ղľáԾ
I.(z cyklu I zbásnickej zbierkyPrísne ráno, podľaáԱ)
Možno aj Vy vezmete túto knihu
apokúsite sa nájsť ma vnej.
Áno, oto ide, lebo po ničom tak netúžim, ako
dať Vám prehľad osvojom rytme, orytme
svojich prílivov aodlivov.
Máme čas až do kikiríkania, preto
pomaly posúvajte prsty po mojej tvári,
pomaly ma časujte, lebo neviem,
či to nie je jediná možnosť, ako sa
dohodnúť na slove áno.
Pretože
som Vás mnohokrát pociťoval ako báseň
aako svoju báseň, ako tichý svit
na starom múre aako podivný strach
uviaznutý potme vkorune hrušky.
Teda sa zo mňa nezobúdzajte, aby sme ráno
svoje prsty našli spolu.
Ani potom sa zo mňa nezobúdzajte, keď
pod oknom počujete výkrik, ani
vtedy, keď nástojčivo Vám budú šepkať, že Vás
neľúbim, aani na štatistické údaje otom,
čím som.
Ale ak naozaj nájdete vmojom krvnom riečisku
nejaký kŕč, rozpomeňte sa, že ktosi
už povedal: Krása je kŕčovitá.
Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,
preto mi prepáčte, ak je niekde vmojom
štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát
ten istý.
Dovoľte mi už, aby som Vám najprv dal
svoj
ZLATÝ DÁŽĎ.
Božia kravička letí do pekla arieky plačú,
plače volavka vystretá nad zemou adažde kričia
až khorám. Napnutý krik praská amokvá,
do špiku mokrá zem chladne. Srdce chladne.
počuť, ako podvodníci spievajú ódy
aich ženy sú jemné pri večeri.
Navrátili sa poniektorí. Sandál pri ceste.
Údivom rozšírené oči. To nemilosrdní nesú sami seba
ako zlaté monštrancie. Zlatý dážď kvitne po daždi,
ale božia kravička letí do pekla adecko plače
adom padá na hlavu.
ʱč,
č,
č.
Alkoholici plačú na vedľajšej koľaji achorým skučia slabiny,
predavačky si ešte predávajú amŕtve duše spokojne šomrú,
do krvi uctievaní sa usmievajú atí, čo vedľa nás sa mračia,
nevidia kôš plný ovocia, plný granátových jabĺk,
sladkých na jazyku. Baránkov režú občas slabomyseľní,
lebo si odmerali do očných jamôk kúsok svojej tajnej dúhy.
Ačas je závideniahodný. Ahviezdy padajú
do mojich predstáv. Zlatý dážď kvitne po daždi.
Ó, zmiluj sa nad nami, krik dažďa, plač volavky
azlatý dážď, ktorý po daždi kvitneš.
Ó, zmilujme sa nad nami, aby sa vyjasnilo, otvorme ruky,
lebo pracujúci klčujú svoje spomienky pre nové polia,
na viditeľnom konci ciest je obzor ana obzore zore.
Ovocie žltne. Asladká šťava má tiecť po svahoch času.
Nemám P OE T IK U. Chcem mať P OÉ ZI U, lebo každý vie, čo je poetika, ale nikto, čo je poézia.
Poetika, to sú iba šaty na neznámej veci, ktorá, ako všetci cítime, môže existovať.
Rozumný boj proti poetike môže byť vterajších súvislostiach bojom proti povere, že šaty robia človeka.
Môžete namietať, že kto chce určitým spôsobom hovoriť, musí mať svoju vypracovanú reč. Možno však mať aj N E P OT R E B N Ú reč. Nie som teda za barbarstvo aproti kultivovanosti, som iba proti myšlienke, že kultivovanosť môže byť samospasiteľnou náhradou za nedostatok záujmu osvet.
