ղľáԾ
Kamarát, filozof Egon Gál, sktorým sa často rozprávame o dôležitých veciach, mi raz opísal, ako funguje naša pamäť. Nie je to nijaká zbierka informácií, viac či menej presných, ale skôr príbeh otom, čo sme zažili, príbeh, ktorý si naša pamäť vytvorila aposkladala tak, aby to bolo uveriteľné. Sdobrým úmyslom nepodvádzať tak pokojne môžeme uveriť tomu, že sme zažili čosi, čo sme pritom nikdy nezažili (pre Egona dodám: Prepáč, ak som si tvoje slová zapamätal zle, ale aj moja pamäť tvorí iba príbehy).
Vtejto knihe sú príbehy, ktoré som ako reportér spoznal azažil vpriebehu viac ako tridsiatich rokov. Sú to príbehy Slovenska. Hneď na úvod musím povedať jednu vec– to, že nejde o vymyslené skutočnosti, ofikciu, nepovažujem za klad, ale ani za deficit tejto knihy. Napokon, vydavateľstvo Absynt, pre ktoré som ju napísal, prináša už niekoľko rokov reportážnu literatúru autorov prevažne zo strednej avýchodnej Európy, no čo je zvláštne– kniha oSlovensku doteraz chý-bala. Čím to je? Nie som taký trúfalý, aby som si namýšľal, že poznám odpoveď. Môžem hovoriť iba sám za seba.
Až teraz, keď som sa pri písaní knihy ako-tak stíšil, uvedomujem si, že celé tie dlhé roky do zahraničia, aj do vojnových akonfliktných zón, necestujem, ale utekám. Utekám zo Slovenska. Je to čosi podvedomé. Akoby som mal túto krajinu vsebe raz anavždy uzavretú. Posledná kapitola, bodka. Abojím sa ten balíček, ten uzlík začať otvárať. Nie, nejde o to, či to tu mám rád, samozrejme, mám. Anejde ani oto, že voči slovenskej realite som často tvrdý akritický, veď práve to je, myslím si, prejav silného záujmu. Pristihol som sa však pri niečom oveľa horšom, pri ľahostajnosti. Alebo skôr– pri odcudzení.
Po tom, ako som vroku 2006, po sedemnástich rokoch práce, dokončil fotografickú knihu Iné Slovensko, som sa zaprisahával, že je to zmojej strany koniec. Koniec vzťahu, ako medzi ľuďmi. Rurálne atrakcie ma ako fotografa prestali zaujímať, príšerne sa to všetko opakovalo. Náboženské púte, folklórne slávnosti či výročia dejateľov spojené smuzikou, pivom apárkami. Všetky nové fotografie, ktoré som urobil, mi pripadali ako klišé. Anajmä boli horšie ako tie predtým. Až vďaka vydavateľom zAbsyntu, ktorí ma ktomu povzbudili, som vo vrstvách svojej pamäti začal odkrývať zapadnuté príbehy, vizuálne obrazy skryté vslovách. Často arád som vposlednom čase dlho leňošil vposteli alebo som aspoň zatváral oči– obrazy mi vhlave tiekli ako prúd rieky. Objavil som novú, mne dovtedy neznámu potrebu či skôr nutkanie– osvojiť si veľmi osobný príbeh Slovenska. Kniha, ktorú držíte vrukách, je záznamom môjho putovania, je to pomyselné roadmovie od východu na západ.
Samozrejme, ako všetko, aj táto krajina má svoj stred. Miesto, odkiaľ je všade najbližšie. Vmojom prípade sa takýto bod nachádza vČiernom Balogu, vidylickej horehronskej dedine, kde som ako bratislavské dieťa trávieval vdrevenici starých rodičov každé leto. Práve tu, na Balogu, vosade Jergov, som sa naučil vtme kúpeľne vyvolávať filmy azväčšovať čiernobiele fotografie. Babka mi nervózne klopkala na dvere: „Poď sa už najesť!“ Vjednej jedinej doline som spoznal mnohé príbehy susedov, ktorí sú už medzičasom na onom svete. Napríklad Józef od Šalátov, drobný šľachovitý starec, ktorý celý život drel ako cestár. Józef nám kosil záhradu arobil všetky potrebné veci okolo domu, pretože, čo si budeme hovoriť, obaja moji starí rodičia boli ako lekári nepraktickí ľudia. Zdedil som to po nich.
„Irká, to vám odtekať nebude, tam je skala,“ zvolal Józef pri betónovej rúre, nad ktorou sme si chceli umývať zuby. Moja babka ho obvinila, že ju asi zle umiestnil.
„Náá, tak ste kázali,“ bránil sa avravel, že ju dal presne tam, kde ukázala.
Alebo Števo Pôbiš, drevorubač arodinný priateľ. Všetky brezy asmreky vnašej záhrade doniesol na pleciach ako malé azasadil ich. Keď ho raz babka dôrazne požiadala, aby si pri vstupe do úzkostlivo čistej apráve povysávanej chalupy vyzul špinavé smradľavé baganče, zháčil sa apo handelsky (Čiernobaločania sú potomkovia nemeckých osadníkov) mäkko zvolal: „To bude horšô, ako keď som obúti.“
Napriek pekným spomienkam zdetstva som neskôr Balog rozčarovaný opustil. Stalo sa to po tom, ako som sa dozvedel, že jedného suseda, alkoholika adomáceho tyrana, zabili raz vnoci nožom pri jeho ďalšom útoku manželka sdospelým synom. Bezvládne telo zabalili do koberca, vyhodili zokna azakopali rovno pred domom. Prišiel na to po dlhšom čase druhý sused, policajt, keď si všimol podozrivú vec– vymaľovanú kuchyňu, kde spod nánosov farby presvitali krvavé škvrny. Pod ťarchou dôkazov sa khroznému činu priznali.
