ղľáԾ
Hlienom sa podplazím pod vaše chodidlá, preskúmam možnosti ich podrobného rozkladu,
rozpamätám sa na veľké predestinácie za čias, keď na mesiac vyla mäsožravá fauna azverstvo
plávalo vobrovských planetárnych spermiách, vsuniem hlavu do niektorej ztrčiacich tepien,
prozreteľne sa nadýchnem, spočítam množstvo vašich životov aznútra vás sedem ráz bozkám araz
DZíž.
Rátam aj sgrobianmi, maniakmi a scelou tou čvargou zaprášených duší; svami, hovädá,
neurotici, jazyčnice aintrigánky.
Rátam stebou, čo ti nikto nepovie inak ako smrad, aj stebou, čo ťa volajú teplošom. Stebou
počítam, žobrač, so všetkými tvojimi neužitočnými vecami aharaburdím, ty pôjdeš ako prvá.
Podídem kvám, ukrutnosťou cez šliamy achrasty zavzývam tvárou kslnkám, nenačerpám
žiadne zadosťučinenie, vyhnem sa potrebe pastoračného zdôvodnenia, zakvílim zútrob tiel vzemi
ležiacich apozhasínam každý hnilobný uhlík, tlejúci pod vašimi jazykmi. Vy sfúknete ten môj.
Svojou rukou vo vás avašimi rukami vo mne vystúpime ztejto tváre zeme. Jašteričky budú
spievať žalmy aza kňazov sa oblečú sup akondor. Koncelebrovať budú všetci márnomyseľní.
Svojou rukou vo vás avašimi rukami vo mne vyšliapneme na najvyššie bralo, na chrbtoch si
kožu rozviažeme apočkáme na priaznivý vietor...
x x x
Štekal som rukou, štekal som nohou, štekal som prstom apľúcami som štekal, keď ste
vychádzali zmárnic adržali sa za ruky adržali sa za nohy adržali sa za prsty aza pľúca sa držali.
Perie som zhŕňal atajomné šifry vytlačené na každom brku oslepovali ma silou tisícročnej kliatby.
Purpur vzrkadlách sa trieštil avyšplechoval znich, keď najstarší zvás podišiel bližšie, chrapľavý
hlas vhrdle sa mu vzpriečil atakto ma oslovil:
„Uriečivé oko privrieš adruhým dotlačíš posledné telo odchádzajúceho. Učupíš sa pod
rozkrokom tvrdohlavej ženy, súmračne sa do klbka skrútiš ako temnosvit zosunutý zbarokovej
maľby aako muž, ktorý na nej zostal, pohár penivého moču vypiješ!
Na máry si ľahni, nevykláňaj sa, odpočívaj! Panny ti prinesú nový nápoj alupeňmi lúčnych
kvetov ťa obsypú. Len hebká hladučká koža bude ich odevom. Koža avôňa dlhého bezsenného
á...“
Počúval som, akeby ste ma neboli zobudili, ešte teraz by som spal.
x x x
Mága oslov, ktorý nie úder, ale bozk odpúšťal, nie kolom, ale vodou vyznačoval kruh, nie
zdlane, ale zriti veštil (a to všetko pravdivo, ako sa aj stalo)!
Oslov zviera, jašteričku alebo chrobáčika hovnivála sposvätnými znameniami na tykadlách!
Oslov biely strom akameň pod ním vprachu ležiaci! Oslov domy, ktoré zneho boli
vystavené, priečelia kongregačných budov, arkády aobrovské portály, kadiaľ vchádzal opát
svikárom vrúchu zasvätencov!
Oslov slovo, písmo, text, vzácne legendy ústiace do nádvorných studní, podobenstvá
vznášajúce sa nad spiacimi mestami, žriedla múdrosti vytekajúce spod rakiev najstarších žien, tajné
šifry na temienkach novorodencov, ilegálne združenia vpodsvetí, nadkonfesijné zoskupenia,
medzinárodné snemy asynody, kde sa kanonizoval žobrák ajeho prašivý pes!
Oslov mocných aj tých, ktorým uvädli údy! Oslov strážcov tajomstva aj tých, ktorí nič
nezatajili!
Oslov seba amlčaním ukrižuj všetky šliamy, ktoré máš, aj tie, ktoré ťa čakajú!
x x x
Zadovážim si potkaniu obličku, priehrštie smradľavého kalu aváš súhlas na poslednú expedíciu
medzi visiace telá, kstoročiam, ktoré nás čakajú akvília tam vdiaľavách...
Na oslej lebke lamentujem, oči vyhadzujem do výšky anechávam ich voľne padať do prachu.
Takto – cez špinu – lepšie sa mi pozerá...
Aprišlo sem množstvo národov, plemien, konfesií, denominácií avyznaní vnajužšom zmysle
slova: ľudia vyššieho pôvodu atomu zodpovedajúcej vážnosti povolania, aj takí, čo nevedeli tlmočiť
svoje mená aspávali na kameňoch. Zakladatelia koaličných systémov, kolaboranti, velezradcovia,
komando líšok vróbach učencov, členovia sprisahaneckých spolkov, slobodomurárskych lóží,
teozofických spoločností, ale aj ľudkovia praobyčajní, akých denne stretávame na uliciach.
Vbezvedomí som sa do klbka zvinul, každému vystrčenú natiahnutú ruku podal a
zobrovského menštruačného srdca tlčúceho za našimi chrbtami odvinul sa dlhočizný pergamenový
zvitok stkaninou podzemných veľtokov, sžeravými plávajúcimi slnkami a scelým tým
konglomerátom vášní, príbehov, osudov aciest, ktoré nám prekliesnili mŕtvi, kráčajúci kdomovu.
x x x
Tkviem medzi dvoma telami. Medzi mužom aženou tkviem, bratom asestrou, mládencom
adevou, medzi starcom astarenou, medzi chlapčekom adievčatkom, ba čo viac, medzi embryami
schromozómami xy a xx, akeď sa odcloním, vidím cesty pre nich pripravené, vidím nahusto
popísané testamenty ich trasľavými rukami, mám možnosť nahliadnuť do najintímnejších záhybov
ich života, môžem sledovať tie citlivé prechody medzi štedrosťou amárnomyseľnosťou, zdravým
riskom anezodpovednosťou, nezištnou pomocou avtieraním sa do súkromia; pozorujem ich
prepodstatnenia arozhýbané karmelitánske zvony vnekonečných dvojradoch visiace nad ich
kolóniami, neodvažujem sa čo ilen fúknuť do toho rozcenganého rytmu mosadze, tlčúcich sŕdc
aanjelského peria.
Čosi na mňa dolieha, súri ma, zvrchu znervózňuje, už to cítim pod prstami, keď tkviem medzi
mužom aženou, medzi dvoma telami keď tkviem:
skaza vírusom obrny, tresknutím do slúch, šplechnutím čerstvej smoly do ľavého oka.
Zaškrabnutie do ľadvín, obnovenie chrčania, pridupnutie chrasty.
Krv nekonečnie vpremenách, zo zeme rastie ďalší človek a vjeho listoch spájajú sa neznáme
abecedy do veľkého neviditeľného tvaru.
Píš, čo nevidíš! Vyslov, čo nepočuješ! Zamlč, čo nevieš!
x x x
Po vlase hviezdy mlieko steká (podojené nebeské kravičky odpočívajú na zlatej slame) aoltáre
na vrchoch od ohňov žeravé osvetľujú našu zem. Hrudy aj tráva nimi krvavejú aspev nášho bratstva
krúži nad vyhasnutými pahrebiskami.
Drahí sú mi všetci, ktorí do plaču kľakajú, nohami prefáciu spievajú aočami zavzlykajú, keď
ich ženy rodia na opustenom mieste.
Aj vy ste mi drahí, márnomyseľníci, krivoprísažníci, intrigáni; vidím váš strach vlniť sa na
vysokánskych stenách našich domov, bánk ainštitúcií, zriadených pamäťou tohto storočia. Poznám
obavy asúženia, sktorými vstávate zhotelových lôžok
avsadziach medzi tŕstím vidím vaše rozkotúľané srdcia, ktoré je tak ľahko odsúdiť...
Svätodušné lúče mesačné spadnú na nás vdnešnú noc amy vykročíme ďalej od prameňov
žč.
Klenba čela posiata lupienkami živých ruží, kvietkov svetielkujúcich, anajčistejší biely dym
stúpajúci znašich stôp, ktoré už nikto neznesvätí.
x x x
Keď mi ďasná obrástli plesňou azaprášené šľachy som bolestivo ťahal za sebou, uložil som si
ďalšiu klauzúru. Skutkom nedotiahnutým do konca už nepripisujem žiadny význam.
Žiaľ, nárek apotupa miesili sa vdymoch nad súmračnou zemou aja som prežili tisíc
nevypovedaných slov ako nespokojné zviera, ako dieťa mníšky, alebo ako ten, čo náhle spokornel.
Ana kohože zrútila sa kliatba? Na kom ustrnulo prekliatie?
Na nás, tvrdím, na nás – zberbe márnomyseľnej – miláčikovia, bohovia askunky zavšivavené.
Posmech naše tváre sprevádza, úškľabky arehot na nás útočia, pohrdnutie sa zasemenilo
vzástupoch našich, ale my dvíhame hlavy, ďalej kráčame – jeden proti druhému akaždý skaždým –
vyčerpávame sa vnekonečných škriepkach, prstypíleniach akrutosmrtiach, akeď sa to všetko skončí,
moji najbližší, znovu vyjde slnko, pod ktorým už nikto nezaplače.
Toto vám hovorím ato, že po dnešnej noci prihlási sa nový deň plný lásky anenávisti vnašom
rade kráľovskom, nech je potvrdením mojich slov!
x x x
Dokiaľ vaše povytrhávané údy dotlievali vchrastí, klincom som si zrenice pridvihol
avzhliadol knebu. Poruke som mal zopár vznešených liturgických nápojov aopojné šťavy ma hriali
zo všetkých strán.
Ohňonosný vietor sa prehnal spovedelnicami rozostavenými na rašelinových kopcoch.
Prekrásne obojživelníky, hmyz plný smaragdových očiek, úchvatné zemeplazy sdlhými blikajúcimi
jazykmi, to všetko si pošepkávalo najtajnejšie ezoterizmy aodspodu tiahlo knajvyšším pašijovým
žrdiam, ktorých hroty ešte nikto nevidel.
Súkolia neznámych telies oproti mesiacu ležiacich na vystretie ruky rozhýbali svoje svetlá
adlhé tiene najrôznejších reminiscencií strmhlav padali na naše cesty, rozochvené blížiacim sa
úí.
Takto bolo všetko pripravené.
Blízučko kpremeneniu.
