ղľáԾ
(úⱹǰ)
Vykrivený obraz horúceho leta. Farby postáv sa roztekajú, jedna kdruhej sa beztvaro plazia pripravené hmatať aochutnať. Kde je to zvieratko, sktorým by pristali ísť tancovať ako sradodajnou kozou na ľad, spošvou na meč?
Nikdy nezabudnem na to, čo ti bolo dopriate, čo si si vyslúžil, vyskúšal azistil, prečo si spod najnižšieho poschodia tisícikrát vyliezol krodičke ajej zablanený plod priviedol na svet. Nezabudnem ti jej živočíšnu vďaku, jej tvár, jej kožu, jej pohlavie, vdeň letného slnovratu otvorené avláčne ružové, jej nastrčené vlastnenie.
Chce teba.
Chcú teba atrhali by sa oteba, kvôli tebe by sa vymykli zpredchádzajúcich zovretí. Chceli by tvoje kliešte atvoj cisársky rez, ktorým ma obrezávaš, nie vyslobodzuješ ako dcéru, ktorým hĺbiš kanál, aby sa odplavili slová azlé skutky, odvrátenia aúškľabky, pochádzajúce aj od týchto tu, čo boli na teba odkázaní ahanbili sa za vďačnosť, ktorú nevedeli preukázať.
Istý muž včera, keď ma uvidel, neprešiel na druhú stranu ulice apovedal mi, Tvoj otec ma priviedol na svet vprednej izbe nášho veličianskeho domu, umyl azavinul do konopnej plachty, vložil do náručia mojej matke so slovami, Čo ste učinili tomu najmenšiemu, mne ste učinili. Ale predtým, ako mi to povedal, odvracal sa odo mňa tak ako iní, čo sa obávali rozprávať sa so mnou. Teraz som si už nie úplne istá, či sa naozaj tak veľmi báli, alebo to iba ja som im nedala možnosť prehovoriť, lebo som sa domnievala, že sa boja aže podľahli svojmu strachu, aby nik netušil, že by mohli byť na mojej strane.
Teda skôr, ako sa stihol udiať, zmarila som rozhovor, ktorý sa odložil oveľa rokov neskôr, keď sa nakrátko oddelilo zrno aplevy apotom sa znovu zamiešalo nové zrno snovými plevami, ale už som sa neodvracala aneostýchala sa pozerať na iné obrazy, ktoré iným spôsobom hovorili otom istom ako môj obraz, ktorý som roztečený obila doskami, odložila astriehla, aby naň nikto nenaďabil.
Večer pred letným slnovratom vľahkej košeli anaboso odtúlal si sa na breh rieky. Vychudnutý si počúval najhorúcejšiu noc avyprahnutý si čakal najdlhší deň azvestovanie Pannám, ktoré budú rodiť dcéry asynov, čo ešte nikomu nestihli ublížiť aistý čas azda neublížia aešte nemôžu vedieť, že ubližovať sa dá mlčaním ičinom.
Atak niekoľké videli vten večer ísť otca popri potoku apopri rieke anenapadlo im, že ten, čo strká ruky do ich krvavého lona avyberá ich plody na svet, že tento muž, ktorého budú znovu potrebovať, plachý aostýchavý, ešte niekoľkokrát bude smieť prejsť naboso avkošeli popri rieke abude kráčať po brehu, pokým nezhustnú stromy akríkmi nezarastie chodník. Niekoľkokrát stúpi povedľa kameňa do vody. Uvidí, že vkúrii na protiľahlom brehu sa svieti. Zaváha, chvíľu postojí, potom sa vráti tým istým chodníkom popri rieke apopri potoku, na svetlo ztmy.
Jedna zo žien, čo ho zbadajú spoza záclony, pomýlená jeho rýchlym návratom zaumieni si získať si ho. Lenže on ustúpi pred jej pohľadom, vyhne sa jej naliehaniu anezúčastnene sa jej opýta, Myslíte, že nie je čosi vporiadku, očom neviem? Žena očervenie, siahne rukou na kľučku aotec jej predpíše zvyčajný liek, vytrhne zbloku recept apodá ho žene. Nespráva sa ani placho, ani príliš jemne, ani odmerane, iba sa na ňu pozrie apovie, Ak máte nejaké ťažkosti alebo komplikácie, azle sa vám otom hovorí, pokúste sa predstaviť si, že ide oboľavý zub aže ste vambulancii uzubára. Nedovolí si pousmiať sa, aby jej nespôsobil rozpaky. No žena vlastne vôbec nie je vpomykove, Nemám nijaké ťažkosti ani komplikácie, hovorí. Ale oniekoľko dní sa vnej zodvihne znovu tá náklonnosť či žiadostivosť adovolí si zaklopať na naše dvere avojsť. Vklobúku, snohami tesne primknutými ksebe, obutými vbéžových topánkach ako vgalošiach či lodiach, sedí vo foteli. Aja zahliadnem cez odchýlené dvere, ako tam stuhnuto čaká srukami vlone. Naziznem do izby, vojdem dovnútra avezmem si noty položené na pianíne apotom začujem, ako otec povie mame, Čo chce, nemal som dojem, že jej niečo je? Otec vojde aja cez matné sklo vdverách podľa pohybu tieňa klobúka vidím, že žena vstala apočujem jej hlas, ktorý preskakuje ačosi zrýchlene hovorí. Zakrátko vyjde zdverí, rukami chmáta po kľučkách, ako keby bola naozaj chorá, vybehne na pavlač, zbehne dolu schodmi. Akeď vyzriem zokna avidím ju trieliť po ulici, chce sa mi za ňou zakričať, Kam máte tak naponáhlo, pani bosorka? Ale mama ma chytí okolo pása, nadvihne avtiahne do kuchyne. Čuš, dieťa, šepne mi do ucha azadíva sa na otca, ktorý povie, Baba jedna bláznivá atvárou sa mu mihne potešenie.
Žena vklobúku avo veľkých béžových topánkach chodieva každý deň po našej ulici. Ráno vybehnem spod brány akráčam za ňou vtesnom závese, pohľad upieram na jej lýtka apre to jemné potešenie, ktoré vyvolala na otcovej tvári, mienim jej ukázať, kam patrí akam nie. Utrúsim poznámku ozafŕkaných pančuchách vdeň, keď nepršalo anikde naokolo nie je žiadna mláka, čo svedčí otom, že si ich obula neopraté. To ženu musí uvrhnúť do najmrzkejšieho svetla, aké poznám.
Drobné zlomyseľnosti prinášajúce úžitok. Okolnosti si vynútili, aby som sa takto správala, aby som okoliu nedala šancu ovládnuť ma, aby som odvrátila chúťky tých, čo majú zálusk na náš priestor.
Zúfalo bledej mladej Jasenovke otec po čudnej príhode zastavoval krvácanie. Keď si už mohla odložiť zbrucha vrecko sľadom ajej maternica bola stiahnutá, čmáral kriedou po školskej tabuli ausiloval sa odvrátiť ostatných od skutkov, na aké žena skoro doplatila. Miestny rozhlas vytruboval, že na prednášku majú prísť dievčatá aženy aže starým ženám bude prednášať neskôr osobitne, ale keby chceli, môžu prísť aj ony. Atak, pravdaže, prišli všetky staré ženy včiernych sukniach ačiernych šatkách, ako vrany si posadali do lavíc apo celý čas tam vydržali sedieť bez muknutia. Možno začali hovoriť až doma po večeri, keď vstali od stola, tak ako otec, ktorý spustil reč ozatratení aoBohu, ktorý hrozí, trestá ahnevá sa, ak nesplníme jeho vôľu, nebudeme sa pridŕžať jeho prikázaní, ak neuveríme vto, čo bolo zvestované, lebo Kto verí vSyna, má život večný, ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží ostáva na ňom. Mali sme prijať otcove ponaučenia arady anepochybovať oničom, kčomu po mnohých úvahách dospel ačo nám predostiera ako občerstvujúci pokrm, nie jedovatý opojný nápoj znejasňujúci myšlienky avzbudzujúci túžby, čo sa nezhodujú sBožím zákonom.
Bola som malé dievča aty si tvrdil, že stačí načiahnuť ruku azobrať si ztoho, čo je pripravené. Bolo to tvoje želanie, tvoja túžba, ktorá vypĺňala tvoj život, podmienka, bez ktorej si nevedel existovať aktorú si chcel vyriešiť iza nás. Čakal si, kedy splním toto tvoje želanie, ktoré vychádzalo od teba ku mne, bolo nátlakom na mňa, nátlakom-prosbou. Intuícia, ktorá ma spoľahlivo viedla pri rozoznávaní samičích žien, ako som ich neskôr nazvala, abledých krvácajúcich dievčat naplnených láskou, ktoré si zachraňoval azároveň karhal, votázke tvojho presvedčenia ma nechávala na pochybách. Nemohla som, nevedela som, nedokázala som prijať hotový systém, lebo pre mňa nemohlo byť hodnotou to, čo som sama nespoznala svojím vnútrom. Mohla som sa pretvarovať, aby som sa ti zapáčila. Ale nedokázala som sa ani poriadne rozprávať otom stebou. Vtedy som ešte nevedela, že za tým, čo predostieraš ako hrozbu, karhanie atrest, za tým môže byť láska, že láska usmerňuje vnás to dobré. Mohla som siahnuť po drobnom klamstve ateba by bola uspokojila moja pretvárka azdanie, že stebou súhlasím. Lenže môj život bol mojím vlastným životom aani zdanlivo sa nemohol stať odtlačkom tvojho. Nemohla som teda prijať tvoje poúčania aani neskôr nie celkom, aj keď vistej fáze zrenia, na istej križovatke neďaleko kaplnky zasvätenej Pannám aNepoškvrnenej som spozornela. Musela som sa tu zastaviť nie pre rýdzu belasosť jej rúcha apre žiarivo ružový inkarnát tváre, ale pre pochopenie tvojej stopy, sktorou som sa znovu skrížila, aktorá pokračuje ďalej iným smerom.
Budeš stáť na soklíku vstrede javiska. Budeš mať oblečené červené šaty abude ťa zalievať svetlo. Ostatné dievčatá sa pochytajú za ruky abudú okolo teba tancovať. Chlapci budú stáť pri klavíri abudú spievať brumendo, kým ty budeš recitovať Do rozprávky nechodievam, vždy bývam len uľudí, vsrdci strunku rozospievam atá lásku zobudí. Po celý čas budeš držať vrukách vztýčenú zástavu.
Áno.
Čože?
Povedala som áno vzmysle, áno, rozumiem, ako to treba spraviť, ibaže neviem, aký bude ten soklík, na ktorý mám vystúpiť so zástavou, ači zozadu budú schodíky tak, aby ich zhľadiska nebolo vidno. Najlepšie by bolo, keby som sa tam postavila hneď aaž potom by sa roztvorila opona.
Teba zaujímal takýto detail?
Áno.
Nepociťovala si tú hru so zástavou ako zneužitie? Myslíš, že ťa vybrali do tejto úlohy preto, že ti šla matematika aže si bola dobrá žiačka aže sa nenašiel medzi tvojimi spolužiakmi nikto, kto by recitoval lepšie?
Podobný pocit som vsebe rýchlo potlačila, ale aj tak som to vnímala záporne, ibaže príčinu som videla vestetickej rovine. Vystúpeniu chýbal pátos, na ktorom to malo byť postavené. Bolo tam priveľa chýb. Moje šaty boli zhrubej zamatovej látky aakési krátke. Dievčatá cválali ako kone, kazil sa gramofón, nikto nič nerobil so svetlom. Bol to nepodarok, do ktorého ma učiteľka nastrčila.
Prečo si to neodmietla? Neopovážila si sa odporovať učiteľke?
Nie, vtom to nebolo.
Nepostrehla si, že chcela ukázať, ako ťa dokázala prevychovať, že ťa vyzdvihla na piedestál, aby ťa predviedla ovládnutú aposlušnú, aby demonštrovala víťazstvo kolektívneho vplyvu?
Jednou poondiatou scénkou?
Mal to byť odkaz tvojmu otcovi.
Bol príliš zaujatý, aby si také čosi všimol.
Ačo ostatní?
Mama mi kúpila tie nemožné zamatové šaty, jediné červené, ktoré mali vobchode. Učiteľka povedala, že sme to predviedli skoro ako žiaci vTrstenej, kde učila, kým tam nezrušili okres apotom sa ako manželka funkcionára neprisťahovala sem.
Inakšie nikto nič?
Ba predsa. Na pódiu bola olejová dlážka amatka dvojčiat sa rozčúlila, keď uvidela ich čierne kolená, čo im ostali na pančuchách po hromadnom páde. Pančuchy mali byť na prvé sväté prijímanie ato som dvojčatám krátko predtým nožnicami na ovce ostrihala vlasy.
Takto sa to teda stalo?
Nedá sa povedať, že presne takto.
Povedzme, že je to fikcia.
Povedzme.
Ešte neviem, či nám dovolia ísť poobede do cirkusu alebo iba do zverinca. Zverinec je niekoľko maringotiek so železnými tyčami namiesto stien, vktorých bývajú zvieratá, ku ktorým, hoci sú skrotené, sa nemá približovať anemá sa im hádzať jesť, nemá sa nahovárať cirkusantov, aby vám dovolili sa snimi pohrať, liezť na ohrady ado ohrád, hoci vás nik nevidí. Nemá sa sadať do plechových lodiek, ktoré sú zabrzdené drevenou podlahou, aby sa nedalo vnich hojdať, keď Jenda, chlapec zcirkusu, nevyberá po korune. Nemá sa robiť kadečo, ale ja si môžem robiť, čo chcem, zatiaľ čo Jenda má môj bicykel.
Jenda od štvrtka chodí do našej triedy. Hneď vprvý deň, ako rozložili kolotoč aja som zastala sbicyklom pri hojdačkách, mi navrhol výmenný obchod. Povedal: Něco za něco. Zarazilo ma to něco navyše, lebo mne by bolo stačilo, že sa môžem kvôli Jendovi niečoho vzdať. Sotva by som mu bola požičala zatupené korčule, ktoré sa zle šraubujú anedržia na topánkach. Nebola by som mu mohla požičať, čo sama nechcem. Bicykla som sa raz skoro zriekla vprospech zbierky pre tých, čo vyhoreli vJasenici, aby som sa podobala otcovi. No potom sa mi videlo príliš lacné usilovať sa takýmto spôsobom očiusi priazeň. Nepáčil sa mi obchod, pri ktorom nezáležalo na pohnútkach ana tom, kto sú tí, čo sa ho zúčastňujú, či sú dobrí alebo zlí, aktorým sa dá kúpiť miesto vnebi.
Otec si ponornou špirálou zohrieva vhrnčeku vodu aštetkou na holenie krúži po mydle. Spod štetky sa valia chumáče peny avybiehajú na stôl ako biela kaša zHrnčeka var, ktorá zaplaví kuchyňu; nedeľné raňajky pre kurence apre morky vytečú na dvor. Otec si po tvári roztiera kašu aberie si strojček so žiletkou. Obzerá sa vzrkadle, robí grimasy anaťahuje si kožu na líci smerom kuchu.
Myslím na cirkus.
Mama prikladá do sporáka. Po liatinovej platni poťahuje hrniec. Ako mykne hrncom, spod pokrievky sa vyvalí para. Spomeniem popoludňajšie detské predstavenie. Nik neberie na vedomie, čo hovorím, hoci otec sa už oholil aberie ma na kolená. Mama povie, Bohvie, kedy takto spolu budeme. Vyzerá vážne, hoci otec sa snaží tváriť veselo abyť ku mne dobrý. Zničoho nič ma objíme.
Musím si obliecť hubertus. Siaha mi po lýtka apichá ma. Musím si obuť kožené baganče, zašnurovať každú dierku, baganče stiahnuť remienkom azapnúť pracku. Budem musieť ísť do nedeľnej školy. Ale ešte predtým budem stáť vpolkruhu pri ostatných deťoch aotec nás bude fotografovať. Všetky deti budú hľadieť do objektívu, iba ja budem stáť bokom apozerať sa na nich. Budem skôr svedkom ako objektom fotografovania, tak ako som bola skôr iba svedkom všetkého, čo sa vkrátkom čase malo prihodiť.
Čosi som šípila, no nedokázala som si odriecť poobedňajšie cirkusové predstavenie. Odišla som svojvoľne abez dovolenia, akeď som sa vrátila domov, očakávala som trest. Zneistela som, keď trest neprišiel. Bolo tu ešte niečo, čo prevýšilo môj priestupok. Bola som ako zmoknutá sliepka, ako nezbitý pes.
Prázdne tváre prechádzajú vedľa mňa ako prázdne zrkadlá. Nadrapujem sa na špičky, vyťahujem sa kobrazu. Počujem ticho. Vrozhodených sieťach pavučín prach. Nijaká farba, nijaký záblesk, nijaké oko, nijaká ľudská ruka. Dohmatnem za rám. Ani obraz, ani zrkadlo, ani účasť. Nijaká melódia, nijaký hlas.
Prečo si tam išla, opýtal sa ma brat oveľa rokov neskôr, keď som navštívila susedov potom, čo umrel starý Hrušiak. Odpovedala som mu tým, že je napísané, Radujte sa sradujúcimi aplačte splačúcimi. No keď som vnašom byte, vnašom dome, na našej ulici nachádzala samé prázdne zrkadlá, nevedela som si odpovedať.
Vtej chvíli ma mama objala astiahla zrámu nazad do kuchyne apovedala, Neboj sa, nič tam nie je, je prázdny ako ľudia. Poď, dávno si mala spať, auložila ma do postele.
Deti vškole sa ma pýtali, Kde máš otca? No povedz, kde je tvoj otec?! Boli si isté, že nebudem chcieť hovoriť atešilo ich, že môžu po mne stúpať. Prečo nepovieš, kde je tvoj otec, vykrikovali acítili sa silné, dupotali aprskali na mňa sliny, šarvanci, ktorých môj otec priviedol na svet avkladal do náručia matkám. Tak povedz, prečo je vžalári, keď je taký svätý?! Svätec vbase!
Nedokázala som sa brániť. Neubránila by som sa. Chcela som zo seba vydrapiť dušu aostať prázdna, aby nemali vo mne čo zraňovať. Snažila som sa mať tvár prázdnejšiu ako zrkadlo achcela som sa zbaviť srdca. Vybehla som kpotoku, odkiaľ sa dá prebehnúť na stráň, apočula som, ako jeden chlap vykrikuje za mnou, Čo máš medzi nohami, maličká?!
Nenašla som síl, aby som mu vyškriabala oči.
Ty si sa vrátil sem, lebo si znich vzišiel. Adomnieval si sa, že je tvoja povinnosť im slúžiť, hoci pre mamu apre nás tu bolo málo slnka apridrsno. Apodozrievam ťa, že si ich mal rád.
Podozrievam ťa zlásky knim!
Za všetkým podstatným stojí láska, napísala som neskôr, mysliac si, že tieto slová sa vzťahujú ku mne, zatiaľ čo pre mňa platili prázdne zrkadlá, rámy pozväzované obväzmi, obrazy hnevu tých, ktorých veľkorysosť dráždi, anie sú schopní prijať niečie skutky tak, aby vnich nehľadali iný, pritajený zmysel. Zavetrili príležitosť vymaniť sa znúdze. Ale neovládli svoju nenásytnosť asvoj dupot azažiadalo sa im vykynožiť všetko, čo nevedia pochopiť, čo nemôžu odmerať, znehybniť ani priviazať okôl, čo ich presahuje akvôli čomu sa oni cítia neisto aponížene. Ešte aj tvoje vzdelanie ich škrelo ato, že si sa páčil ich ženám, bol ďalší dôvod, aby ťa mali plné zuby. Ale najviac ich žrala odlišnosť tvojich spôsobov, pohybov achôdze, nehovoriac omyšlienkach, ktoré si vyslovoval vich domoch.
Načo by komu bolo toľko narodených Ježišov?!
Priťažila ti žena vklobúku, ktorú si odmietol aktorú som ešte aj ja musela častovať poznámkami. Neprestávala rozprávať, že jej ťažkosti sa začali vpartizánskych bunkroch aty si si neodpustil poznamenať, Prečo tam liezla?! Údajne si použil práve tieto slová atakto ich zaznamenali aj do súdnych spisov. Smetálmi na hrudi sa vypínala žena na tribúne na Prvého mája, zatiaľ čo ty si sa ostýchal čo ilen zmieniť sa otom, ako ste sa báli pri náletoch aako si vsanitnom vlaku ostal sám lekár sranenými apodujal si sa operovať. Nepamätáš si už mená mužov, ktorých si navrátil zhranice smrti. Vieš iba, že keď si skončil, začínalo snežiť. Vlak už niekoľko hodín stál. Aako si vyzrel zokna do zasneženej hory, postojačky si zaspal.
Asú aj takí, čo sa neboja.
Jano Konečný ťahá káru naloženú knihami hore ulicou. Vhlúpej vajcovitej hlave klesajúcej na bok násobí navzájom trojciferné čísla. Smeruje knášmu domu apotí sa.
Paľo Nemý vyráža zo seba neartikulované výbuchy hnevu. Šmochce sa po dvore apäsťou sa vyhráža ponad plot.
Záskaľan Trnkóci čosi započul. Socializmus to je od slova socäť, hovorí. Socializmus, ten ťa dosocä. Páči sa mu, čo vymyslel. Chechce sa.
Adam Badáň dozametal ulicu, zobral heligónku ateraz vyhráva pod tribúnou, lebo na tribúnu autentický folklór nepustia. Recituje svoje verše, hrá aspieva, tancuje azvŕta ženu sveľkým zadkom. Každý deň nie je VOSR, ani Prvý máj, ani ohňostroj. Úprimne sa teší každému sviatku aešte úprimnejšie sa veselí.
Pani Šterbovej napadlo, že by sme sa mali zbaviť peňazí. Vnúti mame zájdený príbor pre dvanásť osôb, ktorý vyzerá ako strieborný, hoci doma nie je ani halier. Pani Šterbová vyšípila príležitosť.
Pán Siládi, žandár, vždy cez obed knám príde po hrnce, do ktorých mama naloží otcovi varené jedlo. Siládi by rád otca púšťal vždy večer domov ako Beláka. Belák prebehne poza domy popri potoku aráno pred výmenou služby príde nazad. Lenže Belák je obyčajný zlodej aotec je politický, strážia ho dvaja, ten druhý je tajný, stráži Siládiho, aby mu nič podobné neskrslo vhlave. Prípad je zvlášť sledovaný aje označený písmenom N.
Vpredvečer Prvého mája Partizánka zhodí zhlavy klobúk avovlečie sa do zväzáckej košele, ktorú len tak-tak zapne na prsiach. Je to jej deň, predvádza sa na tribúne. Má slušný mezzosoprán, skoro alt. Vždy chcú, aby zaspievala Ach, ty step širo-o-o-o-ka-ja. Nápadne veľké prsia sa jej pri nádychu ešte zväčšia. Metále cinknú. Lesklé oči sa jej vžiare reflektorov prudko zalesknú, líca zarumenejú, veď má sotva tridsať azo všetkých chlapov si môže vyberať. Zpiatich štyria jej to navrhnú aten piaty iba preto nie, že je ťuťmák. Doktor Ťuťmák, uškrnie sa areve Step razvó-o-o-o-ľna-a-ja.
Samičie ženy.
Pre inú samičiu ženu úradníčku vkancelárii ajej známu som bola rozkošným dieťaťom, cukríkom ružovým, bábikou sladkou, ktorú maznala, všímala si ju analievala limonádou, nespúšťajúc nastražené radary zmyslov zotca, ktoré ho hmatali od prstov na nohách po korienky vlasov. Rozprávala sa sním amňa brala do náručia ahladila ma. Jemu varila kávu, ale po vlasoch prechádzala dlaňou mne. Máš vlásky ako anjelik, hovorila jemným hlasom, nespúšťajúc zotca zrak.
Keď sme sa potom znovu stretli abola tam aj mama, dospelí sa zdvorilo medzi sebou rozprávali, ale mňa si nikto nevšímal. Chcelo sa mi kričať, Ale veď to som ja, ja to dieťa, čo sa vám videlo najmilšie na svete! Naozaj som to ja! Vôbec som sa nezmenila!
Lenže vtedy som mala štyri roky aosamičích ženách som začala premýšľať, až keď mi išlo na siedmy. Samičia žena tvrdila, že jej nohavičky vydúvajú kožu na bruchu arobia jej záhyby aže si nemôže obliecť úzku sukňu; jedného alebo druhého sa musí vzdať.
Keď ju stretnem, nesmiem jej zabudnúť vyškriabať oči. Auž nikdy si jej nesadnem na kolená!
Bola som hračka, zámienka, možnosť komunikovania, keď mal achcel kto ským aočom komunikovať. Bola som plyšový medvedík sodtrhnutou nohou. Mohla som stáť ako vcirkuse na predných labách, hojdať sa na visutej hrazde, kde nebolo treba nohy ani tvár akde nebol čas vyčkávať na poláskanie, zktorej sa dalo preskočiť na inú hrazdu, mihnúcu sa vzduchom ako veverica, za ktorou odbieham od stola akvôli ktorej sa pozerám cez oblok na stráň, lebo nikto mi neprikazuje, že musím sedieť, kým všetci dojedia. Nikto taký, kto by mi to prikázal, tu nie je. Na nikoho netreba vyčkávať, aby si sadol kstolu apustil sa snami do večere.
Otec je Nikto.
Mama číta tony kníh. Keď dočíta jednu, nevyčkáva na láskanie, pustí sa do ďalšej. Číta, lebo nemá ským aprečo komunikovať oniečom, čo zaujíma rovnako ju ako toho, ským nemá ako komunikovať. Má čakať, môže sa prizerať. Mohla by vyjadriť naliehanie, neistotu, nesúhlas, lebo nemôže súhlasiť sama so sebou aodviesť nás odtiaľto za ruky ako ja plyšového medveďa sjednou nohou.
Keď sa snimi stretnem, vyškriabem im oči!
Komu?
Im.
Strach má veľké oči, chechce sa Trnkóci pol tvárou nad našou vianočnou kapustnicou. Socializmus, ten ťa dosocä, stále sa chechce. Veď tá vaša kapustnica, to je samá voda. Kade chodí, tade roznáša: To bola samá voda, tá ich vianočná kapustnica. Takú chudobnú kapustnicu som jakživ nejedol, škľabí sa polovicou tváre.
Ak sa neprestane škľabiť, vyškriabem mu jedno oko!
Ešte je tu pianíno. Nacvičujem tanec bábik, ako ho zahrám Revallovi. Bábiky budú kaučukové. Budú skackať, hopkať, ukláňať sa ako kaučukové, nie ako handrové alebo zplastelíny, ktorá by sa rozmazávala po klávesoch aja by som musela plastelínu odštipkávať, vyškrabovať zmedzier abábiky zliepať dokopy. Mali by úzku sukňu, nemali by tvár, nemala by som im ako vyškriabať oči. Bez tváre by som ich hodila do koša na smeti. Zatajila by som ich pred Revallom. Nechcela by som iné, iba kaučukové avzala by som ich do cirkusu. Cirkusová kapela by hrala cirkusovú hudbu, ja by som hrala cirkusový pochod aRevallo by zreval, Bohovsky dobre, Lucia! Má to formu, má to výraz, má to tvar! Budem sa biť, aby si dostala jednotku na prehrávkach!
Ten cirkusový pochod ti ide bohovsky dobre. Ale tá handrová bábika? Povedal Revallo na hodine.
Dovoľte, aby som sa handrovej bábiky vzdala, riekla som spôsobne atrochu som sa uklonila.
Ty si bohovská, Lucia! Kde chodíš na takéto slová? Dovoľte, aby som sa jej vzdala, zopakovala som teda tie bohovské slová, lebo nemá tvár.
Ešte lepšie, výskal Revallo.
Ďakujem vám, vedela som, že vypočujete moju prosbu aže ma pochopíte. Aby som uviedla veci na správnu mieru, musím pripustiť, že ste bohovskejší ako ja.
Revallovi vyhŕkli slzy. Zvalil sa na posteľ akopal vo vzduchu nohami. Vyzeral ako prevrátený chrobák, ktorému musíte dať frčku, ak chcete, aby sa opäť dostal do chodiacej polohy. Pozerala som sa naňho aodpustila som mu všetky samičie ženy, ktoré doňho dobiedzali. Bol najbohovskejší. Nemohli doňho nedobiedzať.
Chúlili sme sa ksebe ako sliepky, ktoré aj tak zmoknú, ak sa rozprší, ktoré sa aj tak rozletia, ak pri nich dupnú, ak kopnú, ak im ukážu nožík, ktoré sa rozpŕchnu po kadejakých kútoch, pajtách, domoch askvostných sieňach, kde sa zase len budú chúliť vúzadí avždy budú mať na pamäti nôž, možno tupý, možno hrdzavý, možno ani nie poriadny nôž, sktorým sa dá zarezať, ale predsa len nôž, lebo zakaždým, keď ho uvidíš, vždy pocítiš ohrozenie achladnú čepeľ, schúliš chrbát apredstavíš si na noži zaschnutú krv zkurčaťa alebo čerstvú zvianočného kapra, zacítiš tupý úder apach hnijúcej vody, ktorú vyliali zkade pred obchod.
Splašky asoľ. Porcia kapra, ktorá je navyše. Ani Trnkóci si nedá dupľu anedotkne sa kúska, ktorý by mohol byť pre otca. Anedotkne sa ani auta, pod ktoré navrhol postaviť tehly apostaviť ho na hriadeľ, aby sa nepokazilo nehybnosťou anepoužívaním za niekoľko týždňov, za niekoľko mesiacov, za niekoľko storočí, lebo kto mohol sistotou vedieť, koľko bude takto stáť ačakať.
Vstali sme azaspievali sme vianočnú pieseň. Trnkóci povedal, Pánboh zaplať. Na druhý deň bola morka, ale Trnkóci už neprišiel.
Som. Akeď mi niekto brnká nožíkom popred nos, nevytiahnem svoj vlastný nožík anepokúsim sa mu vypichnúť oči. Ak niečo poviem, nie som si istá, či knemu doľahol môj hlas. Akeď sa nakrátko oddelia plevy od zrna aiba na krátky okamih sa stane, že všetko obilie je bez kúkoľa, vtom okamihu aj tí snožíkmi zastanú amienia počúvať. Ale hlas, ktorý zo mňa vychádza, je slabý. Nie som si istá vlastným hlasom, zamotávam sa do slov, pletiem si vety. Stratila som schopnosť očakávať, že by niekto mohol stáť oto, čo by som mohla povedať. Bola som Nikto, ako sa Nikým stal môj otec. Ako som mohla predpokladať, že ma budú chcieť vypočuť? Má Nikto hlas amôže prehovoriť kľuďom?
Patrila som kPosledným aPosledných som začala vyhľadávať. Keď som jedného takého objavila, ako sa večer tacká spitý na mol, cítila som sa na koni avyčkávala som, či nájde kľúč, akeď sa bude skláňať kbránke, či sa zatacká. Vyvyšovala som sa nad neho asvševedúcou grimasou som čakala, kedy spadne. Až keď sa prekopŕcol, zodvihla som kľúč zchodníka aodomkla mu dvere.
Nazízala som do dvorov, či neuvidím Posledných, ktorí sú oniečo menej bezmocní. Pobehla som, aby som hľadanie urýchlila. Vyšplhala som sa na strom, či nezahliadnem svetielko vhlbokej hore. Ale široko-ďaleko som neuvidela nič, čo by nepripomínalo mestské domy apouličné osvetlenie.
Teraz už nebolo ťažké vykĺznuť zdomu.
Nebolo ťažké fajčiť zabudnutý tabak.
Nebolo by vôbec ťažké hľadieť oknom telocvične na maškarný ples, ako sa Partizánkine decká vkostýmoch Melódie aHarmónie chystajú tancovať.
Moja voľnosť bola ako studené slnko, zamrznuté mlieko, močiar bez žiab.
Kam sa podelo svetielko?
Hľadám ho vslove, hľadám ho vzmysle, hľadám ho vláske, zakej sa dá odkrajovať.
Vezmeš jednu mrkvu, očistíš ju anadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš druhú mrkvu, očistíš ju anadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš tretiu mrkvu aodkrojíš znej pre mňa. Mrkvy bude vždy dosť, tak ako lásky, hrám sa.
Poslední mali tvár. Kde-tu sa niekto znich unás zastavil. Bez slova prešiel pavlačou, položil na stôl občiansky zákonník, kukuricu, trestné právo. Stará mama priniesla slaninu, jablká amaslo aprinútila nás ísť do kostola. Prihrbená si sadla medzi mňa abrata. Otvorili sme spevníky ako pani Šterbová sediaca nadohľad. Atak ako ona potriasali sme podbradkom avyspevovali sme trasľavým hlasom áááááááá, ééééééééé, óóóóóóóóó, áááááááááá. Stará mama blysla očami auštipla najprv brata, potom mňa. Ale keď farár Kôstka začal kázať, vzpriamila sa azačala rásť. Rástla arástla, až skamenela anebola by ožila, ani keby som vytiahla gumipušku, blší cirkus, kyslú rybu, niečím takýmto by jej pozornosť vtejto chvíli bola pohrdla, lebo na kazateľnici stál Kôstka aprstom ukazoval na nás. Zatratení budú, ktorí odvrátia od cirkvi svoju tvár abudú preinačovať, čo je priate. Vymýšľanie apreinačovanie je neodpustiteľným hriechom. Hriešnikov sa naša cirkev vzdáva. Budú vyobcovaní aodsúdení, zatratení aodvrhnutí ado horúcich pekiel vzatí, lebo cirkev nemôže prijať do svojho náručia nikoho, kto by zotrvával vhriechu atvrdošijne vzdoroval hriech svoj si uznať.
Vtedy som sa utvrdila, že láska je spojená shriechom aveľká láska je previnením aže najväčšiu lásku len sveľkou námahou aveľkým vysilením možno niesť, lebo láska sa nedá zaslúžiť, ale môže nám byť daná. Je šťastím abremenom zároveň.
Tejto zimy som zdivela.
Začalo sa to tým, že som hovorila čoraz menej azačala som byť ostražitá. Stačilo, aby niekto povedal, Nie si ty náhodou dcérka pána doktora? Chcelo sa mi bežať do najskrytejšej skrýše, vrhnúť sa naňho alen-len, že som ho nepohrýzla. Aj vtáky sa ma ľakali. Až keď som sa pritajila vhúštine, dosadali na halúzky. Doma som odkrajovala zo slaniny apriväzovala som ju špagátom tam, kde som tušila ich hniezda.
Poslední, čo knám prichádzali, hovorili potichu aopatrne oNiekom, kto by sa mohol vyskytnúť niekde nablízku. Mohol by ich započuť. Mohol by sa do nich zadrapiť, uchopiť ich, niekde ich zavliecť. Mal nožiská, na ktorých pevne stál, ručiská, ktorými pevne zvieral, ostré zuby. Anosil so sebou povraz, ktorým ti mohol podtrhnúť nohy, celého ťa zviazať, priviazať okôl, zahnať ťa, chytiť do lasa, predvádzať sa stebou lapeným vlase, podsunutým kšibenici. Akoby zo žartu mohol ťa postaviť kmúru, šibať ťa bičom, šibať znedostatku iných nápadov, zomrzenia, zurazenosti apre obmedzené možnosti, ako ťa poraziť, lebo si neprijal výzvu na súboj pre nechuť kzápasom ameraniu síl, pre zbytočnosť celého sporu, ktorý sa rovnal uchovaniu cti Niekoho, pre niečo, sčím nehodno strácať čas asily.
Akým nespútaným, veľkým, divým anebezpečným si sa Niekomu zdal.
Tvoji rodičia nemali stebou nijaké starosti, ty si nebola nijaké problematické dieťa, povedal mi oveľa rokov neskôr krstný otec vnáhodnom rozhovore medzi ovocnými stromami vnašej záhrade.
Mala som oblečené čierne šaty, lebo po matkinom pohrebe som nenosila iné šaty ako čierne. Nie iba na znak smútku; nijaké iné sa mi nežiadalo nosiť anebola by som ich zniesla na sebe. Čierna farba stojí na opačnom póle ako biela, ktorá odráža aktorou sa chránime. Ezoterici vedia, že ak chcú vnímať signály, ktoré vychádzajú od iných, majú sa obliecť do čierneho, tým sa viac otvoria možnosti komunikovať prostredníctvom svojho fyzického tela, ktoré je schopné vypočuť vnútorné telo duše.
Pristanú ti tieto čierne šaty, povedal krstný otec. Náhodnému svedkovi rozhovoru by jeho slová vtejto situácii mohli pripadať nevhodné, lenže on pobadal, že som sa vymanila zvtáčích škrupín auž sa neodvraciam apred náhodným pohľadom už nebežím tam, kde nikto nie je. Počúvala som, čo chce kto povedať ačosi ztoho ostávalo vo mne.
Vduchu som sa pousmiala nad tým, čo vravel krstný otec; vprvom rade bol otcom svojich detí amyslel na ne. Veď nepovedal, ty si nemala nijaké starosti sničím apre nič si sa netrápila, ibaže videl, že som nemala starosti, ktoré by boli iným zjavné aočividné. Nebola som zo siamských dvojčiat, nemala som dve hlavy, vrodený rázštep, jazvu po operácii na hornej pere, ktorú by vdospelom veku nebolo vhodné zakryť fúzmi, lebo umôjho pohlavia ešte aj fúzy sú nevhodné. Nepobadali umňa nedostatočnú chápavosť, nedostatočnú pohyblivosť, sklon kvredom, sklon neposlúchať, sklon dávať najavo svoje problémy, ktoré boli také vnútorné ataké čisto moje, že sa už nejavili ako problém, ale budili zdanie, že nie sú. Bola som zamĺknutejšia ako ostatné deti a, pravdaže, samostatnejšia. Ale bola som aj divšia aprudšia avo chvíľach prudkosti otvorenejšia, temer presná.
Nešťastím mojej mamy bolo, že vo svojom bezprostrednom okolí nemala ským komunikovať. Smiešne sa snažila obdivovať aj to, čo za obdiv nestálo. Prinútila sa žiť vtomto meste. Nebola schopná opustiť nás avydať sa na cestu inam, alebo vydať sa na cestu snami tromi, neskôr štyrmi, piatimi. Nerozumela som jej viere, ktorá jej dávala silu zotrvávať vtakom obmedzení.
Pár rokov po maminej smrti vchádzame do chrámu mama aja. Chrám je kamenný aje vňom dostatok svetla, ktoré sa chveje vklenbách ako hudba, odráža sa akĺže po obrysoch hláv krehkých ako škrupina, neúplných aodvrátených od seba, tvárami obrátenými kzemi. Môžeš pokľaknúť medzi ne. Môžeš kričať aštuchať do nich, lebo na vypreparovaných hlavách bez temena abez mozgu ostala iba tvár ajej prázdnotu vyplnila voda. Tváre sú roztratené, každá je iná anaplnená iným množstvom vody, ktorej hladina je rovnaká.
Rozbité zrkadlá. Hladiny dorozumenia.
Chápeš to ako obraz?
Vyjadruje nás.
Obraz dokáže vypovedať presnejšie ako slová.
Dáva nám možnosť.
Možnosť nadviazať kontakt?
Áno, mama.
Prechádzaš popri potoku vľahkej košeli anaboso. Nepreskakuješ zbrehu na skalu azo skaly na breh, nečľupkáš tak ľahkovážne vedľa. Nezaváhaš, keď zastaneš oproti kúrii, vktorej sa dlho do noci svieti.
Zaklopeš. Otvoríš dvere.
Pozvú ťa dovnútra.
Smieš vstúpiť.
Ale už znovu sa ťahá ten Niekto za tebou.
Chce ťa chytiť za ruku.
Chcel by ťa zdrapiť pod krk. Ibaže nenaráža na nijaký odpor.
Aspoň vstúpi.
Ak sa budeš nudiť, napíš. Prečítala som si na tvojej pohľadnici.
Text bol autentickou reakciou.
Lenže ja som nepriznala možnosť, že by som sa mohla ocitnúť vstave nudy.
Vlastná vynachádzavosť ma opantávala, aj keď smerovala na slepú koľaj.
Takto sformulovaná podmienka písania sa nedala splniť,
pretože som nepripustila jej reálnosť;
okrem toho do istej miery znevažovala obidve strany.
Ruskí intelektuáli väznení na Urale vykladali
vagóny
amedzi dvoma vagónmi si rýchlo niečo napísali.
Písanie vyplýva zprebytku ohlupujúcej činnosti,
nezáleží, či je to činnosť fyzicky alebo časovo namáhavá,
vkaždom prípade je ohlupujúca, pohlcujúca.
Sú možné úniky.
Pred zotmením som na lesnom chodníku vyplašila
srnu: obidve sme sa zľakli.
