ղľáԾ
Každé ráno od piatej do šiestej, zavše aj na obed alebo popoludní, Rudenko behal po prvej poľnej ceste. Začínal na mieste, vysoko dvíhal kolená aodrazu prudko vyrazil, akoby pri ňom dakto vystrelil zpoplašnej pištole.
Raz ho uvidela teta Anula. Kráčala zohnutá až po zem pod ťarchou noše plnej lobody amlieča, akeď zdvihla hlavu kzamračenému júnovému nebu auvidela neznámeho mládenca včervených trenírkach abielom tričku, ktorý prudko vyrážal dopredu apo niekoľkých metroch sa zastavoval, veľmi sa preľakla. Pomyslela si, že sa prihodilo nešťastie. Ihneď zhodila nošu a,bledá vtvári, pobehla knemu.
„Čo sa stalo, preboha, prečo utekáte?“ zvolala.
Rudenko zastal a,ťažko dýchajúc, vysvetľoval jej, že sa nič nestalo, iba trénuje beh na štyristo metrov na preteky, ktoré budú koncom septembra vBratislave na Tehelnom Poli.
„Jéjdanenko,“ vydýchla teta Anula. „Ale ste ma nastrašili. Tak to vy len trénujete na úbehy, aja som si naisto myslela, že sa voľačo prihodilo, keď tak friško beháte sem itam. Ato vám potom za to aj voľačo zaplatia?“
„Nezaplatia,“ odvetil Rudenko. „Prečo by mi mali platiť? Toto je šport, dobrovoľná vec. To by sme pekne vyzerali, keby nám za to ešte aj platili!“
„A nebolí vás srdco? Náš nebohý otéc len trochu vyšli po rebríku na povalu auž sa chytali za prsia.“
„Nie, teta, srdco ma nebolí. Nemusíte sa báť, ja som vytrénovaný,“ povedal Rudenko.
Teta Anula sa naňho chvíľu uprene dívala apotom, poprávajúc si na hlave čiernu šatku sveľkými bielymi bodkami, povedala:
„Nehnevajte sa na mňa, sprostú ženu, že sa vás voľačo opýtam. Nemohli by ste namiesto toho behania radšej pretrhávať na družstve repu? Však aj to by bol tréning.“
„Nie, teta. Nemohol by som pretrhávať repu.“
„A prečo?“
„Preto. Lebo by to potom už nebol tréning. Ja musím trénovať beh na štyristo metrov, inakšie by som nemohol pretekať.“
„Jáj, tak vy ztoho máte pasiu!“
„Presne tak. Inakšie by som to nerobil.“
Teta Anula sa zohla knoši, ale hneď sa zasa vystrela.
„Môžem sa vás niečo opýtať?“
„Pravdaže, len sa pýtajte!“
„Vy ste kde zamestnaný?“
„Ešte nikde, ja som študent,“ odvetil Rudenko.
„Jáj, tak vy ste teda študent! Ačo študujete?“
„Ja, teta, chodím na fakultu telesnej výchovy vBratislave. Už tretí rok,“ povedal Rudenko. „Som Rudo Myslovič zdolného konca. Nepoznáte ma?“
„No, ste mi nejaký známy, ale… Aktorého ste vy Mysloviča – toho bandistu? Čo chodil sdychovkou na hody stým veľkým bubnom?“
„Toho, toho. Tak vidíte, že ma poznáte.“
„No dobre, ale tomu ten bubon raz spadol do potoka aodniesla mu ho voda.“
„Nuž ateda... Čo mal robiť, keď bol opitý?“
Reč uviazla. Bolo ticho, len kdesi za treťou poľnou cestou, kde sa černeli na dolinách vŕby, slabo hučali samoviazače. Teta Anula sa prebrala zprekvapenia. Povedala:
„A keď doštudujete, potom čo budete robiť?“
„Potom, teta, potom budem učiť vškole deti. Telesnú výchovu.“
„Ale nehovorte. Ato vám budú za to dávať aj plat?“
„Samozrejme, veď budem riadny učiteľ.“
„A furt, každý mesiac?“
„Samozrejme. Ako vo fabrike.“
„Ale nepovedzte. Ato potom budú všetky tie deti takto behať?“ opáčila teta Anula.
„Prečo behať? Sú aj iné športy. Môžu plávať, hádzať oštepom, hrať futbal alebo hádzanú...“
„Prosím vás pekne, ačo ztoho budú mať?“
„Upevní sa im zdravie. Keď sa budú viac pohybovať, lepšie zvládnu námahu. Keď sa vytrénujú.“
„To je voľajaké čudné... Ja nosím túto nošu už od mladosti akĺby ma bolia stále viac.“
„Lebo toto je drina, jednostranný pohyb. Ale ak chcete, môžem vám stou nošou pomôcť, aj tak už končím.“
„Dobre, ale aby ste si neublížili.“
„Nebojte sa, teta. Ja si neublížim,“ povedal Rudenko, čupol si chrbtom knoši ateta Anula mu ju pomohla naložiť na chrbát. Potom už len ťažko kráčal aobčas ho trochu zahodilo do strany.
„Tak čo poviete na taký tréning?“ ozvala sa teta Anula.
„To nie je tréning, ale otročina,“ stenal Rudenko. „Prečo to robíte? Veď sa zničíte.“
„Nezničím.“ Teta Anula sa zasmiala. „Keď som sa doteraz nezničila, už sa nezničím.“
Na drevenej lavičke ponad potok Rudenka hodilo do ľavej strany. Len-len že udržal rovnováhu.
„Hó!“ zvolala teta Anula. „Počkajte! Včul to vezmem zas ja. Veru by ma mrzelo, keby ste sa okúpali vtejto bačorine. Čo by povedali susedy?“
„Nie, teta, nechajte. Už to odnesiem,“ povedal nosič. „Kde to bývate?“
„Ále, len tuto vpravo. Hen za tými agátmi.“
Vširokom dvore srumpálovou studňou stálo pri plote hnedé nákladné auto bez pneumatík. Na želanie gazdinej zhodil Rudenko nošu so zelinou pod široký rozložitý orech, ďaleko od dvoch špinavobielych kôz solivovožltými očami, čo ležali vkučeravej tráve vtieni stromu azvedavo naňho hľadeli.
„Tak vám teda velice pekne ďakujem, mladý pán! Aj za tieto moje kozičky,“ riekla teta Anula. „Škoda, že ste mi neni vnukom, takého by som potrebovala.“
„Nemáte za čo, teta,“ povedal Rudenko so zjavnou úľavou. „Ale veru, také noše by som nechcel nosiť každý deň. No… zbohom! Ja už musím ísť, aby som nezmeškal vlak.“
„Počkajte! Akyslé mlieko nechcete?“
„Nie, ďakujem, ztoho mi je zle včrevách.“
„Škoda. Tak vám ešte raz veľmi pekne ďakujem. Anehnevajte sa, že som bola taká všetečná.“
„Ale prečo? To je normálne. Zbohom!“ zvolal Rudenko už od brány, akeď sa ocitol na ulici pred pomníkom padlým vprvej svetovej vojne, behom sa pustil na dolný koniec.
Ateta Anula ešte vždy stála za starým došteným plotom amyslela si: Škoda, že ho tu nevideli susedy. Iste by mi závideli, však takého štramáka som tu už dávno nemala...
