, pretože do nich vošla ona, pošpinená vojnou. Ak Zajnap bude kráčať tak dlho, kým vojna nebude porazená, kým jej synovia neodstránia aj poslednú mínu, kým zmrzačení nedostanú protézy, kým vojnové siroty neodpustia vrahom svojich rodičov, pretože vrahovia budú potrestaní, až potom sa odváži postaviť vinu mimo seba apozrieť sa na ňu, akoby jej bola cudzia.
Keď Zajnap povie vo svojom jazyku „Nochči“, Čečenka, nachádza os, ktorá ju vycentruje. Keď si predstaví svoju vlastnú smrť, chce povedať „Nochči“ aodísť vpokoji. Keď jej hrozí, že sa vmoskovskom metre stratí vdave, pomyslí si „So Nochči iu“, hneď ju obklopí svetlá guľa avnej sa stáva nezraniteľnou. Ako dobre, že som Nochči, aaké neznesiteľné je byť Nochči. Miluje nás boh, alebo nás nenávidí? Niekedy si Zajnap myslí, že videla viac, ako si dokáže boh vymyslieť. Nechce, aby bol vo svojej vznešenosti stiahnutý ta, kde sa miešajú fekálie skrvou, keď do mučených ľudí vrážajú koly, pretože tam by mohol stratiť vieru vseba samého.
Boh nemusí vedieť, ako sa na všetky strany rozprskávajú ľudské telá, ale mal by spoznať aspoň časť rozorvanej pravdy, tej ho Zajnap nechce ušetriť. Toľko sily by mal mať, keď to všetko znesie drobná Zajnap. Niekedy ukazuje bohu svoje vojnové albumy. Zhanobené mŕtvoly vmasových hroboch zapáchali tak silno, že Zajnap napínalo na vracanie, keď ich fotografovala. Akeď podáva tieto fotografie ponad konferenčné stoly, znova vsebe cíti ten zápach aobáva sa, že sa neovládne, ale neplače pred cudzími ľuďmi, je Nochči, odjakživa si zachovávala tvár. Vojna je smradľavá práca aZajnap robí svoju prácu. Kyslastý zápach unikajúci zmŕtvoly jej národa ju sprevádza dvoma vojnami, aZajnap sľubuje, že ak boh ušetrí jej národ tretej vojny, bude šťastná – viac nemožno sľúbiť. Chce svojím sľubom urobiť bohu radosť azískať ho pre svoju prácu.
Čím viac duší Zajnap nazbiera, tým väčšmi je pripravená na smrť. Ak ma zajtra zavraždia, ak stúpim na mínu, budú vmojej práci pokračovať aj bezo mňa, teší sa. Pozná matky, ktoré za niekoľko rokov pochovali štyroch synov, je to strašná krivda, ale za ešte väčšiu krivdu považuje Zajnap smrť cudzieho novinára ahumanitárnej pracovníčky. Vtedy pochybuje osprávnosti boja za nezávislosť. Je to naše rozhodnutie, keď zahynieme, ale ostatní, ktorí nás majú radí, majú zostať nažive. Najradšej by pre novozískané duše vychystala hostinu, obvešala ich medailami azabávala ich. Vodí hostí do utečeneckých stanov, kde im vojnové siroty naboso aohnivo predvádzajú tance. Chudokrvné, traumatizované deti sa počas predstavenia naširoko smejú. Túto radosť svojho národa rozdáva Zajnap ako čečenský suvenír. To, že môže ukázať svoj národ nezlomený, jej pomáha prežiť. Ak sú hostia spokojní, vie, že Čečeni zostali sami sebou, Nochči, že ešte žijú.
Zajnap spozná podľa pohľadu, keď niekoho strhol vír jej práce. Pohľad ľudí, ktorí nie sú naviazaní na svoj národ, sa rozžiari avzápätí ju nasledujú do Čečenska. Vprvej vojne zaobchádzala stakýmito empatickými cudzincami nedbanlivo. Keď do nich strieľali ruskí ostreľovači, Zajnap sa obrátila tvárou knepriateľovi ausmievala sa. Nič sa nestane, vojaci sa len nudia, ubezpečovala. Vodila dôverčivých ľudí po ruinách, vktorých ležali nevybuchnuté granáty. Išla napred, vedela, čo riskuje, jej zverenci ju omámene nasledovali do jej rozbombardovaného sveta. Vnovej vojne už nejde zamínovanou ulicou, len povie: Toto je okľuka, vráťme sa. Berie na seba potupu zbabelosti, jej krajania to chápu avďačne mlčia. Sú príliš unavení čečenským kódexom neohrozenosti, veď napokon umrieť môžu aj neskôr.
Zajnap vbieha do každého nového dňa so vzpriameným chrbtom, so vztýčenou hlavou ako hociktorá Čečenka, ale kruhy, ktoré opisuje, sú väčšie ako kruhy žien, čo usmievavo amlčanlivo obchádzajú sčajovou kanvicou stôl, za ktorým sedia hostia. Aj Zajnap obsluhuje hostí, dokonca itam, kde je sama hosťom, všade ponúka svoje slová, svoje fotografie, servíruje svetu vojnu. Zajnap nepotrebuje svet, aký nachádza, potrebuje taký, ktorý sa nechá otriasť. Do západného sveta prináša dôkazy oničení, do východného sveta prináša múku, olej, soľ atrocha cukru. Stretáva sa so svojím národom ako spokorným príjemcom humanitárnej pomoci. Tato vďačnosť ju bolí viac než smrť tisícok mladých bojovníkov aZajnap sa pýta samej seba, či hrdosť jej národa prežije. Keď sa stretne so sebaúctou, chcela by onej rozprávať za okrúhlymi stolmi na Západe, ale tam sa jej pýtajú na mená, čísla, na druhy zločinov, anie na to, ako im jej krajania čelia. Po konferencii má pocit, že klamala. Trocha múky za veľa utrpenia, to jej dajú. Ale Zajnap dúfa, že svet ocení sebaúctu abude naozaj konáť.
Vtedy, keď vdecembri 1994 prišli prvé ruské tanky, bola Zajnap plná sily, vyburcovala ju smrť. Išla kpovstalcom, ale tí ukázali na jej videokameru: Bojuj ňou. Opustila ich aodvtedy sa náhli do čerstvo rozbombardovaných sídlisk, za svedkami „čistiek“. Prechádza mnohými ruskými kontrolnými stanovišťami, ktoré kúskujú Čečensko, pozerá sa priamo do očí žoldnierom, podáva im desať rubľov akameru skrýva pod sukňou. Smrť sa stala takou všadeprítomnou, že Zajnap si začala ceniť krehkosť života.
Cestu do sveta jej ukázali vojnoví reportéri. Dojímajú ju ľudia, ktorí prichádzajú zvlastnej vôle, aby zdieľali osud jej národa. Zajnap ich na rozlúčku objíma asľubuje im, že bude stáť pri nich vich vojne, ak by nejaká vypukla, veď človek nikdy nevie. Myslí to vážne. Považuje sa za nezničiteľnú. Len na cestách, niekedy vnoci vhotelovej izbe, ju prepadá strach, že by niektorého zjej synov mohli zatknúť, obušky mu drvia obličky, leží tam vbezvedomí, strážnici ho polievajú vodou, aby mu po prebudení dali elektrické šoky. Čo robím? Kde som? Prečo nie som pri svojej rodine? Zajnap bola zatiaľ ušetrená toho, čo sa stalo takmer každej čečenskej rodine. Hovorí si: Som najšťastnejšia čečenská matka. Lenže sú lepšie matky ako ja. Prečo musia ony obiehať okolo „filtračných táborov“ avyvolávať mená svojich synov? Matky, ktoré žobrú, aby mohli odkúpiť zmrzačené mŕtvoly svojich unesených synov od ich mučiteľov.
Keď Zajnap prišla na konferenciu do Ríma, hrdo jej ukazovali Koloseum arozprávali ogladiátorských zápasoch. Zdvorilo prikyvuje, ale vyhýba sa tejto starodávnej ruine, ktorá sa vjej hlave napĺňa výkrikmi tých, čo vnej boli zavraždení. Myslí na čečenských mužov, na ktorých vojaci zo zábavy huckajú ovčiarskych psov. Nemôže spať, vdriemotách padá do priekop pozdĺž rímskych alejí, zdá sa jej, akoby spod odhrabaných archeologických nálezov presvitali biele ľudské kosti. Čudné mesto, ktoré sa pýši svojimi ruinami. Zajnap by ich najradšej zbúrala, prešla po nich bagrom ana rovine bez dejín postavila veľký, svetlý dom. Hanbí sa za také zvrátené myšlienky uprostred skupín turistov acíti sa osamelejšie ako vpivnici Grozného počas najprudšieho bombardovania. No ak vcudzom meste neobjaví žiadnu stopu ničenia, túži po dostrieľaných múroch apotom jej to príde ľúto: Normálne sa pre mňa stalo výnimočným. Vo vyleštenom svete sa jej zmocňujú pochybnosti, či môže tunajším ľuďom priblížiť svoj dobitý svet.
Keď jej po konferencii organizátorka vkaviarni objedná najlepšie rímske cappuccino, pristihne sa Zajnap pri tom, že má zneho pôžitok, apreľakne sa: Ja si tu pijem kávu, kým môj národ zomiera. Dopije však, hoci by radšej zhltla niečo trpké, niečo primeranejšie okolnostiam. Poďakuje sa hostiteľke, chváli Talianov, ako si vedia užívať život. No jej krátka reč sa jej hnusí, akoby sa dopustila vlastizrady. Vari si môj národ nevie užívať život, vie len zomierať?
V bruselskej hotelovej izbe stojí na komode vztýčená štíhla ruka zumelej hmoty, ktorá čaká na šperky nejakej ženy. Zajnap stále znova aznova vidí trh vGroznom 21. októbra 1999, keď naň dopadli ruské taktické rakety zem-zem, každá vybavená štyristoosemdesiatkilogramovou trhacou hlavicou, ktorá sa otvorila nad trhovkyňami apritlačila ich kzemi spŕškou kovu, Zajnap vtedy bežala so svojou videokamerou po krvavých rukách, nohách, chumáčoch vlasov, ktoré stratili svoj stred. Aj tu má pred sebou takú ruku, tentoraz na ozdobu. Zajnap sa cíti vinná, pretože jej vnímanie ľudského tela sa stalo takým bezprostredným. Domnieva sa, že tento predmet má väčšie právo byť tu než ona. Nevládze ho vyniesť aprinúti sa znášať jeho prítomnosť, akoby bola jeho hosť. Pozrie sa na svoju ruku, či nie je odtrhnutá. Plače autešuje sa: VČečensku neplačem, pretože sa to nepatrí, vRusku neplačem, pretože mi to hrdosť nedovolí, prečo teda neplakať tu, kde ma nikto nevidí? To všetko sa jej stáva, keď je preč od svojich. Po boku svojho národa, vneustálom nebezpečenstve sa cíti istá, trvalý stres ju udržuje vbdelosti apohybe.
Zajnap sa považuje za dosť silnú na to, aby si sadla vjužnom Rusku zoči-voči ruským generálom, vydržala ich nepriateľskosť, snažila sa nadviazať tam, kde sa ich stanoviská stretajú. Ale usmievať sa nechce, šetrí si sily. Prosí Alaha, aby ju svojimi rukami podržal vysoko nad nenávisťou. VBerlíne zasadá sruskými intelektuálmi ažiaden sa jej nespýta, kde azčoho žije aako jej je, keď hovorí po rusky. Duchovná elita Ruska si mlčaním drží Zajnap od tela. Zbombardovaný dom stráca dôležitosť oproti tomu, že Zajnap stratila úctu voči väčšine ruskej inteligencie avoči kultúre, ktorej sa cítila taká blízka, že sa považovala za jej súčasť.
Keď sa Zajnap vracia do svojho rozkúskovaného, „prefiltrovaného“ Čečenska, obklopia ju ľudia: Čo hovorí Európa? Kedy príde pomoc? Kedy Európa donúti Rusov, aby snami vyjednávali? Zajnap má už dosť chlácholenia, ktoré si vždy vymýšľala. Teraz hovorí nezrozumiteľne, hovorí, že Európa neexistuje, sú len jednotliví Európania, na ktorých treba stavať, ale nesedia vparlamentoch. Musíme si pomocť sami, vyhlasuje, musíme zosilnieť. Európa žije pre seba. Musíme ruský národ presvedčiť, že nie sme teroristi. Musíme vydať svojich vlastných zločincov. Musíme vedieť, čo chceme. Musíme sa dohodnúť. Zajnap sa vybičováva touto gigantickou úlohou azamlčiava svoje zdesenie zľahostajnej Európy, zamlčiava ho sama pred sebou. Ale matky so zoslabnutými deťmi sa nedajú oklamať: Nehovor toľko, veď si bola vEurópe, daj mlieko, daj lieky. Zajnap krúti hlavou nad svojimi zasnenými krajanmi. Dostala sa do osamelého priestoru medzi Kaukazom azápadnou Európou. Zdá sa jej, že odtiaľto vidí všetko, ale že ju nevidia. Myslí si, že to môže uniesť, musí uniesť. Na inú rolu je neskoro.
Keď Zajnap nevyťahuje starých ľudí zhoriacich trosiek, nevezme deti do lesa bez mín aneteší sa zich radosti, keď na Západe nerozpráva ochlapcovi, ktorého zasiahla strela do chrbtice, aojeho úsmeve, keď mu prinesie do Grozného kreslo na kolieskach, potom nevie, akým právom by mala byť na svete. Má vojna takú silu, že je schopná Zajnap úplne pohltiť azmeniť na svoje médium? Cíti sa Zajnap taká vyvolená vojnou, že zabúda na lásku ksvojej vlastnej duši, ktej Zajnap, ktorá môže nerobiť nič, abyť napriek tomu cennou bytosťou ako rastlina, ako skala? Alebo je toto zmysel jej existencie, ktorý si sama dáva, zmysel existencie Nochči? Niekedy sa jej vhrudi otvorí veľká brána aZajnap sa pokojne nadýchne. Žijem, žijem, ešte stále, pomyslí si sbázňou. Vhlave naďalej vidí dopadať rakety, ale zvuk je preč. Je vnej ticho. To je Alah, ktorý ku mne hovorí, vraví si Zajnap. Ty ma máš teda rád, nesklamem ťa, budem pracovať ešte viac. Budeme mať prekrásne Čečensko, slobodnú Ičkériu, uvidíš. Najradšej by bohu povedala, aby potom prišiel knim, ale uvedomí si, že už je hádam tu – avzdvchne.
