ղľáԾ
Socialistický realizmus a „domáca cesta“ k nemu
Slová „revolúcia“, „revolučnosť“, „pokrok“, „pokrokovosť“ sú silno frekventovanébásnických aprozaických textoch socialistického realizmu, no v skutočnosti táto doktrína nevznikla ako nástroj revolúcie, „revolučnej premeny spoločnosti“, ako sa vtedy hovorilo, ani „umeleckého pokroku“, ale ako nástroj stabilizácie, zachovania mocenského statu quo.Najkrajnejší umelecký konzervativizmus azákaz akejkoľvek inovatívnosti sú hlavnými znakmi tejto doktríny. Nie náhodou bol socialistický realizmus v Sovietskom zväze inštalovaný až po vyprchaní všetkých avantgardných-izmov (a samovražde Majakovského)a po potlačení tých neavantgardných. Jeho program, aj keď „nie príliš jasný“,bolformulovaný na 1. všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov vMoskve r. 1934 a vymyslel ho–ako inak–J. V. Stalin,rozpracoval A. A. Ždanova prispel aj Maxim Gorkij. Sprvotisa objavovali aj variantné názvy „proletársky realizmus“, „revolučný realizmus“, „hrdinský realizmus“ či „romantický realizmus“, no všetky tieto prívlastky sú údajne napokon syntetizované v epitete „socialistický“.
Nástup socialistického realizmu tak koinciduje s nárastom stalinistického teroru ajezároveň jeho súčasťou. V tejto historickej fáze už v Sovietskom zväze nešlo o revolučnú premenu spoločnosti (tá už bola uskutočnená), ale o jej upevnenie. Avantgardné chápanie literatúry ako permanentného atakovania noriem arozširovania možností ٱáneho výrazu tu už nemalo miesta, naopak, socialistický realizmus ako norma mal byť znakom i nástrojom stabilizácie systému, budovaného tak, aby tu bol „na večnosť“. Posledné zvyšky revolučnéhodynamizmu boli nahradené ideovým fundamentalizmom, pričom zdanie progresu (čo je jedno z kľúčových slov komunistickej ideológie) tu mala vyvolávať eskalácia teroru. V literatúre táto eskalácia znamenala ustavičné zjednodušovanie kritérií až po tú najelementárnejšiu úroveň: áno – nie, správne – nesprávne, „náš“ – „cudzí“.
Doktrína socialistického realizmu ako spolučiniteľ upevňovania politickej moci teda nemohla mať v sebe zabudovaný prvok zmeny, premenlivosti, dynamiky, naopak, aj ٱány kánon, aj obraz sveta tu mal byťraz anavždy daný. Malo ísť, pravdaže, o „nový svet“, osvetako projekt, ktorý je stave zrodu–aumenie malo tomuto zrodu napomáhať, urýchliť ho, ba predbehnúť a svojimi obrazmi fixovať.
Tento utopický prvok („nový svet“) zároveň umožnil teoretikom nachádzať aj predchodcov či pripravovateľov socialistického realizmu – napospol sa nachádzali medzi ideovými „pripravovateľmi“ komunizmu. V dejinách slovenskej literatúry je to najmä tzv. proletárska literatúra, „ako jedna zo základných etáp dlhodobého, dejinne zákonitého procesu premeny slovenskej literatúry na literatúru svojím obsahom i uvedomením socialistickú“.
Zcitátu vyplýva, že nielen Stalin a Ždanov, ale aj Šmatlák za hlavný rozlišujúci znak tohto typu literatúry nepovažujú „formu“, ale „obsah“ a „uvedomenie“ (ideológiu). Keďže toto rozlíšenie vychádza z prostredia „teoretikov socialistického realizmu“, treba ho prijať, keďže oni určovali, čo „socialisticko-realistické“ či (neskôr) „socialistické“ je alebo nie je. „Uvedomenie“ (ideológia) určovalo konkrétne „obsahy“ a tie zasa určovali „adekvátnu“ formu. Treba však zároveň dodať, že napriek „večnej platnosti“ poučiek, ideológia sa menila, čím sa menili aj obsahy aforma– zakaždým sa však deklarovala vernosť „princípom“(marxizmus-leninizmus, socialistický tábor). Akceptovanie tohto princípu, prejavujúce sarozličných úrovniach textu, bude aj pre nás slúžiť ako základné kritérium pre identifikáciusocialisticko-realistickej poézie. To nám umožňuje zahrnúť do jej rámcov nielen „predchodcov“ (proletárska poézia 20. a 30. rokov 20. storočia), ale aj „udržiavateľov“ (60. roky) a „pokračovateľov“ (70. a 80. roky). Ťažiskom, pravdaže ostávajú päťdesiate roky, presnejšie niečo vyše desaťročie nasledujúce po februári 1948.
Ztohto hľadiska socialistický realizmus rovno do epicentra slovenskejpoézie50. rokov nespadol z neba a nejde ani len očisto sovietsky import. Pokúsme sa aspoň náčrtkovito zachytiť niekoľko jeho podôb adomácich zdrojov.
1. Za kľúčovú líniu z tohto ohľadu možno považovať už zmienenú tradíciu proletárskej poézie a davistov. Cieľom takto orientovaného písania (o tvorbe môžeme hovoriť len výnimočne) bolo zmeniť svet, išlo teda o tzv. angažovanú poéziu. Na rozdiel od českej medzivojnovej avantgardy, ktorá dokázala opustiť, ba poprieť prvotnú orientáciu proletárskej poézie a vyústila do poetizmu s primárne estetickými ambíciami, na Slovensku ľavicovo orientované básnenie zväčša zotrvalo na báze proletárskej poézie – a tá bolajednakslúžkou politickej doktríny, jednak neumelým výronom prostých veršovníkov vyznávajúcich sazkrívd na nich páchaných. Aj davistická poézia (s výnimkou Novomeského tvorby) ostalav zajatí tejto ambivalentnej bojovo-plačlivej modality, atak vo výsledku práve tomtoprostredí možno hovoriť o akejsi zmesi antimeštiackej revolty apredmeštiackej či presnejšie,predmestskej čiže periférnej sentimentality.
2. Na túto líniu nadväzujú noví povojnoví, a najmä pofebruároví autori, ktorí za komunizmus už nebojujú v dialogickom prostredí buržoázno-demokratického štátu, alekolektívne unisono. Keďže veci sú už rozhodnuté, nejde tu, popravde, oboj, ale o predstieranieboja. Prevažuje rétorické evokovanie bojov minulých (revolučné tradície) ainvokovaniebudúcich (porážka kapitalistického sveta), kým prítomný „budovateľský“ čas (a zároveň čas komunistického teroru) je vykresľovaný prevažne ako idyla.
Nielen prvá, ale ani druhá línia sa nevyznačuje zvláštnou umeleckou kultivovanosťou – skôr estetickou neumelosťou apoplatnosťou ideovej doktríne. Práve pre tieto vlastnostimožno obe línie považovať za najtypickejšie pre socialistický realizmus.
3. Je tu však aj artistná podoba socialistického realizmu, ktorú najvýraznejšie predstavujeSpievajúce srdce(1952) Vojtecha Mihálika. Variabilnou formálnou podobou (strofickou, veršovou)spoločne s predsa len vynaliezavou (i keď ideovo predvídateľnou) metaforikou sa autor otvorene hlási k domácej „vysokej“ tradícii (Hviezdoslav). Vtejto skladbe sa pritomobjavujú aj prosté ľudové formy, ktoré tu však dostávajú podobu kvázi citátov, resp. ponášok. Mihálikovská ponáška je pritom priblížením sa k ľudovej tvorivosti zhora–ani nie ako kvzoru, ktorý treba nasledovať,ale ako kvýchodiskovému materiálu, ktorýtrebadzúť,zdokonaliť a zhodnotiť, t. j. „ideovo“ zužitkovať. To, čo „náš ľud“ minulostispontánne a „neuvedomelo“ pripravoval, dostáva z perspektívy historického materializmu konečne zmysel ako východisková etapa na ceste kdokonalosti spoločenskej iumeleckej. Aksa fragmenty ľudovej poézie či alúzie na ňu ocitajú v Mihálikovej kantáte, vzdáva sa im tým pocta, no zároveň sa im pocty aj dostáva: sú povýšené svojou prítomnosťou v skutočnom (anie iba prostonárodnom) umeleckom diele.
4. Do „jednotného frontu“ socialistickorealistickej literatúry sa však pridali aj starší autori,„poznačení“ ٱánou minulosťou. Pravdaže, tejto minulosti sa okázalo zriekajú, no ona predsa len zanecháva svoje stopy aj v ich socialistickom realizme. Rámcovo tu ide o dvojakú minulosť:
a) Prvá vychádza zo symbolistickej tradície, ktorá sa priebehu dvadsiateho storočia najhlbšie udomácnila slovenskejpoézii. Od tridsiatych rokov sa však (post)symbolistická línia výrazne obohacovala o modernistické či rovno avantgardné básnické postupy.Napriektýmto vplyvom to, čo dovoľuje charakterizovať túto líniu ako postsymbolistickú, je rozvíjanie,anie rozbíjanie témy. Tematická kontinuita básne, ak ju nebudeme chápať len ako prostú dejovú sukcesiu, je tu zabezpečovaná predovšetkým reflexiou, myšlienkovým sledom.
Môžeme teda popri agitačnej modalite, ktorá je dominantná najmä v prvých dvoch líniách (a je aj konštantnou zložkou poetiky socialistického realizmu vôbec), a tiež popri mihálikovskej oduševnenej, spevavej alyrickej podobe socialistického realizmu, tomto poslednom prípade hovoriť oreflexívnom socialistickom realizme(ak to nie je contradictio in adjecto).
b) Druhou, trochu mladšou skupinou autorov „s minulosťou“ sú nadrealisti. Ich ٱána minulosť bola vlastne antiٱána–atakovali ustálené poňatie literatúry anamiesto tematickej kontinuity presadzovali atematickosť, resp. v básni prezentovali disociované prvky vedomia. (Mimochodom, stálo by za to overiť, či namiesto proklamovanej asociatívnosti, ktorá je najmä slovenskej tradícii vnímaná priam ako zaklínadlo modernej poézie, nešlovnadrealizme skôr o disociatívnosť, o fragmentarizáciu vedomia ao idiomatizáciu, t. j. nekomunikovateľnosť univerza.)Avantgardné pohŕdanie formou priviedlo nadrealistočase „budovania socializmu“ akosi prirodzene kformovej (ale i obsahovej) nevyberanosti.Nie však všetkých rovnakej miere, atak popri kultivovanejších autoroch zich radov (PavelBunčák) máme tu aj autenticky nekultivovanú tvorbu Rudolfa Fabryho, ktorá hádam najvýraznejšie stelesňuje antiٱánosť, či skôr ne-ٱánosť ako ďalšiu z konštantných zložiek socialistického realizmu.
Oblúkom sa tak vraciame k prvotnému domácemu východisku socialistického realizmu –kproletárskej literatúre so všetkou jej nekultivovanosťou, ٱánou intaktnosťou, tvarovou neumelosťou a s mentálnym prostredím chudoby. No kým v sociálnych pomerochkapitalistického Česko-Slovenska bola obhajoba svetachudoby nielen pochopiteľná, ale vzhľadom na sociálne ideály (či už štátne alebo komunistické) aj legitímna, v radikálnezmenenom politickom prostredí po roku 1948, kedy sa údajne nastolila „nová spravodlivosť“,sa zpojmu chudoby (proletárskosti, plebejskosti) vytratila ušľachtilosť astal sauniverzálnym dôvodom, ktorý legitimizoval nielen akékoľvek neetické správanie, ale ajnastoľovanie novej nespravodlivosti, oveľa brutálnejšej ako tej z čias rozkvetu proletárskej literatúry.
Ideologicky diktovanou významovou manipuláciou bola „plebejskej vrstve“ ušľachtilosť nielen prisúdená (čo ani predtým nikto nepopieral), ale stala sa jej výlučným, takpovediacbezpodmienečným vlastníctvom. (Tento proces postupného vyvlastňovania ušľachtilostiprospech triedy „plebejcov“ môžeme názorne vidieť Plebejskej košeliVojtecha Mihálika.) Vytratilo sa tak komplexné, prinajmenšom dvojaspektové chápanie chudoby ako sociálnej situácie, v ktorej sa môžu nielen naplno ukázať a mobilizovať základné kvality ľudskosti, ale ktorá tiež môže viesť k totálnemu regresu ľudskej bytosti (tú druhú možnosť zachytil K.Marx v pojme lumpenproletariát). „Bezbolestné“ a bezzásluhové povýšenietejtospoločenskej triedy do sféry hodnôt tak oslabilo pojem chudoby o zložku ušľachtilej utopickosti, vedomia náročnosti voči sebe aposilnilo ňom prvky „nárokovania si“.
Kým v poňatí avantgardy aktuálne utrpenie proletára odôvodňovalo jeho budúcihedonizmus, prostredí, v ktorom bolo vykorisťovanie údajne zlikvidované, sa jeho bývaléutrpenie stalomanipulatívnym argumentom pre jeho aktuálne privilegovanie.Alebopresnejšie a pravdivejšie: pre privilegovanie hlásateľov tohtoprivilegovania, čiže aj presocialisticko-realistických básnikov. Pátos avantgardy zdegeneroval na prospechársky kalkul, veľkolepé ilúzie na krátkozrakú vypočítavosť. Hlásanie proletárskosti (chudoby) sa takstalo jedným z prejavov i činiteľov všeobecného etickéhoregresu. Zetického ohľadu tak už nemáme do činenia sproletárskou, alelumpenproletárskouliteratúrou, ktorá ušľachtilé etické princípy buď manipulatívne zneužíva, alebo o nich už ani nevie.
(Univerzita Komenského v Bratislave, 2017)
