ղľáԾ
SVIATOK NEVINIATOK
Ja, Anna, jediná dcéra a dedička erbu rytiera Jána, ochraňujúceho všetky územia, na ktoré dovidím z veže nášho hradu:
mám skoro štrnásť rokov. Najradšej by som nasledovala otca a jeho družinu na poľovačkách, liezla po strminách alebo aspoň po opevneniach hradu – no zrádza ma telo. Stáva sa iným a nemôžem tomu zabrániť, stáva sa zraniteľným a musím sa zaň hanbiť, skrývať ho alebo aspoň nepozerať naň.
Aj teraz: chcem ako ostatní preskočiť zľahka hlbinu medzi skalami, privítať Jána s družinou, všetko sú to chlapci, s ktorými som rástla –
chcem sa aspoň dotknúť kuší a mečov, zazávidieť ľahké drôtené košele, ktoré ich tak dobre chránia –
no nohy zápasia s lemom sukne, hlava sa mi krúti, musím prijať pokorujúcu pomoc hlásnika. Aj on stihol zísť z hlásnej veže prv, ako som sa odhodlala k skoku, a už si ma nevšíma, beží za bojovníkmi...
Zarputilo sa obrátim, zavriem oči, nadvihnem sukňu a skočím cez priepasť nazad –
chvíľu sa kolíšem na jej okraji, na pokraji života a smrti –
potom odstrčím vyľakanú slúžku s medenými vlasmi, ktoré žiaria nad vyrážkovou prebúdzajúcou sa tvárou.
Vonku je zmätok, čeľaď, ba aj remeselníci spod obranného múru vítajú rytierov –
no ja utiahnuto skúmam svoje telo. Neľútostne, niekoľkými pohybmi ho obnažím v chladnej kamennej škrupine svojej izby: stáva sa takým, aké má moja matka?
Prekvapím ju v kúpeli, prezerám si ju zvedavými očami, desím sa veľkých ružových oblín...
Kradnem sa za ňou do ženských priestorov, ktorým som sa dosiaľ vyhýbala, vdychujem vôňu dymiaceho ohniska a vriacich jedál, prisadnem si k vyšívaciemu stolčeku. Túlim sa k nej, aby som sa jej mohla dotýkať, skúmam tú poddajnú a predsa sviežu hmotu.
Dovolím, aby ma česala, maznala – a hádam pri tom jej tajomstvo.
Zbadám, že ju každý z Jánovej družiny pozoruje aspoň ukradomky; mňa, spoločníčku vo včerajších hrách, si už nikto z nich nevšíma –
sledujem, ako ju Zeno so smelosťou čerstvého rytiera, s chtivou a dychtivou tvárou muža po dvadsiatke obdivuje a dobýja temer pred otcovým pohľadom, akoby ho vyzýval, akoby si s ním chcel zmerať sily, stať sa najmocnejším, vládnucim....
vládol by aj nado mnou?
Sledujem, ako si ju môj mladý mocný otec odvádza a ako ho ona povoľne nasleduje... Som sama, sama...
Túžim po dotyku a zároveň sa dotyku desím, veď pred ním sa musia stretnúť oči, musia sa stretnúť myšlienky a duše... a ja som od každého taká vzdialená –
dni a týždne som matke nablízku tak ako nikdy predtým, pritom však zameraná iba na seba, ach ako veľmi na seba – a onedlho ju napriek svojmu sledovaniu, napriek našej neustálej blízkosti vidím nehybnú, vystretú a vôbec nechápem, čo sa stalo: nevšimla som si ani len to, že jej pokorný a podmanivý úsmev bol úsmevom na rozlúčku, že jej bledosť nebola len známkou ženskej prejemnelosti, ktorou som pohŕdala a ktorú som predsa len chcela dosiahnuť.
Prepuknem v plač, veď tu ostávam so svojím zradným telom a neznámym osudom, no ustupujem, pomaly spätkujem namiesto toho, aby som ju objala; desím sa pohľadu na jej nahotu; bojím sa ho viac ako jej nehybnosti –
no oni sa jej dotýkajú, vystierajú ju, natierajú klzkými olejmi s prenikavou vôňou, olejmi, ktoré uľahčujú vstup do iného sveta...
Tuho sa držím otcovej ruky, pozerám sa na jeho skúpe slzy; museli mu trhať vnútornosti, prepáliť sa cez ne, pokým sa dostali k očiam, uvedomujem si svoju mokrú tvár, tá moja tvár by sa dala žmýkať... Posledný obrad pomazania, v rukách držím zažaté hromničky... Konečne ju zavinú do dlhého jemného pruhu bieleho plátna, do odevu na poslednú cestu.
(Úryvok zrománu Sviatok neviniatok načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov, vyšla v Literárnom informačnom centre 2015.)
