ղľáԾ
ONESKORENÁ LÁSKA
1
Hovoríš, že veci na stole sú ako sťahovavé vtáky.
Vhúštine očí rovnako sivé, ostré ihlice.
2
Arovnako rýchlo
usiluješ sa knim pridať čosi navyše,
nejaké meno, slabiku.
Atvoja ruka zložená na obruse
ako krídlo stále čaká
na odlet.
ZIMNÝ PRÍBEH
To je ten zimný príbeh. Ak vyškrabnem bodku zbieloby, ane-
Mal by som odísť ako bonus priamej reči, Francúz podľa šablóny.
Ale pozri sa na to inak, lyrický subjekt je čoraz trúfalejší. Ak ide
oslová, povedal by Henri Michaux, nie je potrebné posielať do
textu usporiadateľa zimných slávností: medzi riadkami sú nafú-
kané záveje snehu.
Ak potom neprejdem, nemusíš sa báť, ešte vždy ide olásku. Ak
ale neodpoviem, niet očo prosiť. Pod čiarou textu sú pohyblivé
vlčie veci, aje na to vbásni čas. Nemaj mi za zlé, ak tam zane-
chávam stopy, aprechádzam ktebe pomedzi riadky. To je ten
zimný príbeh vo výmysloch verša – slová cez záveje snehu ako
vrčiace svorky.
STROM, POTOM ONA
Na konci nedopísaného riadku
rastie kmeň stromu.
Amožno to bude inak
ak zahustím to všetko slovami
azatlačím to pod drevenú kožu.
Ruky nebezpečne biele.
Ale nakoniec nie –
ruky prejdú po hladkom stehne
acez korene stromu príde zemetrasenie,
listujúc vňom...
ČO OSTÁVA VPAMÄTI
Úprimne, naplno hovorím, že otom nevieš –
les je vinom kontexte.
Aj grafémy našich stretnutí vpavučine lesa
so znakmi našich očí rozvešanými od kmeňa ku kmeňu. Ale pozor,
rukopis ešte nie je dokončený, asám som dnes cudzou rukou,
ktorá robí korektúry. Ten večerný les, ktorý sa rozrastá
od teba ku mne, je ešte nižšie.
Ale nič ztoho sa ešte nestalo.
Nič, čo by sa malo chvieť, sa nechveje.
Nič, čo som pozýval, neprichádza.
Nič tam nie je. Je potrebné ísť do ešte väčšej hĺbky.
Naše oči sú rozvešané pod čiarou textu.
Ak treba cediť krv, slová si ma nájdu.
* * *
Pozerám sa, čo všetko už odišlo ztoho domu.
Zo svojho miesta
a predstavujem si to miesto aj inak, zo snehu azhviezdy.
Zničoho medzi riadkami.
Skúmam to miesto medzi nami.
Posledné odkazy
Vymieňame si
cez praskliny stien
